Jana Shemesh
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
v profile týždňa píšem o Viere Dubačovej, ktorá sa na odovzdávaní Štátnej ceny J. M. Hurbana jasne vymedzila proti nenávisti, ktorú šíria niektorí politici. Cenu okrem nej a ďalších prebral aj homofóbny kňaz Marián Kuffa, čo jej hodnotu prudko zdevalvovalo. Dubačová nebola v príjemnej situácii, ale v danej chvíli urobila, čo bolo správne. Iste, mohla aj neprísť a vysvetliť prečo. To by však nemuselo mať taký zásah ako jej vystúpenie.
Komisár pre deti Jozef Mikloško, ktorý sa postaral o ďalšie vzrušenie minulého týždňa, sa do hodnotového aj reputačného karambolu vmanévroval celkom sám a nesie zaň plnú zodpovednosť. Nikto ho totiž nenútil stretnúť sa s lídrom Republiky a hovoriť s ním o ochrane práv detí. O tom je téma týždňa.
Prečítať si tiež môžete o novej rubrike Denníka N či o tom, ako jedna agilná lekárka zničila jednu americkú rodinu s vážne chorým dieťaťom.
Téma týždňa: Škodlivá nadpráca komisára pre deti
Komisár pre deti Jozef Mikloško má fotografiu s lídrom Republiky Milanom Uhríkom, ktorý ju, samozrejme, využil v predvolebnej kampani na to, aby ukázal, akú má starosť o deti, ako chce robiť niečo proti šikane, vplyvu moderných technológií a chrániť najmladších členov našej spoločnosti pred zhubnou progresívnou agendou.
Jasné, že to vyvolalo pohoršenie, petíciu za Mikloškovo odvolanie aj veľmi jasné vyjadrenie židovskej náboženskej obce, ktorá komisárovi odkázala, že nie je vítaný na pietnom akte Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia.
Mikloško si schôdzku s fašistom Uhríkom vyžiadal sám v rámci stretnutí so stranami, ktoré majú podľa jeho úradu šancu dostať sa do parlamentu na základe predvolebných prieskumov. Nuž, veľmi čudné zdôvodnenie a načasovanie.
Komisár vraj na stretnutiach chce predstaviť svoje priority a zistiť, ktoré politické strany by ich mohli presadzovať v budúcom parlamente a vo vláde.
Logickejšie by azda bolo stretávať sa po voľbách, keď už bude jasné, kto naozaj v parlamente a vo vláde bude sedieť. Ak teda takéto stretnutia na pôde apolitického úradu vôbec treba, lebo riziko, že to niekto zneužije ako Uhrík, tu vždy je.
Navyše, čo asi očakával, že sa stane? Že mu krátko pred voľbami strany neprisľúbia, že urobia všetko pre ochranu detí? Veď sú schopné sľubovať totálne nezmyselné hory-doly.
Problém je to, čo si pod ochranou detí predstavuje taký Uhrík, pred čím ich chce ochraňovať a ktoré deti konkrétne. Lebo v jeho svete a vo svete jeho voličiek a voličov sú hodné ochrany len niektoré deti. Iste nie tie z vylúčených komunít, utečenecké, či už z Ukrajiny, alebo z iných častí sveta, deti inej ako väčšinovej sexuálnej orientácie či odlišného náboženského vyznania.
Neviem, prečo Mikloško urobil to, čo urobil. Či je naivný babrák, či sa rád fotografuje s kýmkoľvek a zabúda, čo ten človek predstavuje a ako tým znižuje postavenie svojho úradu, alebo si naozaj myslí, že deti treba chrániť pred zhubnou progresívnou agendou. Teda pred niečím, čo už ani ten, čo ten výraz vymyslel, nevie, čo znamená. Situácia na Slovensku je taká, že niektorí ľudia sú už takí zakonšpirovaní, že sa boja otvoriť chladničku, aby na nich nevyskočilo niečo progresívne.
Každopádne, ak boli od začiatku aj v týchto novinách jasne formulované obavy, že Mikloško sa na výkon svojho úradu nehodí, toto je ďalší mimoriadne silný dôkaz.
Pán komisár rád vystupuje ako ten, čo veľa počúva. Možno by si mohol vypočuť deti, rodičov a ľudí, čo pracujú s deťmi, proti ktorým brojí Uhrík vo svojej predvolebnej kampani. Iste by získal kopu podnetov aj expertízy. Nemusí sa pri tom ani fotiť, postačí aj správa do médií. Naozaj je niekedy lepšie nebyť proaktívny na nesprávnom mieste a radšej počúvať a pomáhať. Bez predsudkov. Na to ho totiž zvolili. A možno ani nie.
Čo sa podarilo
Recesia spôsobená pandémiou covidu-19 a obmedzeniami, ktoré ju sprevádzali, dostala v USA a vo viacerých ďalších štátoch označenie „she-recession“, čo malo poukazovať na to, že disproporčne zasiahla hlavne ženy. Súviselo to s tým, že viac dopadla na sektory, v ktorých pracujú, ale aj s tým, že odchádzali z práce aj „dobrovoľne nasilu“, lebo to bola jediná možnosť, ako zvládnuť zavreté školské zariadenia, respektíve starostlivosť o chorých v rodine.
Odborníci vtedy tvrdili, že ženy sa z toho tak skoro nespamätajú. Napríklad v Spojených štátoch sa však zamestnanosť žien už dostala na úroveň pred covidom. To však neznamená, že dlhodobejšie sa efekty recesie na ekonomickú stabilitu a budúcu kvalitu života žien ešte neprejavia.
Čo sa nepodarilo
V Čile sa pripravuje novelizácia ústavy a hrozí, že sa presadí návrh ultrapravicovej strany Republikáni, ktorá by chcela, aby v nej bola zakotvená ochrana života nenarodeného dieťaťa a materstva.
Ženské organizácie sa obávajú, že to bude smerovať k obmedzeniu reprodukčných práv, k zákazu interrupcií a ku kriminalizácii tých, čo ich podstúpia alebo vykonajú.
V Čile boli interrupcie povolené od roku 1930 do roku 1989, no pri konci svojej vlády ich zrušil pravicový diktátor Augusto Pinochet.
V roku 2017 ich povolili v troch prípadoch: ak bol život matky v ohrození, ak bol plod poškodený tak, že sa to nezlučovalo so životom, a ak bolo tehotenstvo výsledkom znásilnenia.
Žena, ktorá zaujala
Štátna cena J. M. Hurbana je pomerne nová záležitosť a trucpodnik bývalého predsedu NR SR Andreja Danka, ktorému sa nepáčilo, koho oceňoval exprezident Andrej Kiska. Už sa celkom zabudlo, že svoju cenu si presadil aj ďalší z trojice vtedajších najvyšších ústavných činiteľov – premiér Robert Fico – a mala niesť meno po Alexandrovi Dubčekovi. Udeliť ju už nestihol. V roku 2022 ju odovzdával Eduard Heger a jedným z ocenených bol aj Volodymyr Zelenskyj, čo je určite človek, ktorého by si Fico nevybral.
Po Dankovi si rozdávanie štátnej ceny J. M. Hurbana adoptoval Boris Kollár. Oceňoval aj 1. septembra tohto roku a zoznam laureátov bol dosť podivuhodnou zmesou, v ktorej sa ocitla aj jedna mimoriadne odporná položka: homofóbny, konšpirácie rozširujúci kňaz zo Žákoviec Marián Kuffa.
V úplnom kontraste s ním, ale aj s viacerými zástupcami poslaneckého zboru, prítomnými na ceremónii, pôsobila divadelníčka a aktivistka Viera Dubačová, ktorá hovorila o falošnom vlastenectve a pozvala Roberta Fica, aby s ňou zašiel na Ukrajinu, kam pravidelne chodí, a pozrel sa tam na to, ako vyzerajú obete ruského ostreľovania.
Dostalo sa jej za to výkrikov „hanba“ od smerákov a bývalých kotlebovcov.
Objavili sa debaty, či Dubačová, mimochodom, jediná žena z pätnástich ocenených, mala na podujatie prísť a cenu prevziať, čo sa však rovnako týka aj ďalších laureátov. Je to legitímna otázka, lebo sa ocitli v pomerne prekérnej situácii, aj keď nie vlastnou vinou, ale pričinením Borisa Kollára. Nevedno, či sa takto rozhodol šokovať, aby si zdvihol klesajúce percentá, alebo si naozaj myslí, že štátnu cenu si zaslúži osoba Kuffovho formátu.
Dubačová však bola jediná, čo pódium využila na to, aby sa jasne dištancovala od nenávisti, prekrúcania histórie aj aktuálnych udalostí.
Jasné, že celú tú hanbu to už nemohlo zachrániť, ale nebolo to zbytočné, lebo dištancovať sa od zla nie je nikdy márne.
Stojí za prečítanie
Denník N tento týždeň spustil novú rubriku Psychologická poradňa, v ktorej dve odborníčky a jeden odborník budú odpovedať na otázky čitateľov a čitateliek na témy týkajúce sa duševného zdravia a toho, ako čoraz viac ľudí s ťažkosťami prežíva, čo sa okolo nich deje.
Rady od psychologičiek a psychológa, samozrejme, nenahradia psychoterapiu či osobné stretnutie, ale ako píše zástupkyňa šéfredaktora Denníka N Vitalia Bella, „odpovede a zamyslenia skúsených odborníkov z oblasti psychológie môžu niekomu pomôcť zorientovať sa, nasmerovať ho k riešeniu alebo k vyhľadaniu ďalšej psychologickej pomoci“.
Dúfam, že v tejto rubrike nájdete odpovede aj na vaše otázky, prípadne nasmerovanie na to, kde a u koho ich hľadať.
Dokument, ktorý odporúčam
Deväťročná Američanka Maya Kowalski začala v roku 2015 trpieť zvláštnym ochorením, ktoré sa prejavovalo úpornými bolesťami celého tela, skrútenými chodidlami a ťažkosťami s dýchaním. Jej rodičia Beata a Jack zúfalo hľadali pomoc, až napokon stretli lekára, ktorý ich dcére diagnostikoval zriedkavú chorobu a navrhol liečbu.
Tá bola pomerne kontroverzná a jej časť sa odohrala aj v Mexiku, kde majú uvoľnenejší prístup k medicínskym protokolom. Mayi sa načas polepšilo, ale potom prišiel relaps. Skončila v nemocnici a vrátila sa z nej až po 92 dňoch do desivej rodinnej situácie, z ktorej sa ona, jej brat a otec nepozbierali dodnes.
Dokument Postarajte sa o Mayu (Netflix) ukazuje, čo sa môže stať s matkou, ktorú obvinia z toho, že ubližuje vlastnému dieťaťu, že trpí Munchhausenovým syndrómom v zastúpení, teda poruchou, keď blízka osoba zveličuje zdravotné problémy dieťaťa, aby z toho získala „výhody“ v podobe súcitu či pozornosti okolia.
Zdravotná sestra Beata, ktorá bola pre nemocničný personál príliš asertívna, požadovačná a neoblomná, do tohto obrazu zapadala, lenže neskôr sa ukázalo, že všetko bolo celkom inak.
Tvorcovia dokumentu zistili, že rodina Kowalských nebola zďaleka jedinou, ktorú obvinili zo zneužívania dieťaťa. Bolo ich tak veľa, že to ukazovalo na systematické konanie jednej nemocnice a dokonca aj jednej konkrétnej lekárky.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
