V Rusku basketbalistky zarobili najlepšie, o krajine však nevedeli nič. Na naivitu doplatila aj väznená Grinerová, vraví trénerka Hejková

Určite ste už počuli stereotypy o tom, že šport sa nedá zlúčiť s materstvom, že pri športovkyniach často skĺzneme k hodnoteniu ich výzoru alebo o tom, ako sa pri manažérkach a novinárkach v športe neustále zdôrazňuje, že sú to ženy. Presne to sú veci, o ktorých sa rozprávať nechceme, a preto vznikol seriál Ženy v športe.

 

Každý piatok na webe Denníka N vychádza jeden diel zo série a vybrané časti nájdete aj v podcastových aplikáciách a na Youtube.

Ešte aj dnes platí, že nie je bežné, aby trénerkami, hoci aj v ženských športoch, boli ženy. Väčšinu ženských klubov či športovkýň vedú muži. Ak sa však prenesieme do socialistického Československa v roku 1987, je ešte o čosi ťažšie predstaviteľné, že na lavičke bude žena. Keď sa vtedy 33-ročná Natália Hejková stala trénerkou basketbalistiek Ružomberka, bolo to prelomové.

Pôvodne mala byť iba záskokom za iného trénera – muža. Napokon sa zo záskoku stala šestnásť rokov trvajúca spolupráca. Rešpekt si v klube vybudovala aj vďaka dvom titulom v Eurolige a sérii desiatich rokov ligových víťazstiev za sebou.

Dnes je už Natália Hejková členkou Siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie a trénuje tím USK Praha, s ktorým tiež vyhrala Euroligu. V minulosti pôsobila aj v Rusku. Hovorí o sebe, že má rada Rusov, ale pokiaľ príde na politiku, tak ich neznáša. Hovorila to už aj v časoch dávno pred vojnou proti Ukrajine.

„V propagande sú Rusi majstri,“ odpovedá na otázku, či v krajine zneužívajú na propagandu aj basketbal. Zahraničné hráčky ešte pred inváziou lákali do krajiny na nadštandardné odmeny. „Žili v bubline, nevedeli o krajine nič,“ hovorí.

Na túto bublinu doplatila aj americká basketbalistka Brittney Grinerová, ktorú dlhé mesiace držali v ruskom väzení po tom, čo ju na moskovskom letisku zadržali s hašišovým olejom, ktorý mala na terapeutické účely predpísaný v USA, ale v Rusku je nelegálny.

„Mala veľké výhrady voči americkej vláde, odmietala napríklad aj spievať hymnu. Keď sa však toto stalo a Rusko ju využilo ako rukojemníčku, tak sa obracala na prezidenta,“ hovorí v ďalšom rozhovore zo série Ženy v športe basketbalová trénerka Natália Hejková.

Keď s vami môj kolega v roku 2017 robil rozhovor, dostali ste otázku týkajúcu sa konca trénerskej kariéry. Povedali ste: „Zmluvu mám do sezóny 2018/2019. Potom by som už asi nechcela nič.“ Prekvapilo by vás, keby vám niekto povedal, že aj o šesť rokov neskôr ešte budete aktívnou trénerkou?

Vždy je to o tom, že predlžujeme zmluvu o jednu sezónu, potom o ďalšiu. Je to tak aj tento rok, ale už som si povedala, že asi by bolo na čase končiť, že už je to takmer neslušné, aby som ešte pokračovala, a väčšinou sa ma novinári pýtajú ani nie na to, kedy skončím, ale či ešte plánujem pokračovať. Cítiť v tom podtón, že možno by už bolo načase, ale mňa to stále baví, tak prečo nie?

Čo vás teda poháňa vpred, je práve to, že vás to stále baví? 

Áno, ale hlavne musí byť aj z druhej strany záujem a ten tam je. V januári tohto roka som sa rozhodla, že ešte jednu sezónu potiahnem. Teraz sú v tíme veľké zmeny a človeka to potom o to viac baví, že pracuje s novými ľuďmi a za nových okolností.

Teraz je rok 2023, ale keď ste začínali s trénerstvom, bol rok 1987, asi bola vtedy iná situácia, čo sa týka pohľadu na ženy v takýchto funkciách. Ako na vás reagovali muži?

Na začiatok by som rada povedala, že som nikdy nechcela byť trénerkou. Prišlo to ku mne náhodou, keď som končila kariéru basketbalistky, tak som začala robiť s deťmi, tam to bolo normálne, že trénerkami boli ženy.

Keď som sa dostala k veľkému basketbalu v Ružomberku, tak som brala družstvo, ktoré nebolo určené pre mňa, bola som iba záskok, takže sa neriešilo, že som žena. Záskok však nakoniec trval vyše 15 rokov.

Pravdou však je, že ja som síce neriešila, že som žena, ale postupne mi to dalo okolie pocítiť. Nie však tak, že by ma zhadzovalo, ale napríklad tak, že keď sme prišli na zápas, tak sa na mňa nikto nepozeral a vítali sa s manažérom. Často sa tiež ku mne správali trochu blahosklonne.

Keď sme obhajovali tréningové plány na Československom basketbalovom zväze a jeden veľký tréner uvidel na doskách napísané, že trénerka Hejková, tak zahlásil: „To je snáď sranda“. Potom sa zháčil, že to nevyznelo férovo.

V tíme ste boli do roku 2003. Hovoríte, že ste mali byť záskok; ako teda vyzeral proces, že sa to stále predlžovalo, až ste v tíme zostali takto dlho?

Čakali sme na trénera, ktorý napokon neprišiel. Neskôr už neboli žiadne pochybnosti, že tam zostanem, lebo sme sa stále zlepšovali, v roku 1999/2000 sme vyhrali Euroligu. Tím rástol, takže bola aj spokojnosť s mojou prácou.

Keď ste začínali, neodhovárali vás príbuzní či priatelia od toho, aby ste sa stali trénerkou?

Nikto ma neodhováral, príbuzenstvo mi fandilo. Najväčším fanúšikom bola moja mama, ktorá sledovala každý prenos zo zápasu. Nikdy sme neriešili, že idem do mužského sveta. Je pravdou, že na začiatku som využila, že ma možno trochu podcenia. Pamätám si, že keď sme získali prvú československú medailu proti favoritovi z Košíc – bronz, tak ma podcenili.

Keď hovoríte, že spočiatku sa ľudia okolo vás vítali s manažérmi a nie s vami, tak asi ste si napokon práve vďaka výsledkom vybudovali rešpekt. Môžeme to tak povedať?

Áno, je to tak. Krok po kroku prišiel rešpekt. Musím však povedať, že veľmi mi pomohol môj kolega pán Smolek, ktorý bol v Ružomberku manažérom. Bol v tejto otázke veľmi rázny, hneval sa, ak ma podceňovali.

Práve na to som sa vás chcela opýtať, aké bolo prostredie vnútri tímu? Tam ste nemuseli bojovať s predsudkami?

Vôbec sme to neriešili, problémom nebolo, či som žena alebo muž, problémom skôr bolo, že v jednej chvíli som bola hráčka a o dva mesiace hlavná trénerka. To bol väčší oriešok, to som riešila viac.

Poznali ma ako hráčku a, samozrejme, keď človek vedie tím, tak sa musí oddeliť od hráčskych vecí, ale zas je dobré, keď vie využiť svoje skúsenosti.

Ako sa teda buduje rešpekt na tejto úrovni, že sa z hráčky stane trénerka tímu, v ktorom pôsobila?

Už na konci mojej kariéry som mala v tíme rešpekt, podvedome som vedela poradiť spoluhráčkam najmä v technických veciach. Ale na začiatku trénovania vznikli konflikty, podržal ma však spomínaný kolega Smolek.

Ako vyzerali tie konflikty? Čoho sa týkali?

Raz sme mali veľký konflikt, jedna hráčka vtedy opustila družstvo. V priebehu zápasu sa počas pokynov začala ostentatívne vysmievať z toho, čo hovorím a robím. Konflikt narástol až tak, že odišla. Bolo to však aj výchovné, iné hráčky si to už potom nedovolili.

Pred šiestimi rokmi ste v rozhovore pre Denník N spomenuli aj to, že máte pocit, že pomer ženských a mužských basketbalových trénerov smeruje ku kvótam, lebo počet žien začal klesať. Aká je situácia dnes?

Situácia so ženskými trénerkami sa zlepšuje, v USA vo WNBA, čo je najvyššia basketbalová súťaž žien, sú tri alebo štyri trénerky, zlepšuje sa to aj v Európe. Vo FIBA-e (Medzinárodná basketbalová federácia) máme program, ktorého účastníčkou som aj ja, druhá účastníčka je Marina Maljkovićová zo Srbska, ktorá vedie srbský národný tím. Už tretí rok dostaneme dve mladé trénerky z rôznych krajín, ktoré nás sledujú, pýtajú sa, a vedieme ich v kariére.

Súčasťou programu je napríklad aj to, že týždeň za mnou v Prahe chodia ako môj tieň a sledujú, čo v tíme robíme, ako to robíme, dokonca sa dostanú aj na poradu tesne pred euroligovým zápasom. To je podľa mňa najlepšie, čo môže byť, keď sledujete zblízka trénera a vidíte, čo robí. Toto, čo spomínam, je FIBA Mentoring program, ešte je tu jeden ďalší program, ktorý robí FIBA. V ňom ide o to, že v mládežníckych družstvách musí byť na lavičke aj žena.

Ja však nemám rada kvóty. Tvrdím, že ak je niekto dobrý, je jedno, či je muž alebo žena, keď je dosť dobrý a dokáže to, nech tam je. Na druhej strane však FIBA cíti, že ženy potrebujú pomôcť.

Je reálne, že by sa zaviedli kvóty?

Áno, je to reálne, FIBA uvažuje, že zavedie, že v národných (ženských) tímoch bude musieť byť žena minimálne asistentkou.

Na druhej strane, asi je celkovo pozitívny trend, že sa darí zapojiť viac žien.

Určite áno. Keď sa totiž teraz rozhodujú v tímoch, kto sa stane trénerom, možno je tam stále drobná pochybnosť voči tomu, aby to zverili žene.

Musí byť žena lepšia ako muž, aby sa dostala na nejakú typicky mužskú pozíciu?

Nemyslím si to, musí byť určite dobrá, ale nemyslím si, že lepšia.

Dá sa povedať, že vo vašich začiatkoch existovala mentálna bariéra, aby žena bola trénerkou?

Bolo to tak, som presvedčená o tom, že bolo nepredstaviteľné, aby v Európe celkovo, ale aj konkrétne v Československu, bola žena trénerkou. Je pravdou, že v Sovietskom zväze bola dlhoročná trénerka Aleksejevová, ktorá mala veľa úspechov, ale v ZSSR boli aj traktoristky, takže tam to bolo spojené s propagandou.

Takže pre mnoho tréneriek ste sa stali inšpiráciou…

Určite áno, v mojich začiatkoch som bola jediná v Európe, myslela som si, že budem priekopníčkou a žien bude pribúdať, ale pribúdali pomaly.

Napriek tomu, pre koľko žien ste boli inšpiráciou, stále platí to, čo ste už hovorili v iných rozhovoroch, že sa nepovažujete za feministku?

Nie, nepovažujem, možno to však vychádza aj z toho, že nemám pocit ublíženia. Ale je to len môj pocit, možno by som sa mala viac angažovať aj v súvislosti s inými ženami.

V čom je pre vás pojem feminizmus problematický?

Nepovažujem ho za problematický, práveže naopak, tvrdím, že by som sa možno mala viac zamyslieť a angažovať sa.

Keď sa trénerkou britského tenistu Andyho Murraya stala žena – Amélie Mauresmová, vzbudilo to veľa poznámok a posmeškov od niektorých tenistov. Mauresmová povedala, že mala pocit, ako keby to robila za všetky ženy, že ak zlyhá ona, zlyhajú s ňou aj všetky ženy, lebo ona bude tá, čo bola prvá. Mali ste tento pocit niekedy aj vy?

Našťastie nie, bol by to veľmi zväzujúci pocit. Jeden človek nemôže zodpovedať za všetky ženy. Nemôžete mať pocit, že ak zlyháte, zlyháte preto, že ste žena, zlyháte preto, že ste zlá trénerka.

Dlho ste pôsobili v Rusku. Stretávali ste sa tam s predsudkami o ženách, ktoré v ostatnej Európe nie sú bežné?

Ani nie, ale ako som hovorila, ešte v Sovietskom zväze mali trénerku Lidiu Aleksejevovú. Malo to výhodu, že sa neriešilo, či som žena alebo muž. Tréner tam bol poloboh. Keď tréner niečo povedal, tak sa to tak robilo.

Keď ste pracovali v Diname Moskva, bála sa vás veľká osobnosť klubu, Tatiana Ovečkinová, matka slávneho hokejistu Alexandra. Čím ste si podľa vás u nej vybudovali taký rešpekt?

Nedá sa povedať, že by zo mňa mala priamo strach, ale nedovolila si ku mne to, čo si dovolila k iným. Bol to jej klub, ona je olympijská šampiónka, ale ku mne mala rešpekt, lebo keď som prišla do Ruska, mala som dva euroligové tituly a to je v Rusku veľmi vážené. Keď mala výhrady, riešila ich s asistentom.

Stretli ste aj jej syna. Alexander Ovečkin dnes čelí kritike, lebo má fotku s Vladimirom Putinom. Neviem, či sa dá niečo vyvodzovať z jedného krátkeho stretnutia. Ako však na vás pôsobil?

Videla som ho veľmi krátko, ťažko sa o ňom hovorí. Keď však získali v už neviem presne ktorom roku titul majstrov sveta, zaujal ma tým, že prišiel na stretnutie s Putinom v šľapkách. To je všetko, čo o ňom viem.

Hovoríte o sebe, že máte rada Rusov, ale neznášate ich pre politiku. Toto ste povedali ešte dávno pred vojnou proti Ukrajine. Čo teda charakterizuje bežných Rusov, možno aj špecificky v prístupe k ženám? 

Neviem to presne definovať, ale majú svoj mužský a ženský svet. Muži majú svoje garáže, kde sa stretávajú, hoci neviem, či to ešte platí, ženy zas chcú klebetiť a ísť na kozmetiku. Nemôžem však povedať, že by som do toho hlbšie videla.

Vnímate, že by bolo lepšie, keď ako žena trénerka trénujete ženy? Je tam rozdiel v tom, ako ich dokážete pochopiť?

Ony tvrdia, že áno, že je to lepšie, lebo sa dokážem lepšie vžiť do ich situácie. Myslím si, že je to skutočne tak, tiež som bola v podobných situáciách ako ony. Niekedy, keď sa ich na to pýtam, oceňujú, že majú so mnou lepší a otvorenejší vzťah, ako keby to, čo ich trápi, mali hovoriť mužovi.

Keď som s vami dávnejšie hovorila o tom, ako menštruácia ovplyvňuje výkony športovkýň, hovorili ste o tom, že ste zažili aj hráčky, pre ktoré bola menštruácia na niekoľko dní obrovskou komplikáciou pre bolesti. Predpokladám, že v tomto musí byť prístup ženy trénerky oveľa lepší ako pri mužovi. Ako si s problémami okolo menštruácie zvyknú poradiť muži-tréneri?

Môžem hovoriť iba za prípady, ktoré som zažila ja, že hráčky takéto situácie riešili cez lekárov.

Ako sa zmenil basketbal za 36 rokov, čo ho trénujete?

To sa ani nedá porovnať. Je vtipné, keď vidím zábery zo zápasov spred tridsiatich rokov, a porovnám to so súčasnosťou. Rozdiel nie je len v tom, ako boli hráčky vtedy oblečené, ale aj v tom, ako sa vtedy hýbali.

Minule som videla krátky zostrih zo zápasu, keď sme v roku 1990 vyhrali prvý československý titul, hovorila som si, že dnes by sme sa ani nepohli za polovicu ihriska.

Hoci sú niektoré osoby, napríklad aj niektoré moje bývalé spoluhráčky, ktoré by dodnes tvrdili, že my sme hrávali lepší basketbal. Pri dnešnom basketbale by sme sa však ani nepohli, pretože dnes je basketbal viac fyzický, niekedy je to skoro až na úrovni mužov, hoci nikdy sa úplne ženský basketbal nevyrovná mužskému, lebo je tam veľký rozdiel vo fyzických možnostiach.

Trénerka Hejková spred tridsiatich rokov a dnes je niečo úplne iné, aj preto som pri trénovaní tak dlho. Vtedy som robila všetko sama, dnes mám okolo seba množstvo spolupracovníkov.

V čom sa najviac zmenil prístup k tréningu?

Teraz mám odborníka na fyzickú kondíciu, terapeuta, ktorý rozumie návratom po zraneniach, mám dvoch asistentov, videoasistenta. Preto sa tak výrazne zmenila aj úroveň ženského basketbalu. Všetko sa to veľmi sprofesionalizovalo, dnes som skôr manažérkou, ktorá všetko riadi.

Ako sa zmenili napríklad silové tréningy?

Mojou doménou bolo, že aj keď sme nehrali dobre basketbal, tak sme každého zničili svojou fyzickou kondíciou. Veľa sme vtedy pri tréningoch behali, niekedy až z dnešného pohľadu nezmyselne. Robili sme veci, ktoré posilnili tím mentálne. Dnes je veda výrazne popredu, preto sa dnes napríklad upustilo od behania dlhých úsekov.

Dbá sa dnes viac aj na mentálnu prípravu ako pred 30 rokmi?

Mentálna príprava dnes rozhoduje. Vedomosti dnešných trénerov sú obrovské, ako pracovať s tímom a dostať z neho to, čo sa naučil v tréningu, je alfa a omega. V podstate je každodennou úlohou trénerov, aby pracovali s hráčkami tak, aby boli sebavedomé a pripravené, keď je to potrebné.

Je bežné, že hráčky spolupracujú so športovými psychológmi?

U nás v tíme nemáme psychológa, ale sú hráčky, aj u nás v tíme, ktoré idú za psychológom.

Ako je to s platmi v ženskom basketbale? Kde všade si hráčky vedia zarobiť dosť dobre na to, aby si z toho aj niečo odložili?

Pred vojnou (proti Ukrajine) to bolo Rusko, ale dnes je to napríklad Turecko, to je najsilnejšia krajina, ktorá je ochotná dávať hráčkam aj nezmyselné platy.

Neviem vám presne povedať, koľko to je, dodržujem zásadu, že nechcem vedieť, aké zmluvy majú hráčky. Ale, samozrejme, že veľakrát príde na debaty v duchu, že túto hráčku nevieme zaplatiť, túto zaplatiť vieme. Takže z toho sa dá jasne usúdiť, kde sú aké platové podmienky.

V USA, ako ste spomínali, je najprestížnejšia liga WNBA, ale platovo teda nie je až taká dobrá, však?

Tam dostávajú hráčky možno 100- či 150-tisíc amerických dolárov na sezónu. Z týchto peňazí ale potom nežijú, žijú z toho, čo si zarobia za morom – v Európe alebo v Ázii, ale žijú aj z reklám, ktoré najväčším hviezdam prinášajú veľmi slušné peniaze.

(150-tisíc amerických dolárov je asi 141-tisíc eur, toto sú peniaze pred zdanením, ktoré ešte výrazne zníži čiastku v čistých peniazoch. To je na mesiac necelých 12-tisíc dolárov. Treba tiež vziať do úvahy, že kariéra športovkyne je krátka a na takýto plat sa môžu spoliehať len zopár rokov – pozn. red.)

Veľa Američaniek pred vojnou hrávalo v Rusku. Ako nad tým uvažovali? Myslíte si, že sa niektoré zamýšľajú aj nad tým, že Rusko nie je najlepšia krajina na život?

Tieto hráčky žili v bubline, neovládajú jazyk, takže si nepustili ani ruskú televíziu. Každá hráčka mala šoféra. Vyšla z bytu, sadla do auta, išla na tréning a po tréningu ju šofér odviezol domov. Keď chcela, tak ju odviezol do nákupného centra alebo klubu sa zabaviť.

Ony videli reálne Rusko možno iba z vlaku, ak sa im pošťastilo niekedy sa doň dostať. Napríklad taký Jekaterinburg totiž neustále lietal privátnym lietadlom.

Ako sa pozeráte na prípad Brittney Grinerovej, ktorú uväznili v Rusku po tom, čo jej na letisku našli trochu hašišového oleja, ktorý je v Rusku nelegálny, ale v USA jej ho legálne predpísali? Nie je ťažké si predstaviť, že v súčasnej situácii si Rusko mohlo vziať Grinerovú ako rukojemníčku. Myslíte si, že by takto zneužili bežnú basketbalistku?

Rusko ju určite využilo ako rukojemníčku, zneužili jej naivnosť, možno až hlúposť, pretože ona pricestovala do Ruska týždeň pred vojnou, keď jej spoluhráčky utekali preč. (Zadržali ju 17. februára 2022, 24. februára Rusko napadlo Ukrajinu – pozn. red.)

Zhodou okolností som ju stretla asi mesiac predtým, usmievala sa. Práve vtedy odlietala do USA a potom sa vracala do Ruska. Všetci odchádzali a ona tam išla.

V jej prípade sa málo spomína, že mala veľké výhrady voči americkej vláde, odmietala napríklad aj spievať hymnu. Keď sa však toto stalo a Rusko ju využilo ako rukojemníčku, čo považujem za príšerné a nezávideniahodné, tak sa obracala na prezidenta.

Myslím si, že pre ňu bolo tragické a hrozné, čo musela prežiť, a vôbec, za čo sa to stalo. Síce som už počula, že ju uväznili nespravodlivo, ale také sú ruské zákony a oni to využili.

Zrejme aj ona sama zmenila svoj pohľad na americkú vládu…

Určite áno. Celkovo určite zmenila pohľad na život, v Rusku žila v bubline, netušila o ňom nič. Bolo to príšerné, ale našťastie už je doma.

Ako ste už spomenuli, v Rusku zarábajú basketbalistky viac ako v USA alebo v Európe. Napríklad pri hokejovej KHL, ktorá tiež dáva hráčom štedré finančné odmeny, vidíme prepojenie na propagandu veľmi jasne. Do akej miery zneužíva ruský režim ženský basketbal na svoju propagandu?

Je všeobecne známe, že všade (okolo basketbalu) boli plagáty s nápisom Jedinaja Rassija (Putinova politická strana Jednotné Rusko – pozn. red.). V propagande sú Rusi majstri.

Natália Hejková (1954)

Bývalá slovenská basketbalistka a v súčasnosti trénerka. Od roku 1987 do 2003 trénovala Ružomberok, s ktorým vyhrala desať titulov za sebou, a dvakrát vyhrala aj Európsku ligu. Viedla aj Sopron, WBC Spartak, Dynamo Moskva a Ros Casares Godella. Od roku 2012 vedie USK Praha, s ktorým získala desať titulov. Bola trénerkou slovenského aj ruského národného tímu. Je členkou Siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie aj Siene slávy slovenského basketbalu. Vyhlásili ju za najlepšiu trénerku v ženskom basketbale na Slovensku v 20. storočí.