Fotografuje storočných, ktorí prežili holokaust: Spája ich nielen to tragické, ale aj veľká vôľa žiť
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Už len do konca týždňa môžete podporiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku v maďarčine (napunk.sk/2024). Maďarský projekt Denníka N Napunk bude v tejto dobe ešte dôležitejší. ]
Český fotograf Jindřich Buxbaum už takmer desať rokov portrétuje ľudí, ktorých chceli počas vojny nacisti zavraždiť, no oni holokaust prežili a dožili sa sto rokov.
„Čítajú, lúštia krížovky, v tých 100 rokoch stále niečo robia. Vždy na sebe pracovali a nikdy nerezignovali. Sú to bojovníci. Ich odhodlanie im vidno aj v tvári,“ opisuje v rozhovore.
Jedným z ústredných motívov vašej tvorby je židovská kultúra a história. Ste však aj autorom projektu, kde portrétujete ľudí, ktorí prežili holokaust a dovŕšili svoju storočnicu. Ako vznikla táto myšlienka?
Pred pár rokmi som sa spriatelil s pánom doktorom Gustavom Singerom, v tom čase mal 97 rokov. Pravidelne sme si spolu telefonovali a často som ho navštevoval. Keď mal 98 rokov, nešťastne spadol a zlomil si krčok bedrového kĺbu. Myslel som si, že to bude pre neho fatálna záležitosť, no on sa z toho dostal. Krátko po tom, ako sa vyliečil, vyjadril túžbu začať fotografovať na digitálny fotoaparát. Vybrali sme sa do obchodu spolu – on o paličke, metrom.
„Prosím vás, koľko má rokov ten pán?“ pýtal sa vtedy neveriacky predavač. „Má 99 rokov,“ odvetil som mu. „Narodil som sa v roku 1914. Pamätám si ešte cisára Františka Jozefa, ako jazdil kočom po Mariahilfer Straße a s mamičkou sme mu vtedy mávali,“ uzavrel pán Singer. Onedlho sme sa stretli na jeho oslave stovky, kde si ešte zatancoval.
Pána Singera som osobne poznala. Vždy sa mi páčilo jeho životné krédo: Nikdy neprestať začínať znova…
O tom hovorí nakoniec aj celý jeho príbeh. On pochádzal z rakúskeho Grazu, bol jediným synom svojich rodičov. Keď prišiel nacistický anschluss Rakúska, utiekli do Prahy. Oženil sa, vzal si ženu židovského vyznania. No a potom, keď Hitler rozbil Československo, utiekli do Poľska, kde sa zúčastnil bojov proti Nemcom.
Rodičia s ním odísť nechceli, zostali v Prahe. Neskôr ich odvliekli do Osvienčimu, kde ich zavraždili. Keď obsadili Poľsko – z jednej strany Nemci, z druhej strany Rusi – pán Singer utiekol cez Juhosláviu do Sovietskeho zväzu. V Juhoslávii mali s manželkou dieťa, no zomrelo im, tak ho museli pochovať niekde v horách.
V Sovietskom zväze vstúpil do Svobodovej armády, kde bol lekárom, a bojoval od Buzuluku až po Prahu. Hovoril som si, že je to neuveriteľné, čo všetko ten človek prežil. Mňa jeho príbeh fascinoval, a tak som sa dostal k tým storočným.
Bolo ťažké oslovovať ďalších? Chceli sa s vami stretnúť, hovoriť, nechať sa fotografovať? A dalo sa možno cez fotografické portréty dostať bližšie aj k ich príbehom?
To je, samozrejme, individuálne. Niekedy som sa stretol aj s vyšetrujúcimi otázkami: „Prečo? Načo to potrebujete?“ No potom ma čakali pripravení podľa dávnej etikety. Za mnohými z nich som sa vybral viackrát, spriatelili sme sa. Často sme si cestu k sebe našli aj cez to, čo im bolo blízke a čo mali radi.
Rád spomínam na pána Waltera Krausa, ktorého som fotografoval v jeho 103 rokoch. Bol výborným klaviristom
