Denník N

Vzdajme sa slobodnej vôle, trestnému systému to iba prospeje

Ilustračné foto - Tasr
Ilustračné foto – Tasr

Ak budú vedci nepríjemné informácie pred ľuďmi tajiť, aby sa ich náhodou nedotkli a neublížili ich citom, prestávajú robiť vedu a začínajú robiť terapiu.

Prvý augustový deň v roku 1966 sa vysokoškolský študent Charles Whitman zobudil, vstal a zabil svoju ženu a matku. Potom vyšiel na vyhliadkovú plošinu veže Texaskej univerzity v Austine, vybral zbraň, namieril a začal páliť. Predtým než ho zneškodnila polícia, zabil na mieste 13 ľudí. Ďalších 32 zranil.

Keď policajti prišli do jeho domu, aby hľadali stopy a objasnili jeho besnenie, našli list na rozlúčku. Stálo v ňom: „Po veľmi dlhom rozvažovaní som sa rozhodol zabiť svoju ženu Kathy. Veľmi ju milujem. Bola tou najlepšou ženou, akú si každý muž môže priať. Nedokážem nájsť žiaden rozumný dôvod svojho činu.“

V liste napísal, že veľmi trpí a že je v poslednom čase obeťou iracionálnych myšlienok a násilníckych túžob, ktoré nedokáže nijako vysvetliť.

Keď na Whitmanovi spravili pitvu, zistili, že mal v mozgu nádor. Zasahoval aj do oblastí zodpovedných za reguláciu emócií. Otázka znie, či mal na výber a mohol neuposlúchnuť, alebo iba vykonal to, čo mu dovoľoval jeho mozog. Inými slovami, mal alebo nemal slobodnú vôľu? A čo my ostatní, máme ju, alebo nie?

Muníciu proti predstave o slobodnej vôli vedci zbierajú hlavne od 80. rokov minulého storočia. Benjamin Libet vtedy urobil prvé zo svojich slávnych experimentov, v ktorých ukázal, že našim vedomým rozhodnutiam predchádza aktivita v mozgu.

Inými slovami, to, čo na prvý pohľad vyzerá ako slobodné rozhodnutie, nie je v konečnom dôsledku nič iné ako výkon mozgu, ktorý podlieha prírodným zákonom a vplyvu génov, prostredia a skúseností. Dodajme, že pôvodný nedokonalý dizajn pôvodných Libetových experimentov vedci dodnes menia a vylepšujú.

K opačnému názoru, že slobodnou vôľou disponujeme, sa nedávno v rozhovore pre Postoj prihlásil aj neurovedec Peter Jedlička z Inštitútu Maxa Plancka pre výskum mozgu vo Frankfurte. Pokúsim sa ukázať, akých argumentačných faulov, chýb a lapsusov sa vo svojej argumentácii opakovane dopustil.

O slobodnej vôli

Čo je slobodná vôľa, si môžeme predstaviť na tomto jednoduchom príklade. Predstavte si dve situácie, ktoré sú v každom ohľade rovnaké. Ak máme slobodnú vôľu, potom si v jednej z nich môžeme vybrať napríklad jahodovú zmrzlinu, v druhej čokoládovú.

Ľudia, ktorí existenciu slobodnej vôle popierajú, by tvrdili, že si vždy vyberieme iba tú istú dobrotu, pretože rovnaké podmienky – sveta a nášho mozgu – určujú (determinujú) aj rovnaké rozhodnutia.

Téza o slobodnej vôli vychádza z predstavy, že vedľa hmotného tela existuje nehmotná duša. Preto sa na ňu nevzťahujú prírodné zákony, ktorým podlieha iba hmotné telo. V tomto zmysle je duša plne slobodná.

Lenže dnes sa už vedci k dualizmu duše a tela nehlásia. Všetky naše smútky a radosti, lásky a bolesti kóduje tá fašírka medzi našimi ušami, ktorej vravíme mozog. A ten je hmotný. Neexistuje preto najmenší dôvod myslieť si, že by sa naň nevzťahovali prírodné zákony.

V takom prípade je všetko, čo prežívame, určené (determinované) génmi, prostredím a skúsenosťami. Miesto pre slobodnú vôľu tu nie je. Jednoducho – vo svete, v ktorom spolu všetko kauzálne súvisí, nie je pre slobodu žiaden priestor.

Dodajme, že sú vedci, ktorí spomenutý dualizmus tela a duše odmietajú, ale aj tak si myslia, že slobodnú vôľu máme. Popisujú ju metódami prírodných vied a k teológii sa neutiekajú. Populárnou je napríklad predstava o takzvanom „slobodnom vete“, schopnosti sa pre určité činy nerozhodnúť.

Veda teológiu vôbec nepotrebuje

Asi najväčšieho prešľapu sa v rozhovore dopustí slovenský neurovedec vtedy, keď povie, že teológia môže obohatiť porozumenie ľudskej mysle, užšie slobodnej vôle. Hovorí doslova: „(…) moje videnie slobodnej vôle je snahou o kombináciu reflexie vedeckých poznatkov, filozofických a teologických argumentov.“

Je to len niekoľko rokov, čo ľudia vkladali teológiu či svojho „Boha medzier“ do krídiel alebo očí. Veda si dlho nevedela poradiť s ich evolúciou, v našom poznaní boli medzery. Teológom taký stav vyhovoval. Poukazovali na to, že je dôkazom „Božieho dizajnéra“ – nadprirodzenom zapĺňali medzeru, ktorú nevedela vyplniť veda.

Keď vedci pôvod krídiel alebo očí spoľahlivo vysvetlili, ľudia presunuli svoj záujem inam. A našli si myseľ. Je to vhodný terč, pretože o vedomí či slobodnej vôli toho vieme náramne málo. Je to preto, že myseľ vyrába mozog, príšerne komplikovaný orgán. Povedané inak, v našom poznaní mysle sú veľké medzery a pre mnohých z nás je jedinou vhodnou záplatou nadprirodzeno.

Na takýto manéver však pre vedca neexistuje žiaden dôvod – skúmanie sveta vôbec nepotrebuje nadprirodzené činitele a štúdium mysle nie je výnimkou. Povedané inak, ak sa bez teológie zaobídeme pri štúdiu hmyzu, sopiek alebo prevodoviek, prečo by to v prípade mysle malo byť inak?

Bez slobodnej vôle bude zle, takže existuje

Ďalšieho argumentačného faulu sa slovenský neurovedec v odpovediach pre Postoj.sk dopúšťa vtedy, keď si existenciu slobodnej vôle vynucuje pozitívnymi dôsledkami pre spoločnosť. Konštatuje: „Jedným dôvodom, prečo nepopieram slobodnú vôľu, je aj zaujímavé zistenie niektorých štúdií, že determinizmus a fatalizmus vedú k tomu, že ľudia viacej podvádzajú a sú menej altruistickí.“

Neurovedec vlastne tvrdí: „Bez slobodnej vôle bude zle, takže existuje.“ Dodajme, že taká štúdia, čo vykázala nárast podvádzania u ľudí presvedčených o tom, že slobodná vôľa neexistuje, skutočne vznikla. Na druhej strane, jej výsledky sa nepodarilo zopakovať.

Škótsky filozof David Hume kedysi poznamenal, že: „Žiaden spôsob argumentácie nie je vo filozofických sporoch viac bežný a pritom žiaden viac zavrhnutiahodný, ako usilovať sa o vyvrátenie nejakej hypotézy tvrdením, že má nebezpečné dôsledky pre náboženstvo a mravnosť.“

Hume má úplnú pravdu – ak budeme nejaké informácie pred ľuďmi tajiť (ako si to vôbec máme predstaviť?), aby sme sa ich náhodou nedotkli a neublížili ich citom, prestávame robiť vedu a začíname sa správať ako terapeuti.

Urobil to za mňa môj mozog

Neurovedec v rozhovore spomenie aj omyl, ktorý je v náboženských kruhoch veľmi obľúbený a neomrzí asi nikdy. Hovorí: „Ako napísal Chesterton, determinista môže odmietnuť slobodnú vôľu, ale potom stráca možnosť ďakovať, odpúšťať, trestať, robiť novoročné predsavzatia alebo čo i len povedať ‚ďakujem‘ za horčicu.“

Problém v tejto chvíli zúžme na trestné právo. Argumentácia znie asi takto – ak sa niekto dopustí znásilnenia alebo tak ako Whitman vraždy, a pritom sme deterministi, nemôžeme ho odsúdiť a poslať do väzenia, pretože on sa k činu slobodne nerozhodol. Urobil to za neho jeho mozog (v angličtine sa ujalo: „my brain made me do it“).

Dodajme, že tento názor nie je nič iné ako osobný názor pána Jedličku, ktorý ho prepašoval do vedy. Mnohí zahraniční neurovedci pôsobivo naznačujú (tu, tu, tu, tu alebo tu), ako môže trestný systém, v ktorom sa vzdáme predstavy o slobodnej vôli, fungovať a zároveň byť oveľa citlivejší a humánnejší.

Slovenský neurovedec v konečnom dôsledku iba konzervuje predstavu retributívnej (trestajúcej) spravodlivosti, že sa pre svoje činy rozhodujeme slobodne a musíme za ne pykať, ak nimi porušujeme právo. Výskum skutočne ukazuje, že existuje vzťah medzi vierou v slobodu vôle a tendenciou k odplatám a trestaniu.

Väznice neotvoríme

Právo, ktoré by nepracovalo so slobodou vôle, dokáže zvážiť tú skutočnosť, že ste niekoho znásilnili alebo zavraždili, pretože máte nádor na mozgu a vaše pudy sú také silné, že si nemôžete pomôcť. A preto takého človeka neposadíte na elektrické kreslo, ale ho skôr začnete liečiť.

Následne zvážite možnosť recidívy – ak je vysoká, taký človek sa so slobodou musí rozlúčiť, pretože záujmy mnohých potenciálnych obetí sú väčšie ako utrpenie jedného potenciálneho recidivistu.

Takže nie – odmietnutie slobodnej vôle skutočne neznamená, že väzňov poľutujeme a otvoríme im žaláre, lebo sa stali obeťou vlastného mozgu. Jedincov, ktorí sú hrozbou, treba stále izolovať, aby neubližovali druhým. Ide o preventívne, nie však trestajúce opatrenie.

Násilní muži

Čo sa mňa týka, áno, som determinista, lebo si myslím, že máme more dôkazov, že všetky mentálne stavy sú určené (determinované) tým, čo sa deje v mojom mozgu. A myslím si to o každom z nás.

Vezmite si tento jednoduchý príklad. Ak máte určité gény, pravdepodobnosť, že spáchate násilný čin, u vás stúpne o skoro 900 percent. Väčšina väzňov je nositeľom týchto génov, rovnako ako 98,4 percenta Američanov, ktorých odsúdia na trest smrti. Viete, o aké gény ide? Povedané stručne, ide o chromozóm Y. Čiže mužov.

Ak by sme mali slobodnú vôľu, predpokladali by sme, že kriminalita bude distribuovaná medzi obe pohlavia rovnomerne. Lenže muži sú evidentne určitým spôsobom k násiliu predisponovaní. Proste preto, že sú nejakým – od žien trošku odlišným – spôsobom postavení.

Vráťme sa k argumentu, že mi determinizmus bráni v ďakovaní alebo odpúšťaní. Nie je to pravda. Keď sa s niekým bavím, tak o ňom neuvažujem ako o hromade neurónov, ale ako o známom alebo kamarátovi, ktorý mi spravil radosť, a tak mu poďakujem, alebo ma nahneval, a tak ho potrestám a vyhreším. Aby som mu dal najavo pozitívne emócie alebo to, že prekročil medzu.

Trest alebo poďakovanie sú signály, ktoré nám pomáhajú pohybovať sa v sociálnej realite. Nič viac, nič menej. Vôbec nechápem, prečo by mi ako deterministovi mali byť odopreté.

Kvantová teória a argument čínskej izby

V rozhovore so slovenským neurovedcom príde reč aj na kvantovú fyziku, ktorá má slobodnú vôľu údajne zachrániť. Je to preto, lebo kvantová fyzika popisuje veľmi malé systémy, ktoré sa nesprávajú deterministicky.

Tento argument nie je presvedčivý z dvoch dôvodov. Po prvé, neuróny (mozgové bunky) sú dosť veľké na to, aby sme ich nemuseli popisovať v termínoch kvantovej fyziky. Jednoducho sa bez nej zaobídeme. To isté platí napríklad aj pri popise pohybu gule po biliardovom stole.

A ak by to predsa len nešlo a bez kvantovej teórie by sme sa nezaobišli, tak naše rozhodnutia sa „slobodnými“ určite nestanú tým, že budú výsledkom, povedané laicky, akýchsi „nepredvídaných“ či „chaotických“ pohybov elektrónov v našom mozgu. Z „nepredvídateľnosti“ kvantovej fyziky proste nevzniká „sloboda“ ľudského rozhodovania.

Evergreenom je aj „argument čínskej izby“. Je to myšlienkový experiment filozofa Johna Searla – v imaginárnej izbe je človek, po čínsky nevie, ale pomocou návodov dokáže skladať zmysluplné odpovede na otázky, ktorým nerozumie. Vďaka tomu to vyzerá, ako keby po čínsky vedel, hoci iba mechanicky skladá vety, ktoré mu však nič nehovoria. Podľa Jedličku experiment „ukazuje, že porozumenie jazyku je niečím viac než len mechanickou manipuláciou s písmenami“.

Zrejme chce naznačiť, že tu existuje „niečo viac“, čo veda nedokáže zachytiť, ergo „medzera“ pre teológiu a slobodnú vôľu. Dodajme, že „argument čínskej izby“ nie je nič iné ako myšlienkový experiment a ako taký trpí všetkými neduhmi myšlienkových experimentov. Vychádza z našich neoverených intuícií a my si musíme klásť otázku, prečo si pán Jedlička myslí, že majú vo vede miesto.

O slobodnej vôli bez faulov

Samozrejme, je možné, že slobodnú vôľu máme. Možno spočíva v „slobodnom vete“ – schopnosti sa pre určité činy nerozhodnúť (vetovať ich). Ale aj tie predsa podliehajú prírodným zákonom a determinácii génov, prostredia a skúseností. Takže by som bol stále skeptik.

Nech je to tak či onak, existenciu slobodnej vôle nemožno presadzovať faulmi, alebo výletmi za hranice vedy do teológie. Lebo potom by sme si mali priznať, že nás vo výskume nevedie evidencia, ale zbožné priania.

Morálka

Teraz najčítanejšie