Sociálny, nie socialistický

Autorka je poslankyňou Európskeho parlamentu za KDH

„Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky,“ píše sa v Ústave SR. Podobne aj Európska únia sa usiluje „o sociálne trhové hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou zamerané na dosiahnutie plnej zamestnanosti a sociálneho pokroku“, ako uvádza Zmluva o EÚ. Ako je teda možné, že slovenskí učitelia aj zdravotné sestry nevideli inú možnosť, ako sa domôcť slušnej mzdy, než začať štrajk?

Učitelia aj zdravotné sestry, rovnako ako pred nimi lekári, sú platení z verejných zdrojov – za ich prácu platí štát. Ten štát, ktorý by sa mal úzkostlivo riadiť nielen literou, ale aj duchom svojho základného zákona, ústavy. Ten štát, ktorý je členom Európskej únie a zaviazal sa dodržiavať medzinárodné zmluvy, na ktorých je založená.

V súvislosti so štrajkom boli mnohí učitelia aj zdravotné sestry zastrašovaní. Že prídu o osobné ohodnotenie, príplatky, dokonca o zamestnanie. Niektorým sestričkám na východnom Slovensku volali z bánk, ktoré im dali pôžičku na bývanie, a varovali ich pred neschopnosťou splácať hypotéku. Počula som o výhražných telefonátoch a rozhovoroch, v ktorých im pracovníci štátnych úradov hrozili odobratím detí „sociálkou“, ak prídu o prácu. Nenájdete si inú, hovorili im.

Pritom aj naša ústava, aj európske zmluvy právo na štrajk zaručujú.

Naopak, nenájdete v nich príkaz kradnúť z verejných peňazí ani povinnosť nakupovať predražené cétéčka, počítače, tlačiarne ani digitálne učivo. Neexistuje európska zmluva ani predpis, ktorý by našim úradom prikazoval stavať diaľnice drahšie ako v Rakúsku a prihrávať kamarátom a schránkovým firmám kšefty za miliardy eur.

Môj otec hovorieval, že medzi socialistickým a sociálnym je obrovský rozdiel. Učitelia a zdravotné sestry, ktorí po štyroch rokoch vlády Smeru nevideli iné východisko ako štrajk, mu dnes dávajú za pravdu. Politika Smeru nie je sociálna, je socialistická. Vziať zo spoločného, čo sa len dá, lebo veď to, čo je spoločné, nepatrí vlastne nikomu.

Dvadsaťpäť rokov po páde reálsocializmu je zrejmé, že v nových členských štátoch, medzi ktoré patrí aj Slovensko, sa na naplnenie prísľubu sociálnej Európy ešte stále len čaká. Naše doterajšie vlády akoby poznali len dve cesty: trhové reformy, ktoré sa na človeka a rodinu pozerajú len ako na pracovnú silu vytvárajúcu HDP, alebo snahy o budovanie ďalšej verzie socializmu, ktorý dusí každú iniciatívu, zadlžuje štát a smeruje k ekonomickému krachu a chudobe.

To, čo potrebuje Slovensko aj Európa, je spojenie fungujúceho trhu s garanciou ochrany ľudskej dôstojnosti pre každého. Ľudská dôstojnosť je totiž základným princípom, od ktorého sa odvíja solidarita, subsidiarita a spoločné dobro. Jednoducho povedané, sme spoločenstvom, ktoré je odsúdené na spoluprácu a vzájomnú pomoc; to, čo môže urobiť jeden človek alebo malé spoločenstvo, nemá si uzurpovať vyšší celok; a garancie a práva vyplývajúce zo spoločenskej organizácie musia platiť pre všetkých, nielen pre niektorých.

To nie sú abstraktné princípy – sú to zásady, na ktorých je možné postaviť štát, čo si váži svojich učiteľov, zdravotné sestry, každého svojho občana. Tieto zásady však nestačí zapísať do zákonov a zmlúv. Musíme sa vedieť postaviť na ich obranu a požadovať, aby sa dodržiavali za každých okolností. Dnes to urobili mnohí naši učitelia a zdravotné sestry, zajtra sa možno pridajú ďalší. Podporujem ich a ďakujem im za ich odvahu.