Oliver Rehák
Oleksander, Viktoria, Ivan Ostrochovsky, Pavol Pekarčik, Nikita, Tatiana. Na sedačkách v kine Palazzo del Casino na benátskom Lide sú rezervačky s ukrajinskými a so slovenskými menami. Je piatok krátko pred poludním, v sále už sedia diváci. Čaká sa na účinkujúcich a tvorcov.
Keď prichádzajú na svoje miesta, víta ich potlesk. O chvíľu sa na najstaršom filmovom festivale začne jedna z mnohých svetových premiér jubilejného 80. ročníka. Simultánne s ňou má kúsok vedľa tlačovú konferenciu režisér Wes Anderson, ale my sedíme tu, pretože toto je hlavný bod nášho programu.
Po krátkom privítaní hostí sa v sále zhasne a začína sa projekcia filmu Photophobia. Nakrútili ho dvaja slovenskí režiséri od apríla do júna 2022 na Ukrajine. V charkivskom metre počas toho, ako o mesto bojovali ukrajinskí vojaci s Rusmi. V čase, keď sa stanica na sídlisku Saltivka zmenila na úkryt a zároveň bydlisko pre 2500 ľudí.
Máme výhodu, že film sme si už mohli pozrieť v predstihu, a môžeme sa tak sústrediť na jeho detaily aj na reakcie premiérového publika. Všetci sústredene sledujú odlišnú podobu vojny, akú obvykle ukazujú médiá. Keď sa film skončí, na väčšine tvárí vidno dojatie a ľudia v sále dlho tlieskajú.
Tvorcovia s hercami a herečkami zamieria pred plátno. Nasleduje obligátne popremiérové Q&A, čiže otázky a odpovede. V Benátkach ho vedie kurátor sekcie Giorni dell Autori, v rámci ktorej sa tam Photophobia uvádza.
„Tento humanistický film zobrazuje realitu rosseliniovským spôsobom,“ hovorí s odkazom na režiséra, ktorý bol jedným z tvorcov talianskeho neorealizmu. Toto je nový realizmus 21. storočia, v ktorom splývajú hranice medzi dokumentom a hraným filmom. Na niekoľko dní sme sa stali súčasťou jeho cesty do Benátok.
Hraný film a zároveň dokument
„Príďte vo štvrtok ráno rovno do hotela, po roku sa tam opäť stretnú naši herci a vyrazíme odtiaľ,“ navrhol nám minulý týždeň v Bratislave režisér a zároveň kameraman Pavol Pekarčík. O ôsmej sme tam, zoznamujeme sa s Viki, Oleksandrom a ich mamou Elenou. Prišli lietadlom z Fínska, kam sa presťahovali po tom, čo otec rodiny v Charkive vyšiel z metra k autu a našiel vrak zničený ruskou raketou.
O chvíľu z výťahu bratislavského hotela vystupujú chlapec Nikita s lekárkou Tatianou a jej manželom Denisom. Tí cestovali z Charkiva do Užhorodu, kde ich autom vyzdvihol režisér, kameraman a scenárista Pavol Pekarčík. Už majú za sebou prvé fotenie súvisiace s Photophobiou – keď sa na ukrajinských hraniciach colníci dozvedeli, že hrajú vo filme, ktorý bude mať premiéru v Benátkach, museli im zapózovať.
Ukrajinské deti, ktoré sú hlavnými postavami filmu Photophobia, sa ako väčšina detí pri opätovnom stretnutí po dlhom čase najskôr chvíľu okúňajú. Ale spoločné raňajky to rýchlo zmenia. Po nich herci s filmármi nasadajú do dvoch áut, my do tretieho a vyrážame smer Benátky.
Za posledné tri roky je to tretia slovenská premiéra na tomto festivale. V roku 2021 tu Cenzorka získala cenu za scenár, vlani v rámci súťažnej sekcie uviedli Obeť. Aj tieto filmy majú dôležitý ukrajinský rozmer – Cenzorku nakrútil Peter Kerekes v ženskom väzení v Odese, Obeť režiséra Michala Blaška je príbehom ukrajinskej matky so synom v malom českom meste. Ale Photophobia je prvé dielo priamo spracúvajúce tému ruskej agresie.
Že tento film vzniká, sme vedeli už od minulého roka, keď sa naši kolegovia Mirek Tóda a Tomáš Benedikovič dostali počas reportáže do charkivského metra. Zobral ich tam práve Pavol Pekarčík. V článku sú citáty z rozhovorov s niekoľkými Ukrajinkami a Ukrajincami aj ich fotky; film ich pripomína a rozvíja príbehy na ploche 70 minút.
„Na Ukrajinu chodíme už niekoľko rokov, nakrúcať aj pomáhať. Náš pôvodný plán v Charkive bol nakrúcať sťahovanie zvierat zo zoo, ale to sa ukázalo ako príliš nebezpečné, pretože Rusi ju stále ostreľovali. Keď sme sa dozvedeli, že v stanici metra Saltivka žijú ľudia zo sídliska, išli sme tam. Prvé tri týždne som vôbec nevytiahol kameru, až keď si na mňa zvykli,“ hovorí režisér, ktorého Ukrajinci volajú Paša.
Fotofóbia je odborný výraz pre svetloplachosť, zvýšenú citlivosť na svetlo. Trpeli v ňou viacerí Ukrajinci prinútení ruskou armádou niekoľko mesiacov bivakovať v metre. Medzi nimi aj deti, ktoré sú hlavnými postavami tohto filmu. Pavol Pekarčík ukazuje, ako im vojna zmenila detstvo, ale najmä to, že sú to stále deti. Film obsahuje aj viacero odľahčených scén a nie je vždy jasné, ktoré situácie zachytávajú reálny život a ktoré sú inscenované filmármi. Vo výsledku je to hraný film a zároveň dokument.
„Dnes už ani sám pri niektorých scénach neviem presne rozoznať, či vznikli ako náš zámer alebo náhodou. Bol som zvedavý, ako bude reagovať publikum v Benátkach. Som rád, že ľudia sa smiali presne na tých miestach, kde sme to očakávali,“ hovorí po premiére Pekarčík. S Ivanom Ostrochovským sú už zohratá dvojica, nakrútili spolu niekoľko filmov – Menšie zlo, Vietor či Zamatoví teroristi. Aj pod týmto sú podpísaní obaja – ako režiséri, kameramani aj scenáristi. V charkivskom metre strávil najviac času Pavol, ale zdôrazňuje, že tento film je jeho spoločným autorským dielom s Ivanom Ostrochovským.
Po premiérovej projekcii v Benátkach sa Paša, ako ho oslovujú Ukrajinci, ujal aj úlohy ich prekladateľa. „Keď sme žili v metre, pomáhal nám kontakt s príbuznými, keď tam prišli nejaké ďalšie deti alebo keď sme sa mohli hrať so zvieratami,“ tlmočil slová Viktorie festivalovému publiku.
Jeden z kľúčových momentov filmu je rozhovor rodičov, ktorí sa bavia o tom, či dokážu niekedy na toto všetko ich deti zabudnúť. Vetu: „Keď máte dosť pozitívnych emócií, dokážete zabudnúť aj na zlé veci,“ použil v rozhovore po premiére aj sám režisér.
Charkiv – Helsinki – Bratislava – Benátky
Photophobia bola uvedená v Benátkach v rámci nesúťažnej sekcie Giornate degli Autori. Film zarezonoval už na prvom neverejnom premietaní, ktoré je určené pre filmových profesionálov a médiá.
„Obvykle na Press & Industry projekcie chodieva tak 50 – 80 ľudí, teraz ich tam bolo 300,“ hovorí produkčná Katarína Tomková. Slovenskí režiséri absolvovali za popoludnie desať rozhovorov od ORF až po Current Time TV, čo je ruskojazyčný televízny kanál s redakciou v Prahe, ktorý vytvorili organizácie Radio Free Europe a Voice of America.
Hoci film na festivale nesúťaží, jednu cenu v Benátkach šancu získať má. Vieme to z prvej ruky – od Lukáša Berbericha z košického kina Úsmev, ktorý je jedným zo štyroch porotcov rozhodujúcich o ocenení #ECLabel, ktoré udeľuje Europa Cinemas. Či ich zaujal viac než všetky ostatné filmy, sa dozvieme na záver festivalu, keď spoločne určia držiteľa svojej ceny.
Ukrajinské deti si výlet do Talianska užili, popri „povinnostiach“ súvisiacich s premiérou sa stihli aj okúpať na benátskom Lide a urobiť si krátky výlet do Julských Álp. Tie ich zaujali cestou, pretože Charkiv a jeho okolie sú na rovine. A tak Pavol Pekarčík okamžite bez váhania urobil neplánovanú odbočku z diaľnice.
Okrem toho, že bol šoférom, musel ukázať aj veľké produkčné a improvizátorské schopnosti. Pre úspešnú premiéru v Benátkach najazdil tisícky kilometrov a pretelefonoval veľa hodín. Dostať do Talianska cez Slovensko ukrajinské deti aj ich sprievod z Charkiva a Helsínk je logisticky úplne iná výzva, aké obvykle riešia ďalší filmári, ktorí sú festivalovými hosťami, takže aj produkčná Katarína Tomková mala oveľa viac práce než pri iných projektoch.
Teraz sa čaká na záujem zahraničných distribútorov o Photophobiu. Slovenská premiéra bude o dva týždne v rámci piešťanského festivalu Cinematik. Film by mal pod slovenským názvom Svetloplachosť prísť do našich kín koncom októbra, ako koproducent by ho následne mala uviesť aj RTVS. Okrem toho ešte režiséri zvažujú sériu špeciálnych projekcií pre deti na slovenských školách.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
