Denník N

Politickí chumaji v redakcii Slováka. Ako Tisa počas Povstania rozčúlila ľudácka tlač

Jozef Tiso vyznamenáva príslušníkov SS po čiastočnom potlačení SNP.
Jozef Tiso vyznamenáva príslušníkov SS po čiastočnom potlačení SNP.

Práca ľudáckych propagandistov nebola ľahká. Nebolo jasné, či treba prezentovať celkovú situáciu ako uspokojivú alebo horliť za jej zmenu.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autorka je historička, Historický ústav SAV

V lete roku 1944 mal ľudácky propagandistický aparát za sebou už roky činorodého pôsobenia. Od nástupu HSĽS k moci zanikli opozičné noviny, „čistili“ sa knižnice, nespoľahlivým osobám sa konfiškovali rádioprijímače a za kritické reči sa od jari 1939 posielalo do ilavského koncentráku.

Úlohou médií, ktoré zostali, bolo držať líniu. Od „šéfa slovenskej tlače na Úrade propagandy“ Imricha Kružliaka na to dostali detailné cenzúrne inštrukcie.

Nestabilná opora

Nešlo to však ľahko už len preto, že základné ciele „štátotvornej“ propagandy si navzájom protirečili. Prvým bolo vytváranie dojmu stability získavanej výmenou za konformnosť. Druhým bolo úsilie o pretvorenie spoločnosti v súlade s ľudáckou ideológiou. Inak povedané, oficiálna rétorika kolísala medzi výzvami na pokoj a na neustále politické čistky.

Istotu, či vykresľovať situáciu ako uspokojivú alebo horliť za jej zmenu, nedodávali ani vyjadrenia politikov. „Vodca a prezident“ 14. júla 1944 popri tradičnom zdôraznení konzumných kvalít ľudáckej štátnosti („nik nikdy nevedel dať Slovákom a Slovensku toľko ako slovenský štát“) presvedčivo vyhlásil, že „niet Slováka, ktorý by bol ochotný podľahnúť nejakému teroru alebo nepriateľskej propagande, aby sa vzdal svojej štátnosti“. Vzápätí však komentoval aj prejavy „váhavosti a klátivosti“, ktoré pripísal „zbytočným obavám“ o jej udržanie. O týždeň sa zasa ukázalo, že sám „veľký priateľ a ochranca“ ľudáckeho štátu Adolf Hitler vo vlastnej pracovni len o chlp unikol atentátu pripravenému jeho generálmi.

Pocitu stability neprospievalo ani dobové frontové spravodajstvo, ktoré sa v priebehu predošlého roka značne zredukovalo. Vytratili sa víťazné fotografie aj mapky, lebo ako písali v denníku Gardista: „Tu práve robia sa najväčšie chyby. Ľudia často čítajú len z mapy a zo zmien frontových línií posudzujú všeobecný stav.“ Šiesteho augusta médiá citovali podpredsedu vlády Alexandra Macha v súvislosti s kolujúcimi fámami o partizánoch, že čosi bolo, no išlo o malé skupinky zo zahraničia a boli rýchlo zničené alebo vyhnané. Vyhlásil, že „vážneho partizánskeho nebezpečenstva u nás niet“ a že „netreba veriť každej klebete“, a 13. augusta pre zmenu zdôvodňoval potrebu vyhlásenia štatária, teda výnimočného stavu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie