Za Boha, za národ, za gin s tonikom

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Stále sa zaoberáme tými istými vecami. Zaostalými regiónmi, chudobnými domácnosťami, (ne)adresnou sociálnou pomocou, rozbitými cestami, zastaralými železnicami, úbytkom lekárov, nedostatkom sestier, potratmi, nízkymi dôchodkami i zotrvaním v EÚ a NATO. A stále nič z toho nie je vyriešené. Nabáda to k záveru, že za vyše tridsať rokov slobody a demokracie sme vlastne nevyriešili nič, len sme sa naučili riadne fňukať. Nevyriešili sme dokonca ani takú banálnu vec, že vystúpenie Slovenska z NATO a EÚ by bol taký unikát, že by nás obchádzali aj sťahovavé vtáky. Nielen západné investície a trhy, na ktorých slovenská ekonomika stojí.

Pozrime sa na takého obyčajného frustrovaného občana – má krátku zápalnú šnúru a rozhodol sa obesiť s očakávaním, že sa mu uľaví. To je, pravdaže, len metafora. Metafora jeho politických preferencií typu Smer, SNS, Republika, ĽSNS, Sme rodina, Hlas, ale už i OĽaNO. Tieto partaje si totiž bahnia v naratívoch, ako je tu zle a ako každému z toho marazmu pomôžu. Pritom sú to ony, čo sú od chudobného a frustrovaného voliča existenčne závislé.

Tieto partaje v súlade s ich vlastnou logikou „pomoci“ vytvárajú podmienky, aby sa armáda chudobných a frustrovaných voličov aspoň výrazne nezmenšovala, keď už pre celosvetový civilizačný pokrok nemôže rásť. Robia to systematicky tým, že nerobia to, čo by robiť mali, a naopak, robia systematicky to, čo by robiť nemali. Na tejto armáde chudobných a frustrovaných potom cudzopasia. Presnejšie povedané, zakladajú si svoj súkromný blahobyt.

Pre občanov a občianky, ktorí túto perfídnu hru čítajú, je to tiež veľmi frustrujúce. A tak je frustrovaná celá krajina. Jeden nechápe, čo dobré tí druhí vidia na Ficovi, a tí druhí, čo také zlé na ňom vidia jeho oponenti. Jedni prechod Milana Uhríka z SDKÚ k neonacistom vidia ako duchovné hľadanie pravdy, na ktoré má mladý človek právo. Druhí ako počin fikaného oportunistu, čo sa chce na politike nabaliť, a je mu v podstate jedno, s akými ideami.

Uhlíková koalícia

Žijeme stále v hlbšom nedorozumení. Je za ním čoraz hlbšie a hlbšie neochvejné presvedčenie, že práve ja myslím správne. Nemusí sa to testovať len na Ficovi, na ktorého dejiny zabudnú. Dobrým ukazovateľom miery nedorozumenia a z neho prameniacej polarizácie je napríklad kysličník uhličitý. Bol tu pred nami, bude aj po nás a v súčasnosti je azda väčšou hrozbou pre ľudstvo ako Putin, Trump či Si.

Mediálne prevládajúci naratív je, že dnešné koncentrácie CO₂, ktoré spôsobujú závažné klimatické zmeny, sú výsledkom ľudskej činnosti. Takže je aj v ľudských silách znížiť ich, alebo aspoň zastaviť ich nárast. Kto to spochybňuje, ide vraj proti 97-percentnému vedeckému konsenzu.

Lenže existuje skupina významných vedcov, takzvaná Uhlíková koalícia, ktorá spochybňuje nielen onen 97-percentný vedecký konsenzus, ale neguje aj samotné axiómy o klimatickej škodlivosti CO₂ a významnom podiele moderného „priemyselného“ človeka na jeho vzostupe. Vyjadrené v skratke: podľa Uhlíkovej koalície kysličník uhličitý potrebuje príroda, zvyšuje úrodnosť, jeho koncentrácia v atmosfére je v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami vývoja planéty nízka, dynamický vzostup teplôt, aký zažívame dnes, bol aj v stredoveku, keď žiadny priemysel nebol; koncentrácia CO₂ v atmosfére je teda dôsledkom takpovediac kozmologických faktorov.

Ak uvádzame, že toto tvrdia vedci, tak tieto tvrdenia opierajú o empirické výskumy. To nie sú „vedci“ na úrovni antivaxerov, bažiacich po mediálnej pozornosti. Z toho však plynú aj praktické odporúčania: nevrhajme ako ľudstvo gigantické zdroje do znižovania CO₂, ale investujme ich do adaptácie na vyššie teploty. Obdobne ako Holanďania. Tí bez ohľadu na stav vedeckého CO₂ konsenzu stavajú hrádze, pretože bez nich ich zaleje more.

Veverice v kruhu dejín

Autor má ďaleko od toho, aby rozsúdil, kto má o CO₂ pravdu. Je mu však celkom jasné, že do vedeckého bádania zasahuje veľa faktorov vrátane tých rušivých, akými sú neskrotné ambície, peniaze, silné presvedčenie či politika. Zároveň je mu jasné aj to, že ochrana životného prostredia v každom ľudskom mikrosvete má priam planetárny význam, a to aj vtedy, keď pri téme kysličníka uhličitého pokrčíme ramenami v duchu, že je to stále otvorená vedecká i politická otázka. Lapidárne povedané, bez ohľadu na množstvo kysličníka uhličitého v atmosfére výfukové plyny, ktoré dýchame, zabíjajú; bude fajn, ak s tým niečo rozumné urobíme…

Keby sa v súčasnej volebnej kampani spoločnosť a jej politické „predvoje“ poruvali napríklad pri fenoméne CO₂, bol by to predsa len posun na takpovediac vyššiu úroveň. Na úroveň, kde sa záujmy a potreby ľudí formujú ďalej od prehlbokého presvedčenia (o volovinách), ďalej od krajností a vybičovaných emócií (s nádychmi svastiky). Svet by bol oveľa upratanejší a vôbec krajší. Lenže nie, my sme ako veverice v točiacom sa kruhu našich malých dejín.

• Za EÚ/proti.
• Za NATO/proti.
• Za demokraciu a slobodu/za Boha, za národ.
• Za hladové doliny/za najedené doliny.
• Za živé medvede/za vypchaté medvede.
• Za borovičku/za gin s tonikom.

Také je to tu stále jednoduché. A niekto si pred voľbami stále nevie vybrať. V okolí Nitry takýmto prieberčivým ľuďom hovoria mazulka.