Denník N

Verila som na romantickú lásku, ale vzťahy môžu fungovať aj úplne inak, hovorí autorka knihy Ženy, ktoré zostali

Magdaléna Rojo, autorka knihy Ženy, ktoré zostali. Foto - Archív M. R.
Magdaléna Rojo, autorka knihy Ženy, ktoré zostali. Foto – Archív M. R.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Na začiatku bola náhoda. Keď sa pred siedmimi rokmi Magdaléne Rojo počas letu z Latinskej Ameriky do Európy prihovoril jeden Kubánec, priznal sa jej, že do Bruselu cestuje za prácou a v rodnej krajine nechal svoju manželku a dcéru. Nemal na výber, bola to jediná možnosť, ako sa postarať o svoju rodinu, hovoril.

Slovenská novinárka tak začala premýšľať o tom, ako asi žijú ženy, ktoré zostali. Nasledujúce roky zozbierala príbehy rodín, ktoré rozdelila práca za hranicami a hlavne túžba dostavať dom či snaha poslať deti na lepšiu školu.

Kniha Ženy, ktoré zostali (vyd. Absynt) približuje situáciu žien z Mexika, zo Senegalu, z Etiópie, Indie, ale aj z Rumunska a zo Slovenska. Rojo prináša príbehy žien, ktoré majú rozdielnu úroveň vzdelania, odlišné náboženské presvedčenie, ekonomickú situáciu, rodinný kontext. Práve vďaka tomu získava jej práca ďalší dôležitý rozmer, pretože medzi rôznymi ženami hľadala to, čo ich spája – ako prežívajú odlúčenie, ďalšiu ťarchu povinností, väčšiu zodpovednosť za deti.

„Ja som sa pýtala, počúvala a pozorovala. A priznávam, že niekedy som so ženami možno až príliš súcitila,“ napísala Rojo v úvode svojej knihy, ktorá odhaľuje náročný osud obetavých, milujúcich matiek a žien stále čakajúcich na návrat manžela.

Kniha je jej debutom a zároveň výsledkom dlhoročnej spoločnej práce s manželom Noelom, ktorý jednotlivé príbehy dokumentoval ako fotograf.

„Ako žijú ženy, ktoré zostali doma, zatiaľ čo ich muži odišli za prácou do inej krajiny?“ pýtate sa na začiatku svojej knihy. Na čo ste napokon prišli?

Najhlavnejšie, čo tie ženy naprieč kontinentmi spája, je, že majú oveľa viac zodpovednosti než predtým, keď bol ich muž prítomný. Pohybovali sme sa predovšetkým v krajinách globálneho juhu – Mexiko, India, Senegal, Etiópia. Pracovali sme najmä vo vidieckych oblastiach, teda v tradičných spoločnostiach, kde je rozdelenie rolí jasne dané. To znamená, že muž je ten, ktorý nejakým spôsobom ekonomicky zabezpečuje rodinu, a žena sa stará o domácnosť, o deti a všetko, čo súvisí s domom.

No vo chvíli, keď muž odchádza, mnohé ženy naprieč krajinami začínajú robiť aj veci, ktoré dovtedy robil výhradne on, a to od praktických činností, ako je nosenie dreva na varenie, až po dohliadanie na stavbu domu. To bola pre mnohé ženy obrovská výzva, lebo zrazu mali na starosti robotníkov, síce za inštrukcií svojho muža, ale ten tam už nebol, a ony to všetko museli komunikovať.

Mnohé ženy sa zároveň stali ekonomicky aktívne, lebo to, že ich muž odišiel za prácou, neznamenalo, že im hneď začal posielať peniaze, ktoré rodina potrebovala na prežitie. Jeho rodina sa navyše musela ešte zadlžiť, aby mohol vôbec odísť za hranice. Ženy tak zostávali bez príjmu aj niekoľko mesiacov a museli hľadať spôsoby, ako niečo zarobiť.

Ako ste tieto ženy vôbec našli?

Hľadali sme ich rôznymi spôsobmi. Záviselo to často od kontextu krajiny, pretože v niektorých krajinách to bolo jednoduchšie ako v iných. Mexiko je v tomto zmysle pomerne otvorené, takže tam sme na odporúčanie kolegyne novinárky zaklopali na dvere nejakej ženy, povedali sme, kto sme, a ona nás hneď pozvala k sebe – a už sme sa s ňou rozprávali. Alebo sme kontaktovali

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Kultúra, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie