Väzenkyňa z Osvienčimu: Pochod smrti by som určite neprežila

„Porozprávam vám svoj príbeh tak, ako som ho vnímala očami dieťaťa, niektoré veci som sa dozvedela až neskôr,“ hovorí ZDZISLAWA WLODARCZYKOVÁ. Keď mala jedenásť rokov, ocitla sa v koncentračnom tábore v Osvienčime.

Čo vás motivuje pravidelne ľuďom hovoriť o tom, čo ste zažili?

Počas vojny zahynulo veľké množstvo ľudí a vojna má vždy za následok aj mnohé rozbité rodiny. Tí, ktorí prežili, sú povinní o tom hovoriť. A myslím si, že by sa o to mali zaujímať aj novinári. Mnohí ľudia nevedia, čo sa tu odohralo, alebo o tom radšej ani nechcú vedieť. Lenže hovoriť pravdu je veľmi dôležité.

Máte spomienky z detstva, z obdobia ešte pred vojnou?

Áno, pamätám si, že pred vojnou, a dokonca aj počas vojny sme boli šťastná rodina. Keď sa začala vojna, mala som šesť rokov, môj brat mal dva. Žili sme vo Varšave, otec pracoval na pošte, neskôr sme boli evakuovaní do mesta Koveľ na terajšom území Ukrajiny. Keď sme sa vrátili naspäť do Varšavy, náš dom bol zničený, okná vybité a svetlá nefungovali. Pamätám si Varšavské povstanie o rok neskôr: krátko po ňom nás s rodinou vyhnali von na trhovisko, odtiaľ sme boli prevezení do mesta Pruszków. Tam sme všetci museli nastúpiť do vagónov a tri dni sme cestovali v úplnej tme a bez vody. Pamätám si, ako sme prešli vlakovou stanicou, na ktorej bol názov Auschwitz.

Čo bolo potom?

Keď sme vystúpili z vlaku, rozdelili nás na dve skupiny. Muži a starší chlapci boli v jednej, ženy a deti v druhej. Neskôr som sa dozvedela, že sme mali šťastie, lebo sme boli na správnej strane rampy, a tí, ktorí sa ocitli na druhej, šli rovno do plynovej komory. Poslali nás do prázdneho bloku, kde nebolo nič, len piesok a chlór. Muži prechádzali okolo nášho bloku: oni ako prví išli do „sauny“ alebo, ako sme hovorili my, do „bane“. Je to zvláštne, ale pamätám si to, lebo som vtedy cítila, že svojho otca vidím naposledy. Každý dostal červený trojuholník s písmenom P ako Poliak. Netetovali nás, ale každý si musel zapamätať číslo, ktoré mu bolo pridelené: to moje bolo 85 282. Potom ma spolu s bratom poslali do detského baraku.

Koľko rokov mali deti v detskom baraku?

Úplne najmenšie deti boli v barakoch so svojimi matkami; v detskom bloku boli deti tak od štyroch-piatich rokov. Chlapcov a dievčatá v baraku oddeľovali a zdá sa mi, že v tom našom bolo viac dievčat. Staršie deti museli cez deň chodiť do roboty, menšie ostávali pracovať vo vnútri. Mali sme za úlohu drhnúť steny a podlahy, aby vyzerali ako nové.

Čo bolo pre vás úplne najhoršie?

Podmienky v tábore boli veľmi zlé a často tam bývali epidémie. Snažili sme sa ich liečiť v baraku, ako sme len dokázali, lebo po tábore sa povrávalo, že kto sa dostane do nemocničného revíru, živý sa odtiaľ nevráti. Najhoršie však pre mňa boli nástupy. Každý – živý, mŕtvy či chorý – musel byť prítomný na nástupe a večer tam musel byť úplne rovnaký počet ľudí ako ráno. Pamätám si, že každý z nás chcel stáť v strede radu, medzi ostatnými, aby sa aspoň trochu zahrial.

Ako to mohli prežívať vaši rodičia?

Rozprávam o tom z pohľadu dieťaťa, ale myslím, že pre dospelých muselo byť strašné, keď videli svoje deti takto nastupovať. Po vojne sa mi dostali do rúk listy môjho otca; veľmi sa trápil a jediné, čo ho zaujímalo, bolo, či niekto vie, čo je s jeho deťmi.

Spomínate si aj na eva­kuáciu?

Áno. Neviem presne povedať, podľa čoho sme vedeli, aký je dátum, ale okolo 17. alebo 18. januára sa začala evakuácia tábora, v diaľke sme počuli výstrely, akosi sa zmenil vzduch a cítili sme, že sa blíži koniec. Potom sa začali pochody smrti. Začali nás vyvádzať von, blok za blokom, ženy kráčali vpredu, deti išli za nimi. Kápo však z pochodu vytiahol von môjho brata, ktorý bol v tom čase ešte veľmi malý. V šoku som začala kričať: „Mama, mama!“ Ženy kráčali v pochode pred nami a ja som verila, že mama ma bude počuť. Vtedy ma dozorca veľmi silno udrel do tváre. Takto sme na teritóriu tábora kočovali ešte 10 dní. Hľadali sme tam jedlo, lebo všetko, čo bolo v tábore, už vyviezli. V tom čase v lágri ešte boli aj jednotky SS a pálili dokumentáciu.

Kedy bol tábor oslobodený?

Dvadsiateho siedmeho januára bol veľmi mrazivý deň, ale bolo slnečno: pamätám si, ako slnko vychádzalo pomedzi drevené baraky. Počuli sme výstrely smerom od lesa; vojská sa približovali k táboru. V ten večer prišiel k nášmu baraku ruský dôstojník. Doteraz neviem, či to povedal po poľsky, alebo či som mu porozumela po rusky, ale keď nás uvidel, prekvapene zvolal: Deti, čo tu robíte? Prikázal, nech nám prinesú paradajkovú polievku. Boli v nej aj makaróny – bola to taká dobrá polievka, že nikdy v živote som už takú dobrú nejedla. Po evakuácii nás vojenské vozidlo zobralo do Krakova. Umiestnili nás do tábora Červeného kríža. A to bola sloboda. Myslím, že som mala šťastie, že som nemusela prejsť pochodom smrti, lebo ten by som určite neprežila. Takéto podmienky však každého človeka zmenia. Pocity úzkosti a neistoty sú len jedným z dôsledkov toho, čo sme prežili.

Aké to je – hovoriť o týchto veciach dnes?

Nedávno som cestovala v autobuse a vedľa mňa sedel mladý muž, mohol mať šestnásť alebo sedemnásť rokov. Mal pri sebe tri bochníky chleba, ktoré veľmi dobre voňali: bolo vidno, že je to čerstvý, práve napečený chlieb. Ten mladý muž mi povedal, že je to jeho práca, že sa učí za pekára, a jeden z tých chlebov mi podaroval. Veľmi, veľmi ma dojalo toto symbolické gesto. Spomenula som si na lágre a na to, čo je to dostať chlieb, keď cítite strašný, permanentný hlad. V tábore by ľudia za kúsok chleba zabíjali. Prajem vám, aby ste nikdy nezažili vojnu. Mladým ľuďom stále hovorievam: keď sa s niekým rozhneváte, keď cítite nenávisť, schlaďte sa, vypite pohár studenej vody, vyspite sa na to, ale neživte to v sebe, nebojujte. Všetci sme ľudia, všetci máme ľudskú tvár, oči; aké – či modré, hnedé, čierne, alebo zelené –, to predsa nie je podstatné.

Čo sa dialo v období tesne po vojne?

Červený kríž nás z Krakova previezol do sirotinca vo Varšave, tam nás liečili a tiež zisťovali, či si pamätáme svoje priezvisko, mená svojich rodičov a podobne. Ja som si pamätala svoju adresu a išla som sa pozrieť aj do domu, kde sme bývali, ale z domu už takmer nič neostalo.

Aké bolo stretnutie s rodinou?

V sirotinci nám dali kartičky, kde sme mohli napísať, kto sme a koho hľadáme. Neskôr si po nás prišla mama. Ten čas čakania musel pre ňu byť strašný: mala tri deti a nevedela, čo sa s nimi stalo, či to prežili. Moja mladšia sestra nebola v tábore a prežila vojnu v nemocnici v inom meste. Mame som to však povedala až ja. Po pochode smrti bola veľmi chorá a mala opuchnuté nohy. O rok neskôr sme sa vďaka Červenému krížu dozvedeli aj to, že otec umrel v tábore Flossenbürg.

Ako ste sa vyrovnali s takýmito skúsenosťami z detstva? Je niečo, čo vám pomohlo?

Mne osobne veľmi pomohlo to, čo som zdedila vďaka svojmu otcovi a starému otcovi. Môj otec bol veľmi sčítaný, otvorený, mal rád knihy. Nebol najstarší z rodiny, ale preberal zodpovednosť za všetkých, ráno vstával prvý a všetkým čistil topánky. Nadobudla som vďaka nemu určitý pocit zodpovednosti. Bola som najstaršia zo svojich súrodencov a chcela som byť v živote podobne zodpovedná. Môj otec bol pre mňa veľkým idolom. Dlho som dúfala, že sa vráti. Snívala som o tom, že raz príde na bicykli, lebo aj ja som si v tom čase veľmi želala mať bicykel. Keď bolo dobré počasie, videla som v diaľke hory. Veľmi som si želala, aby prišiel, a aby ma zobral na túru.