Akoby ste prestali byť stredom vesmíru. Načo nám je úžas a čo o ňom hovorí veda
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Bolo júnové popoludnie v roku 2019 a v ten deň mi na hlavu lialo azda už dvadsiaty raz.
Spolu s mojím partnerom Kirillom sme schádzali kamenistým chodníkom a už sme sa spolu ani nerozprávali – dávno pominula fáza rozhnevaných nadávok aj hysterického smiechu, teraz si už nebolo čo povedať.
V tej chvíli sme už mali na našej štvordňovej túre v nohách desiatky kaukazských kilometrov a tisíce výškových metrov. V turistických topánkach mi žblnkotala voda. Bolo v nich tak mokro, že nebudú mať šancu usušiť sa ani v noci – nasledujúce ráno z nich vodu vylejem ako z pohára.
Keď sme sa konečne dostali k zapadnutej dedinke a pod svahom začalo byť vidno obrysy kamenných gruzínskych domčekov, dážď ustal. Nad kopcom sa prevaľovala hmla, a keď o pár minút začala stúpať k nebu, na sýtozelených stráňach sa rozžiarili kvety – žlté, biele, modré, ružové.
Zrazu sa pred nami zjavila silueta zvieraťa. Len pár krokov od nás sa objavil hnedý kôň so svetlým chvostom. Stál tam – v tichu, osamotený, bez stáda, jazdca, sedla či uzdy, s hlavou sklonenou k tráve.
Zastavila som sa.
Pozerala som sa naň, na dlhé línie jeho tela, svaly na chrbte, biely vzor na jeho hlave, na výjav ako z rozprávky alebo fantasy filmu.
Ucítila som zvláštny pocit v hrudi; niežeby sa mi v nej niečo zovrelo, ako sa človeku stáva, keď má z niečoho strach, ale práve naopak – akoby sa mi srdce nafukovalo a nafukovalo, ako by v tej chvíli naozaj vnímalo všetku krásu, tajomstvo a lásku sveta, ako by mi malo o chvíľu explodovať.
Zvlhli mi oči. V tej chvíli som cítila niečo, na čo by slová hádam ani nestačili: absolútny
