Psychológ Križo: Nevieme deti chrániť, môžeme im len ponúknuť pochopenie
Mladí ľudia sa necítia dobre. Ako s nimi hovoriť a čo si všímať, opisuje psychológ a špeciálny pedagóg Viktor Križo.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Pod týmto rozhovorom môžete diskutovať aj so psychológom Viktorom Križom. Ak máte na neho otázku, napíšte ju do diskusie.
Psychológ a špeciálny pedagóg Viktor Križo v rozhovore hovorí:
- či školy vedia pomôcť deťom, ktoré sa necítia dobre;
- prečo stúpa počet mladých ľudí, ktorí sa pokúsia o samovraždu;
- prečo niektoré zborovne podľa neho vyzerajú ako vo Fekišovciach;
- ako by mali rodičia reagovať na to, keď sa dieťa opije.
V pondelok sa začal nový školský rok, v akej duševnej kondícii do škôl nastupujú žiaci a študenti?
Dá sa predpokladať, že po skoro troch rokoch pandémie a roku a pol vojny je situácia veľmi zlá. Nielen na Slovensku, ale aj na celom svete. Jedna nemecká štúdia hovorí, že je zasiahnutá tretina detí, a to boli čísla spred dvoch rokov. My na Slovensku, bohužiaľ, dlhodobo nesledujeme duševné zdravie detí, ale situácia bude porovnateľná s ostatnými krajinami. Aj množstvom detí, ktoré sú takzvane neviditeľné a duševné zdravie prežívajú v kútiku svojej duše. Po všetkých krízach a bez zásadných a viditeľných riešení situácia určite nie je dobrá.
Keď hovoríte o neviditeľných deťoch, máme si ich predstaviť ako tie, čo potichu sedia v zadnej lavici a nik o ich problémoch nevie. Problémovými nazývajú učitelia deti, ktoré robia hluk a majú poznámky.
Presne tak. Aj posledné situácie – či už na Zámockej, alebo podpálenie zborovne v škole v Bratislave – boli to neviditeľní študenti. Neboli ničím výrazní, nevytŕčali spomedzi svojich rovesníkov. Je tu množstvo detí, ktoré majú introvertnú povahu a niečo prežívajú, ale málokto o nich vie. Ale je tu aj množstvo detí, ktoré prežívajú domáce násilie, ba až disociatívne stavy, teda stavy zamrznutia, z toho, čo zažívajú a čo sa im v živote deje. A o to viac, že takmer tri roky boli zavreté, stratili sociálne kontakty a vzťahy. Nie sú schopné vyjadrovať svoje prežívanie a často sa o nich dozvedáme, až keď spravia činy, ktoré sú celospoločensky viditeľné. Som presvedčený, že sú tisíce, možno desaťtisíce detí, o ktorých nevieme a ktoré možno len ticho čakajú na svoj deň, keď budú môcť o svojej bolesti hovoriť. Situácia je takáto zlá.
Video: Psychológ Križo: Deti, ktoré mali počas pandémie 11 až 17 rokov, sú zasiahnuté najviac
(Autorky: Eva Štefanková, Veronika Folentová)
Spomenuli ste dve kritické situácie – Zámockú a Teplickú, ktoré sa stali nedávno. Ako sa po nich zmenil pohľad na duševné zdravie mladých? Je o to väčší záujem zo strany štátu, škôl, psychológov, rodičov?
Určite stúpol počet facebookových statusov a nasladlých videí o tom, ako je duševné zdravie dôležité, či už zo strany politických predstaviteľov, alebo odborníkov. Pohybujem
