Káčer: Fico pokojne obetuje Dunajskú Stredu a okolie Orbánovi výmenou za svoj pokoj na zvyšku územia oddeleného od zlého Západu

Rastislav Káčer (1965) bol naším diplomatom v NATO, veľvyslancom v Česku, USA aj Maďarsku a ministrom zahraničných vecí vo vláde Eduarda Hegera.

Pri tomto rozhovore sedíme v altánku a máme pred sebou malé občerstvenie, no čoskoro si ho všimnú muchy. Ako dlhoročný diplomat ste sa museli zúčastniť množstva honosných recepcií. Ak sa konajú vonku, aj tam sadajú na jedlo muchy?

Ak sa konajú vonku, tak áno. Ale panuje tu mýtus, že na recepciách tečie šampanské potokom a podáva sa honosné jedlo. Pravda je taká, že každý diplomat sa po čase začne týmto akciám vyhýbať a chodí len na tie nevyhnutné. Jednak sa mu nechce každý druhý deň niekde postávať, jednak na dobré jedlo a kvalitné pitie tam narazíte len výnimočne. Rozpočty klesajú a každý sa snaží šetriť. Na recepciách som nejedával vôbec, maximálne som vypil jeden obligátny pohár. Potom som šiel domov a niečo dobré si uvaril.

Máte za sebou solídnu kariéru, boli ste diplomatom pri NATO, veľvyslancom v USA, Maďarsku aj Česku, ministrom zahraničných vecí. V súkromí ste sa však dlho trápili po tom, čo váš vtedy 19-ročný syn prišiel o zrak. Čo s človekom spraví situácia, v ktorej mu nepomôžu žiadne peniaze ani kontakty?

Syn šiel na plánovaný, rutinný zákrok, ktorý trvá možno 20 minút. Očakávalo sa, že v nemocnici strávi jednu noc. Lekári však zákrok vykonali chybne, spálili mu očné nervy. Ani nemali odvahu priznať si to, vyhovárali sa na všetko možné. Takmer ho pritom pripravili aj o život. Syn mal vtedy po prvom ročníku na univerzite v Glasgowe, v škole sa mu darilo, získal tam ocenenia. Prišli prázdniny v roku 2014, šiel na ten zákrok a o pár dní skončil v polokomatóznom stave. Začala sa odysea, ktorá trvala tri roky a zásadne zmenila život môj aj celého môjho okolia.

Syn sa nakoniec už ako nevidiaci na univerzitu vrátil, vyštudoval s červeným diplomom, našiel si skvelú prácu aj priateľku, chystajú svadbu. Príbeh sa teda skončil dobre, hoci hendikep ostal. Keď si však spomeniem na tri roky pekla, keď sme skúšali všetko možné a nedarilo sa, keď sme míňali peniaze na lekárov aj šarlatánov, len aby syn opäť videl… Bolo to strašné obdobie.

Čo ubíja najviac? Bezmocnosť?

Paradoxne, bezmocnosť som nikdy necítil. Pomáhala mi v tom práca. Áno, človek občas cíti hnev, frustráciu, tlak, ale tieto veci na mňa majú skôr mobilizačný efekt. Priznávam však, že tá situácia priniesla aj veľké problémy. Napríklad v manželstve, ktoré sa nakoniec po 34 rokoch skončilo. Práve eróziu partnerského vzťahu som znášal najťažšie.

Dvakrát ste uvažovali o samovražde.

Áno, bolo to tak. Dvakrát som to chcel ukončiť, lebo som nevidel dôvod ostať tu. Vždy som sa zastavil v poslednej chvíli. Toto všetko však malo svoj zmysel, lebo dnes viem, že už nikdy sa do takej situácie nedostanem. Bola to naozaj silná lekcia.

Vrátite sa ešte do diplomacie alebo aktívnej politiky?

Neviem. Momentálne nemám také nutkanie. Post ministra som vzal v obave, že po odchode SaS z vlády, a teda aj ministra Ivana Korčoka, sa zmení zahraničná a bezpečnostná politika Slovenska. Keby došlo čo len k minimálnej odchýlke, udialo by sa tak v najhoršom možnom čase. Vtedy už pol roka prebiehala vojna na Ukrajine a hrozilo, že sa viac primkneme k politike Viktora Orbána. Cítil som to dokonca aj na prvej či druhej koaličnej rade, ktorej som sa zúčastnil.

Konkrétne?

Začali tam padať otázky, prečo by sme vlastne toho Orbána v Bruseli nepodporili. Išlo o tému viazania eurofondov.

Tipujem Igora Matoviča.

Správne. Pridal sa k nemu aj