Slovenský Rus, ktorý podporuje Ukrajinu, strávil leto v Rusku a na okupovaných územiach. Toto sú jeho zážitky
Filipp Sedov sa cez Bielorusko tajne vrátil do Ruska a šiel sa pozrieť aj na okupovaný Donbas a Krym. Pýtal sa ľudí na vojnu a fotil sa s lístočkami na podporu Ukrajiny.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]
Na Slovensku žijúci Rus Filipp Sedov zažil počas leta dva úplne odlišné svety. Začiatkom júla bol jedným z hostí na festivale Pohoda. Spoznávali ho tam návštevníci, vystupoval v talkshow s komikom Jakubom Gulíkom, pár slov prehodil aj s prezidentkou Zuzanou Čaputovou.
O mesiac neskôr už spal v zdevastovanej ubytovni v Luhansku. Počúval krik opitých ruských vojakov, izbu zdieľal s mužom, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do okupačného vojska, pretože sa rozviedol s manželkou.
Sedov využil, že ako ruský občan môže cestovať aj tam, kam sa dnes človek z Európskej únie bežne nedostane. Cez Bielorusko sa prešiel do Ruska, ktoré – ako sám hovorí – kedysi považoval za svoj domov. Odtiaľ cestoval na okupovaný Krym aj na okupované časti Donbasu.
Sedov si na týchto miestach robil fotky s papierikmi, na ktorých bolo napísané „Rusko je teroristický štát“ alebo „Toto je Ukrajina“. Raz ho zadržali policajti, druhý raz mu hrozila bitka a naživo videl aj únos človeka, ktorého zrejme považovali za ukrajinského špióna. Popritom sondoval medzi miestnymi obyvateľmi, ako po roku a pol vnímajú Putinovu agresiu.
Pre Denník N zhrnul Sedov svoje najsilnejšie zážitky.
(Filipp Sedov plánuje aj tento školský rok navštevovať slovenské školy či knižnice. Ak by ste mali záujem o besedu s ním, môžete sa prihlásiť na tomto odkaze.)
Už keď sme vlani robili spolu prvý rozhovor, hovorili ste, že za protivojnové aktivity by vás mohli v Rusku stíhať. Napriek tomu ste tam znovu odcestovali.
Pôvodne som to tak neplánoval. Mal som plán navštíviť len Bielorusko a tie dôvody boli rodinné. V Bielorusku žije môj starký, s ktorým som sa nikdy nevidel. Otec od nás odišiel ešte pred mojím narodením a rodinu z jeho strany som poriadne nepoznal. Vedel som však, že starký žije, a vedel som aj kde. Teraz v zime som sa s ním prvýkrát po dlhej prestávke spojil. Má viac než osemdesiat rokov a zdravotne na tom nebol dobre. Povedal som si, že už to stretnutie nemôžem odkladať, takže som bol rozhodnutý za ním toto leto vycestovať.
Bielorusko tvorí s Ruskom istý typ konfederácie. Nepovažovali ste za riziko cestovať aj do Bieloruska?
Určite som tie riziká vnímal, zvlášť po tom všetkom, ako som sa za posledný rok na Slovensku angažoval (Sedov poskytuje rozhovory v médiách, rozpráva o Rusku na školách, na takzvanom mierovom pochode fanúšikov Putina vytiahol ukrajinskú vlajku – pozn. red.). Bieloruskí policajti a colníci spolupracujú s Rusmi, pravdepodobne sú aj Ruskom riadení. Uvedomoval som si, že ak tam niekto zistí, kto som a čo robím, môžem mať problém.
Na Slovensku ste síce relatívne známy, ale nie ste príliš malá ryba, aby si na vás ruský režim vyšliapol?
Úprimná odpoveď je, že neviem. Ale už tá neistota môže byť paralyzujúca. Mám dôvod si myslieť, že pracovníci ruskej tajnej služby, ktorí pôsobia pri ambasáde v Bratislave, asi majú prehľad o tom, čo na Slovensku robím. V deň, keď som mal naplánovaný odjazd, som si čítal správy, ako v Rusku opäť zatkli ďalšieho človeka len za statusy na sociálnych sieťach. V prvom momente som si povedal, že nejdem. Nestojí mi to za to. Potom som sa však začal pred sebou hanbiť. Veď predsa nerobím
