Nasrdenosť v politike verzus postoj moderného občana

Blížiace sa voľby sú dobrou príležitosťou pripomenúť podstatu a zmysel volieb v parlamentnej demokracii – a taktiež požiadavky na správanie sa občanov v modernej demokracii. Tak v kocke: cieľom takýchto volieb je dostať k moci tých spoluobčanov, ktorí budú vládnuť – sformujú vládnu moc: najprv parlament a potom vládu, ktorá bude reálne spravovať verejné záležitosti v krajine. To je pravý význam slova „politika“. Novokonštituovaná moc, keďže je výsledkom demokratických volieb, musí byť ostatnými občanmi považovaná za legitímnu a tak aj prijímaná a rešpektovaná (pokiaľ sama nezačne napríklad porušovať ústavu alebo sa nezmyselnou politikou úplne nezdiskredituje a stane sa politicky neudržateľnou).

Od občana sa vyžaduje, aby k takémuto aktu pristupoval maximálne zodpovedne a racionálne. Aby volil tých, o ktorých je presvedčený, že dokážu dobre spravovať verejné financie, hospodárstvo, zdravotníctvo, školstvo, sociálne veci, zaisťovať výkon zahraničnej politiky, obranu, spravodlivosť a pri tom – samozrejme – rešpektovať a dodržiavať ústavný a právny rámec a slobody občanov.

Volebný akt – aby mal zmysel – by preto nemal byť vyjadrením len emócií, frustrácií, negatívnych postojov, sklamaní, protestu a dokonca v tých najúpadkovejších prípadoch prostriedkom na to, aby boli zvolení politici poskytujúci tú najväčšiu mieru zábavnej estrády („Bude sranda, ak ho zvolíme!“ – s týmto postojom sa možno skutočne u nás stretnúť!). Veď už T. G. Masaryk (počas osláv 28. októbra 1931) na margo dobového politického zápasu uviedol, že: „Rozčilení není program!“

Na Slovensku však táto jednoduchá poučka nie je dostatočne pochopená a zažitá. Ak sa pozrieme na dejiny slovenských volieb po roku 1989, tak azda len voľby v rokoch 2002, 2006 a 2016 neboli spojené s vysokou vlnou vášní a protestu, so snahou potrestať existujúcu vládu, dať najavo svoje sklamanie a zároveň – ani so sprievodným krikom o osudovosti daných volieb. Príčina tohto javu však nespočíva v akejsi mýtickej zadubenosti slovenského ľudu, ale v úplne reálnych historických skúsenostiach a socioekonomických parametroch.

Tradícia z minulosti

Predovšetkým v minulosti bolo Slovensko súčasťou väčších politických celkov (Československo, Uhorsko, habsburské súštátie). Znamenalo to, že za reálny výkon politiky a zabezpečovanie chodu štátu reálne zodpovedalo niektoré vyššie centrum (Budapešť, Praha, Viedeň), na ktorom predstavitelia Slovenska síce takmer vždy v nejakej podobe participovali, ale vždy ako ten doplnkový partner.

Politika na Slovensku teda mohla byť o vytĺkaní drobných výhod pre vlastnú etnickú, regionálnu a záujmovú skupinu alebo o tom, kto bude najviac kričať a tak bojovať za slovenský národ – ale v očakávaní, že spomenutý reálny chod štátu zabezpečí „cisár pán a jeho školená byrokracia“.

Voľby mali na Slovensku tradične charakter politického protestu proti centrálnej vláde – napríklad za prvej Československej republiky politické strany, ktoré neboli súčasťou pražskej vládnej koalície, mali spravidla 70 percent – Slovensko teda volilo opozične. Dodnes sa väčšina slovenských politických strán prezentuje ako strany protestne vyjadrujúce ľudové rozhorčenie. Až sa človek čuduje, proti komu a čomu všetci vlastne protestujú.

Lenže v súčasnosti sme nútení sa pýtať: je takýto model správania adekvátny v situácii, keď to „centrum moci“ – v zmysle najvyššej ústrednej vlády – je u nás a Slovensko si vládne samo a na vlastnú zodpovednosť? A nie je tu žiadny „cisár pán a jeho úradníci“, ktorí môžu odmietnuť výstrelky všenárodných tribúnov a prijímať racionálne a zodpovedné rozhodnutia v záujme štátu a spoločnosti. Teraz by ich mal prijímať parlament a vláda, ktorých si sami volíme. (Čo je vlastne veľmi skvelé, len si musíme uvedomiť, že koho si zvolíme, ten nám bude aj vládnuť.) Medzi aktom volieb a stavom krajiny je priama a bezprostredná súvislosť.

Druhou príčinou politického kŕča, do ktorého sa slovenská spoločnosť dostala, je prudký spoločenský vývoj po roku 1918 (alebo možno od roku 1898 od prvého vystúpenia hlasistov) vedený snahou o zrýchlenú modernizáciu a dohnanie vyspelejších krajín. Napriek fašistickému a komunistickému experimentu bolo toto úsilie v zásade úspešné. Dokázali sme sa zaradiť medzi suverénne moderné a vyspelé európske národy. Môžeme sa sťažovať, že v ekonomickom porovnaní sme na spodku skupiny najvyspelejších krajín, ale treba sa pozrieť aj na východiskovú pozíciu a všetky prekážky, ktoré sme museli prekonávať.

No každá z modernizačných vĺn zanechávala po sebe nielen víťazov, ale aj svojich porazených a vytvárala tak nové a nové štiepenia v spoločnosti. Vždy po nich zostávali skupiny, ktoré sa nedokázali adaptovať, zmeny neprijali za svoje, spomínali na minulosť a cítili sa byť odstrčené a zneuznané. Pri takom počte rýchlych radikálnych zmien štatisticky platí, že väčšina slovenských občanov má pocit, že aspoň počas jednej z týchto transformácií patrila medzi porazených – a to je pre nich zdrojom frustrácie a zloby.

Ak by sme sa pozreli na niektorého čulého slovenského sedemdesiatnika narodeného v roku 1950, tak z jeho pohľadu najvýznamnejšou modernizáciou bola socialistická industrializácia, urbanizácia a vznik masovej národnej slovenskej inteligencie (hoci socialistického strihu) v rokoch 1960 – 1980. Slovensko dokonca aj počas normalizácie (1970 – 1988) zažívalo istý nepopierateľný socioekonomický vzostup (možno by sme sa mali podrobnejšie pozrieť aj na činnosť vtedajšieho predsedu vlády SSR Petra Colotku a skupinu technokratov okolo neho). Pre nášho dnešného sedemdesiatnika to bola najväčšia životná zmena, po ktorej už príliš nepotreboval ďalšie – aj túto strávil s istými ťažkosťami: presťahoval sa z dediny do mesta, získal vyššie vzdelanie a začal napríklad pracovať v niektorej intelektuálnej profesii. Z hľadiska jeho osobného života už boli zmeny po roku 1989 akosi „nad plán“. Pritom po roku 1989 sme podstúpili štyri zásadné transformácie súčasne, ktoré radikálnym spôsobom transformovali celú krajinu. A to v oblasti politiky, ekonomiky, „geopolitickej“ orientácie a štátoprávneho postavenia Slovenska.

Naše transformácie

Po transformácii a modernizácii v každej z vymenovaných oblastí bol reálny spoločenský dopyt – nediali sa proti vôli väčšiny krajiny. Lenže zostávali po nich spomenuté „menšiny porazených“, a čo je veľmi dôležité, v každej z nich vývoj smeroval vždy k tomu najradikálnejšiemu riešeniu, ktoré si však na začiatku procesu vedel predstaviť asi len malý počet obyvateľov.

Áno, musíme pripustiť, že to radikálne riešenie bolo obyčajne výsledkom nevyhnutného evolučného vývoja, ktorý šiel samospádom, a tiež neodvratného vývoja vonkajšieho medzinárodného prostredia (napríklad rozkladu ZSSR, straty záujmu českej elity o zachovanie Československa), ktorý slovenská politika nedokázala nijako ovplyvniť – ale ten bežný slovenský občan širšie súvislosti nevidí a sťažuje sa, že dostal niečo, čo vlastne pôvodne nechcel.

V politickej oblasti vývoj po odstránení mocenského monopolu komunistickej strany vyústil do sformovania pluralitnej parlamentnej liberálnej demokracie. Tu bola opozícia asi najmenšia, i keď stále nachádzame zástancov názorov, že sa malo ísť čínskou cestou, reformovaná a liberalizovaná komunistická strana si mala zachovať kontrolu nad spoločnosťou a vývoj z pozície osvietenej elity riadiť a pod.

Už menej to platí pre ekonomickú transformáciu. V skutočnosti si v roku 1989 väčšina obyvateľov nepriala plnohodnotný návrat kapitalizmu a snívala skôr o akejsi tretej ceste alebo len mierne zlepšenom dubčekovskom socializme. Predovšetkým nebola pripravená na rast majetkových nerovností ani na stratu sociálnych istôt v podobe garantovaného prakticky celoživotného zamestnania a často uvoľnenej atmosféry na pracoviskách.

Podobne aj proces odklonu od ZSSR sa skončil tak, že sme sa stali súčasťou EÚ a NATO. Čo je síce pre nás výhodné, ale treba priznať, že veľká časť našich spoluobčanov uvažovala skôr o nejakej podobe neutrality, nezúčastnenosti a „politike všetkými smermi“. K tomu prispievala aj kultúrna orientácia časti inteligencie na Rusko a znalosť ruštiny ako jediného cudzieho jazyka. Takíto jednotlivci sa dodnes necítia ako plnohodnotní občania „západného sveta“ a cítia sa marginalizovaní napríklad pre neznalosť angličtiny ako hlavného komunikačného jazyka v medzinárodnom prostredí, do ktorého sme sa dostali.

Spätne musíme povedať, že ani osamostatnenie Slovenskej republiky v roku 1993 nebolo žiadnym sviatkom národného zjednotenia.

Voľby v roku 1992 na jednej strane jasne ukázali, že slovenský národnoemancipačný proces je požiadavkou dňa a väčšina Slovákov sa s ním stotožňuje. Strany, ktoré sa proti nemu postavili, ako napríklad ODÚ (Občiansko-demokratická únia), hanebne prepadli. Uspeli len strany, ktoré ho podporovali a túto prirodzenú slovenskú túžbu reflektovali aj vo svojom programe. Lenže zástancovia skutočného rozdelenia československej federácie nepredstavovali v populácii asi viac než 15 – 25 percent a jedinou parlamentnou stranou, ktorá si ho dala za cieľ, bola SNS. Zvyšok populácie stále v danom momente nevnímal možnosti spolužitia s Čechmi ako vyčerpané a jeho ideálom bola nejaká forma „autentickej federácie“, „konfederácie“ (v skutočnosti skôr asi reálnej únie), „dvojdomu“ a pod. Jeho podstatou bola široká autonómia Slovenska (aj Česka) a následne na centrálnej úrovni dohoda s Čechmi na spoločnom spravovaní Československa ako celku. Teda koncepcia „rovný s rovným“. Predsa len na Slovensku okrem národnej slovenskej identity prežívala aj spoločná československá štátna idea.

Toto slovenské prianie však ako obyčajne nerátalo s tým, že vývoj sa nebude riadiť len slovenskými predstavami (teda tým, čo my v danom okamihu chceme), ale ovplyvňujú ho aj predstavy partnerov alebo celkové globálne trendy, čo nás nezriedka zaskočí.

Doteraz málo reflektujeme, ako vtedajšiu situáciu vnímali predstavitelia českej politickej elity, ktorí sa rozhodli, že Československo založené na princípe „rovný s rovným“ im vlastne nevyhovuje a je pre nich príliš obmedzujúce. Boli, samozrejme, ochotní akceptovať občiansko-politickú rovnoprávnosť Slovákov, určitú autonómiu Slovenska najmä v kultúrnych otázkach, ale zrejme nie to, že by existovala nejaká samostatná suverénna slovenská politická elita, ktorej zloženie by nedokázala česká elita ovplyvniť a s ktorou by sa musela dohadovať o riadení spoločného štátu na základe vzájomných ústupkov a kompromisov. Zvolila preto radšej cestu rozpustenia Československa, ktorú vnímala aj ako zbavenie sa slovenskej záťaže v politickej a ekonomickej oblasti, pričom nemala pocit, že oddelením Slovenska sa medzinárodne postavenie nového českého štátu zásadným spôsobom zhorší. Otcom samostatného Slovenska v roku 1993 je preto viac Václav Klaus než ktokoľvek iný.

Keby Slováci viac uplatňovali v hodnotení politických procesov globálnu historickú perspektívu, pochopili by, že v mnohom analogické procesy sa vyskytli aj pri rozpade koloniálnych impérií. Dobrým príkladom je oddeľovanie Alžírska od Francúzska, Malty či Seychelských ostrov – ale aj Indie, Kanady a pod. – od Británie atď. Pri začiatku národnooslobodzovacieho hnutia sa lokálne elity často snažili nie o politickú nezávislosť, ale skôr o rovnoprávnosť s koloniálnou metropolou a jej občanmi. Aby postupne zistili, že tieto si rovnoprávnosť neprajú a radšej sa svojich kolónií vzdajú. Je zaujímavé, že v mnohých prípadoch zostávala nejaká skupina, ktorá sa príliš identifikovala s tým vyšším imperiálnym celkom a po oddelení zostala do veľkej miery frustrovaná alebo odchádzala do Paríža či Londýna.

Nie je ani jasné, aké boli alternatívy rozdelenia Československa v rokoch 1992 – 1993. Ak by k tomu nedošlo, možno predpokladať, že kríza v česko-slovenských vzťahoch by sa stala trvalým javom. Azda by sme sa s tým naučili žiť podobne ako napríklad Belgičania so svojimi flámsko-valónskymi spormi alebo Kanaďania s quebeckým separatizmom. Ale ak by zostalo Československo zachované, Slováci by ustrnuli v postavení Kataláncov alebo Škótov – teda v zásade moderných veľkých národov, ktoré však nedosiahli vlastnú štátnosť a stále sa nachádzajú v stave tragickej rozpoltenosti.

Druhou alternatívou je, že by rozpad Československa prebiehal na etapy, možno celé jedno desaťročie, podobne ako prebiehalo oddeľovanie Čiernej Hory od Srbska (1991 – 2006): najprv cez obnovenú federáciu a potom cez medzistupeň reálnej únie v rokoch 2003 – 2006. A zrejme by sme si tak len skomplikovali celé jedno desaťročie navyše a napríklad do EÚ a NATO sa dostali až v roku 2013 s Chorvátskom.

Fragmentácia slovenskej spoločnosti

Zdanlivo sme boli v rokoch 1989 – 2004 mimoriadne úspešní, no súčasne treba priznať, že všetky uvedené procesy zanechali v slovenskej spoločnosti vždy veľa horkosti, ktorej výsledkom je atomizácia a nezmieriteľné polarizácie. Kombinácia viacerých rýchlych a radikálnych modernizácií napriek faktickému úspechu Slovensko vystavila rizikám vnútorného štiepenia, atomizácie spoločnosti a konfliktov.

My však potrebujeme dosiahnuť základnú spoločnú kolektívnu identitu a pocit národnej a občianskej jednoty v kľúčových otázkach. Bez toho sa nevieme posunúť ďalej k ďalšej nevyhnutnej modernizácii, ktorá by nás mala udržať v skupine vyspelých európskych krajín (a musí sa týkať vzdelávania, vedy, budovania infraštruktúry, výrob s vyššou pridanou hodnotou a pod.). Musíme sa pripraviť aj na krízové obdobia a zahraničné ohrozenia, ktoré len ťažko prekonáme bez primeraného slovenského vlastenectva, politického nacionalizmu a ochoty občanov prinášať určité obete v prospech celku.

Len s výbavou akéhosi vyprázdneného a citovo bezfarebného „občianskeho princípu“, univerzalistického „európanstva“ či krajného neoliberalistického individualizmu bez vzťahu k Slovenskej republike a ostatným spoluobčanom to nedokážeme. Tak to nepôjde. Nie je náhodou, že v rámci procesu politickej modernizácie v 19. – 20. storočí fáza nacionalizmu predbiehala fázu skutočnej demokratizácie. Najprv sa občania museli identifikovať so štátom, pociťovať puto vzájomnej previazanosti, a až potom mohli postupne získavať podiel na moci. Opačne to nefungovalo príliš dobre a tie štáty sa rozpadli alebo zanikli.

Naším problémom je, že na Slovensku je toto prežívanie pocitu občianstva a príslušnosti k Slovenskej republike stále pomerne nízke, čo možno súvisí aj s nejednoznačným postojom v rokoch 1992/1993 (ako bolo opísané vyššie) a s pozostatkom štátnej ideológie predchádzajúceho Československa, ktorá politický slovenský nacionalizmus, pochopiteľne, potláčala a prezentovala ako ideu, ktorú vzdelaní, moderní a slušní ľudia predsa nemôžu zastávať.

Dnes nám však hrozí, že bez spoločnej kolektívnej idey slovenského vlastenectva a občianstva sa budeme neustále štiepiť a hádať, pričom v zásadných otázkach by sme mali prekonať politickú nevraživosť a spolupracovať na projektoch modernizácie, obrany, bezpečnosti, budovania infraštruktúry a pod. Inak nám hrozí, že na prípadné ohrozenia a krízy budeme reagovať spôsobom neprimeraným modernému občanovi.

Moderné občianstvo

Občianstvo je totiž vzájomný vzťah medzi občanom a štátom. Nie je založený na jednostrannom poskytovaní benefitov zo strany štátnej moci. Od občana sa očakáva (a tobôž v demokracii) nielen dodržiavanie a zákonov a platenie daní, ale aj lojalita voči štátu, aktívna účasť na politickom a spoločenskom živote a taktiež v prípade nutnosti aj participovanie na obrane štátu a jeho ústavného zriadenia. V našich pomeroch však nezriedka prevažujú iné prístupy. Buď založené na ochote prijať akékoľvek usporiadanie vrátane cudzej okupácie a adaptovať sa, len aby bol pokoj (aktívna alebo pasívna kolaborácia), alebo takzvaná úteková stratégia, ktorej sa môžeme venovať aj podrobnejšie. Obe sú však nehodné moderného občana demokratického štátu.

Pričom práve ruská agresia proti Ukrajine bola pre nás nielen katalyzátorom politických vášní, ale odhalila i značný provincionalizmus a nevyzretosť v politickom myslení. S údivom môžeme hľadieť na našich spoluobčanov, ktorí sa oháňajú slovenskou suverenitou a samostatnosťou (na základe sebaurčovacieho práva národov), no súčasne spriadajú akési teórie o tom, že taký veľký národ ako Ukrajinci nemajú právo na vlastnú štátnosť a samostatnosť a musia pochopiť, že „patria pod Rusko“. Alebo na občianskych aktivistov, ktorí sa nadchýnajú hrdinstvom Ukrajincov bojujúcim za svoju slobodu, no súčasne vykrikujú, že ak sa slovenským premiérom po voľbách stane niekto, kto sa im nepáči, tak to bude pre nich dostatočný dôvod na to, aby z krajiny odišli.

Keď sme pri tom, stalo sa u nás veľmi negatívnym módnym trendom uvažovať a vyhrážať sa opustením Slovenska pri každej možnej vnútornej kríze alebo proste len tak, lebo niekde v zahraničí je životná úroveň o 20 percent vyššia. Asi v štýle: „Ja nemám voči Slovensku žiadne záväzky – ak tu nebudem mať plat ako v Amerike, zdravotníctvo ako vo Švajčiarsku, vysoké školstvo ako v Anglicku, tak ja odtiaľto odídem!“

Lenže vo všetkých týchto krajinách zmienený blahobyt vybudovali občania, ktorí neutekali, ale pracovali na rozvoji svojej vlasti, bojovali za svoju národnú a štátnu samostatnosť a zápasili za vymanenie sa z chudoby. Švajčiari, Holanďania, Nóri, Fíni a mnohí ďalší by o tom mohli rozprávať…

Útekový syndróm

Náš slovenský „útekový syndróm“ je z pohľadu moderného občianstva a moderného demokratického politického národa absurdným – od občana sa predsa očakáva, že bude zápasiť a bojovať za víziu lepšej a bohatšej vlasti. Slováci, ktorí si ho osvojili, v skutočnosti nedospeli v rámci politického formovania ani do fázy nacionalizmu. Nemožno ich z politického pohľadu prirovnať k občanom moderných západných demokracií – skôr vyvolávajú zvláštnu asociáciu so „vzbúrenými poddanými“.

Veď keď sa nevoľník dostal z moci zlého pána, tak sa pridal k zbojníkom, utiekol niekam na Dolnú zem, alebo si našiel „dobrého pána“, na ktorého panstvo sa presťahoval. (Marxistická literatúra to, tuším, opisovala ako prvotné spontánne a neuvedomelé prejavy triedneho boja.) V zásade však zostával apolitickým neslobodným človekom alebo voľným desperádom a psancom mimo spoločnosti nezviazaným žiadnymi obmedzeniami ani záväzkami. Neriešil situáciu tak, že by s ostatnými vzbúrenými poddanými založil nejaké politické hnutie bojujúce za občiansku rovnoprávnosť alebo dokonca novú spravodlivejšiu obec. Ak to urobil, až v tom momente sa stal slobodným občanom.

Takže z objektívneho pohľadu musíme celú hystériu veľkej časti mladej generácie o tom, ako oni odídu, pokiaľ im Slovensko nezabezpečí životnú úroveň najbohatších štátov alebo pokiaľ sa politika okamžite neuspôsobí podľa ich očakávaní, považovať za prejav veľmi nízkej miery politického uvedomenia a občianskej odvahy.

Tobôž keď na Slovensku absentujú také javy, ktoré skutočne aj uvedomelému občanovi legitimizujú odchod z vlasti: vládne u nás tyranský režim, ktorí zatvára a popravuje ľudí? Ak sa nám nepáči aktuálna politika, nemáme možnosť protestovať, vstupovať do politického života, voliť a byť volení? Je u nás ekonomická situácia taká zlá, že naozaj hrozí chudoba a hlad a nie je perspektíva jej zlepšenia? Bola slovenská armáda porazená a Slovensko okupované nepriateľskou mocnosťou?

Možno je načase prestať dávať najavo svoj nesúhlas s nedostatkami života na Slovensku pubertálnym spôsobom – vyhrážaním sa odchodom –, ale konkrétnymi návrhmi, ako ho zlepšiť, a aj konkrétnymi činmi. Keby všetci tí, čo hovoria o rezignácií a odchode, spojili svoje úsilie, zo Slovenska môže byť modernejšia, demokratickejšia a prosperujúcejšia krajina. To je zmysel a naplnenie ich občianstva ako fenoménu modernej politickej demokracie. A možno aj ich najzmysluplnejší a najprínosnejší príspevok k rozvoju a posilneniu západného spoločenstva demokratických krajín, ku ktorému sa verbálne hlásia.