V Haluziciach je nové dielo Juraja Gábora: dá sa naň ľahnúť ako na morskú hladinu a sledovať nekonečno

Veľa rokov nosil umelec Juraj Gábor v hlave otázku, či nájde taký kostol, aký by potreboval. Raz taký už videl, ale to bolo ďaleko v Estónsku.

Pár rokov to síce trvalo, ale napokon ho objavil: stredoveký Kostol Všetkých svätých v Haluziciach, malej obci neďaleko Nového Mesta nad Váhom.

Ten kostol nemá strechu. „Zdanlivý defekt je dnes jeho najväčšou kvalitou,“ hovorí Juraj Gábor.

Do jeho lode umiestnil dočasné umelecké dielo z dreva. Pripomína zvlnené more. Dá sa po ňom kráčať, bežať, ale môžete si naň aj ľahnúť a pozerať na oblohu. A ako vraví jeho autor, „uvedomovať si neobsiahnuteľné nekonečno“.

Spojenie medzi tým, čo je hore, a tým, čo je dole

Už si nepamätá celkom presne, či mu o kostole niekto povedal alebo naň narazil sám. Podrobné informácie však našiel najmä na webe Apsida.sk, ktorý vznikol z nadšenia pre mapovanie stredovekých kostolov na Slovensku.

„Je to skutočne záslužná práca, poctivý rešerš informácií,“ vraví Juraj Gábor, ktorý komunikoval s jeho zakladateľom Štefanom Podolinským.

Kostol v Haluziciach vznikol pravdepodobne v 13. storočí. Dodnes má zachovanú pôvodnú románsku polkruhovú apsidu, a teda polkruhový výklenok, v ktorom býval na východnej strane kostola umiestnený oltár. V murive vidno úpravy zo 16. storočia, ktorými bola loď kostola predĺžená. Na potreby veriacich slúžil len do začiatku 19. storočia, lebo bol v zlom stave.

Podobu, v akej je dnes, získal v 70. rokoch minulého storočia, keď sa pamiatkari rozhodli, že zastabilizujú kamenné obvodové múry v pôvodnej výške a nechajú ho bez strechy.

„Keď som sem prišiel prvýkrát, uvedomil som si, že všetko sedí. Dôležité totiž pre mňa bolo aj okolité prostredie, ktoré vytvára asociácie. Vravel som si, že toto miesto má takú silu, že nebudem musieť písať ani vysvetľujúci opis, lebo ľudia tu celkom prirodzene vnímajú to, čo som chcel docieliť,“ vraví Juraj Gábor.

Od prvej návštevy po realizáciu uplynul ešte nejaký čas. Juraj Gábor počas neho spod Súľovských skál zobral Zrakovú pyramídu, ktorá tam ťahala tisícky návštevníkov, a v žilinskej Novej synagóge postavil v spolupráci s OZ Truc sphérique a tímom tesárov monumentálnu Sphéru. V Haluziciach zašiel za starostom Milošom Madilom, potom za farárom Richardom Jankovičom z farnosti Bošáca, ktorá kostol spravuje, a po ďalší súhlas aj za Luciou Pavolkovou z trenčianskeho pamiatkového úradu, keďže objekt je národnou kultúrnou pamiatkou. Napokon mohol zavolať aj Jindřichovi Gazdovi do obce Štvrtok, ktorý mu počas štyroch rokov veľkoryso skladoval drevo a raz za čas sa ozval s dobromyseľným podpichnutím: Tak ako, nejdeme stavať?

„Za ten čas som prechádzal úvahami, ako ďalej fungovať. Uvedomoval som si, že som príliš ‚malá firma‘ na to, aby som bol súbežne na dvoch realizáciách. Mohol by som mať stály tím šikovných ľudí, ktorí by to zvládli, ale pochopil som dve veci: po prvé, ak mám niečo robiť, chcem byť pri tom, a po druhé, nedá sa všetko robiť iba z nadšenia.“

Malá vzorka vĺn

Počas našej návštevy sa každú chvíľu niekto pri kostole objaví: rodina s deťmi na výlete, turisti, ktorí zrejme prišli najmä kvôli Haluzickej tiesňave, domáci.

Tabuľu s vysvetľujúcim opisom k dielu napokon Juraj Gábor pred vstupom ku kostolu urobil, ale je zrejmé, že nie je nevyhnutná. „Jeden pán, s ktorým som sa tu zoznámil, mi vravel výstižnú vec, ktorú som spozoroval aj ja: naozaj je to ako zrkadlenie – nielen v mnou zamýšľanom vertikálnom vzťahu smerom k oblohe, ale aj k samotným návštevníkom. Dielo zrkadlí ich prístup, ich osobnosť – niekto sa ostýcha vojsť dnu, niekto si ľahne a pozoruje oblohu, deti sa naháňajú, každý sa prejaví nejako inak,“ hovorí Gábor.

Počas leta urobil Juraj Gábor aj zopár komentovaných prehliadok a ďalšiu má v pláne na jeseň, kým sa trvanie diela nenaplní. „Snažím sa vysvetľovať čo najmenej. Učím sa to aj od svojej manželky Simony, ktorá zastáva názor, že je dôležité vytvárať ľuďom dostatok priestoru a motivovať ich, aby prichádzali k vlastnej interpretácii diela,“ hovorí Juraj Gábor.

Jeho k dielu pripomínajúcom morské vlny viedlo viacero skúseností a úvah. Jedným z nich bola návšteva starých gotických kostolov na Gemeri, ktoré prežili stovky rokov, no dnes sú skôr svedectvom minulosti než živými miestami viery. „Uvažoval som o tom, čo tvorí hlas cirkvi a kto dnes napĺňa tieto kostolné lode, keď mi napadli asociácie s vodou,“ hovorí Juraj Gábor.

Vodou sa zaoberal intenzívne už okolo roku 2013 a neskôr v roku 2016, keď prechádzal osobnou krízou. V rezidenčnom centre Banská St a nica vytvoril cyklus grafík, z čoho napokon vzišlo viacero nápadov na priestorové realizácie. „Voda môže mať ničivý, ale aj očistný význam,“ vraví Gábor a pripomína zopár obrazov vody z Biblie. „Ale kto nechce asociácie z Biblie, tomu stačí spomenúť si na dovolenku pri mori.“

„Zatopená“ podlaha kostola s rozmerom 140 štvorcových metrov je pre neho „sondou do rozmeru vĺn, ktoré sú oveľa väčšie“ a ktoré na Slovensku nemáme. „Ako keď archeológovia urobia malú sondu do starého múru. Toto je vzorka vlny. Objavila sa tu a zakrátko zasa zmizne.“

Limitovaný čas

Zrkadlenie je nateraz zrejme posledným z celého radu diel, ktorými Juraj Gábor v posledných viac než desiatich rokoch vstupoval do verejného či galerijného priestoru.

„Je to uzatvorené,“ hovorí Gábor. „Pracovať plánujem už iba s tým, čo vzniklo – akurát v nových kontextoch a na miestach, kde diela môžu naberať na nových významoch.“

Haluzické Zrkadlenie má limitovaný čas trvania od mája do októbra. Kým v minulosti preferoval dlhší čas, tentoraz to prehodnotil. „Uvedomil som si, že kým dielo stojí, ostáva mi v hlave ako istá starosť. Až keď sa skončí, priestor v hlave sa uvoľní na ďalšie veci a to je to, čo teraz potrebujem,“ vysvetľuje Gábor. Vychádza, samozrejme, i zo svojich predošlých skúseností. Uvedomuje si, že kým je za dielo zodpovedný sám, je to neustála potreba starostlivosti o bezpečnosť divákov aj stav diela, čo vyžaduje veľa energie aj nákladov.

„Chcel by som napríklad vidieť, ako by to tu vyzeralo v zime, keď na vlny napadne sneh, ale toho sa nedočkám. Ani pri zamrznutom rybníku síce nikto nestojí a nedáva pozor, aby sa niekto nešmykol, ale bola by to moja starosť, ktorú by som si nosil v hlave,“ vraví Gábor.

Nezvládnuteľného náporu turistov, aký zažila jeho Zraková pyramída v Súľove, sa už však neobáva. Najväčší turistický boom tu už vraj zažili v čase pandémie, keď sa Haluzice pre tiesňavu, kostolík a rozhľadňu stali jedným z vyhľadávaných výletných miest. „Som rád, že v tomto prípade som príčinou náporu nebol ja, a ľudia si zvykli na turistov aj na to, že treba zabezpečiť parkovanie, myslieť na odpad, a tak ďalej,“ vraví Juraj Gábor.

Momentálne je síce hlavou najmä pri novom diele, na ktorom už intenzívne pracuje v dočasnom ateliéri v Periférnych centrách v Dúbravici, no zopár podobných praktických otázok ešte pred ním leží v súvislosti s dielom Sphéra. Naposledy ju diváci videli vlani počas festivalu Pohoda, no teraz čaká v sklade na umiestnenie do voľnej prírody, čo bol autorov plán od jej vzniku.

Na to, aby Sphéra mohla opäť niekde stáť, však treba starostlivo zvážiť všetky okolnosti a nastaviť pravidlá: kto sa o dielo bude starať, ako vytvoriť okolitú infraštruktúru, či nejako limitovať umiestnenie diela a – v neposlednom rade – koľko to má stáť. „Snažím sa byť férový voči svetu aj sebe, ale je to veľká úloha. Ešte v tom nemám úplne jasno,“ vraví Juraj Gábor.

Kým sa to stane, do konca septembra ešte stihnete výlet do Haluzíc. Nie je tam síce skutočné more, ale rozhodne ide o zážitok, po ktorý sa oplatí zájsť.