Putinovi zostal v NATO posledný priateľ-nepriateľ. Erdogan však hrá najmä za seba

Tá slovná hračka ich možno najlepšie vystihuje, špeciálne odkedy ruský prezident Vladimir Putin vo februári minulého roka rozpútal totálnu vojnu proti Ukrajine.

Viacerí analytici vzťahy medzi šéfom Kremľa a tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom označujú anglickým výrazom „frenemies“ (friends and enemies), teda niečo medzi „priateľom a nepriateľom zároveň“.

Po včerajšku to vyzeralo skôr na to prvé. Erdogan zavítal do Ruska ako jediný líder NATO od vypuknutia celoplošnej vojny na Ukrajine. Stretli sa symbolicky v ruskom čiernomorskom prístavnom meste Soči, ktoré bolo v roku 2014 dejiskom zimných olympijských hier. Nebola to náhoda

Erdoganovi sa však blízky vzťah s Putinom nepodarilo využiť na to, aby Rusko obnovilo dohodu o vývoze ukrajinského obilia cez prístavy v Čiernom mori. Moskva ju pozastavila ešte v polovici júla a okrem ukrajinskej ekonomiky to malo vplyv na zastavenie dodávok kľúčových potravín do krajín tretieho sveta, najmä do Afriky.

Obaja politici napokon rokovali najmä o vzájomnom obchode, ktorý bol vlani najvyšší za posledné roky, aspoň pri pohľade na export tureckých tovarov do Ruska. No vzťah dvoch regionálnych mocností nebol vždy zďaleka ideálny a je to tak dodnes.

Lepšie a horšie obdobia

„Vzťahy medzi Ruskom a Tureckom odzrkadľujú vzťahy medzi Putinom a Erdoganom. Je to personálny vzťah medzi dvomi biznismenmi, to si treba uvedomiť,“ hovorí pre Denník N odborníčka na Turecko Sylvia Tiryaki, ktorá dnes pôsobí ako akademička na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií (BISLA).

Od krymskej vojny v polovici 19. storočia cez spor o kontrolu nad kľúčovými tureckými úžinami Bospor a Dardanely, Rusko aj Turecko boli v minulosti často na opačných stranách barikády. Ďalším sporným bodom je anexia Krymu v roku 2014 a otázka Krymských Tatárov, ktorí sa etnicky a sčasti aj politicky hlásia k Turecku, pripomína Tiryaki.

„Míľnikom bol rok 2015, keď Turecko zostrelilo ruskú stíhačku, ktorá prelietavala cez jeho územie do Sýrie. Rusko reagovalo pomerne rázne,“ vysvetľuje akademička.

Čo majú spoločné: myslia si, že ich Západ nechápe

Vzťahy oboch krajín sa však zlepšujú a takisto sa zbližujú aj ich dlhoroční lídri. „Obaja [Putin aj Erdogan] dnes majú pocit, že Západ ich nechápe a nemôžu sa naň spoliehať,“ dodáva Tiriyaki, ktorá v minulosti vyučovala aj na İstanbul Kültür University.

Turecko napríklad dlho po vypuknutí celoplošnej vojny na Ukrajine váhalo pridať sa k sankciám voči Kremľu. Podľa Tiryaki zase ešte pred májovými prezidentskými voľbami v Turecku pomohol Putin Erdoganovi odkladom splátok vo výške 20 miliárd dolárov za ruský plyn.

Turecko zároveň ešte v roku 2017 ako vôbec jediný člen NATO nakúpilo ruskú vojenskú techniku, konkrétne protivzdušný systém S-400. Američania vtedy reagovali uvalením embarga na predaj stíhačiek tureckej armáde. Obávali sa, že tie by sa mohli stať terčom ruskej špionáže na území Turecka (keďže systém S-400 môžu Rusi sledovať alebo ho aj priamo servisovať).

Opäť však Turecko hralo akoby na dve strany. Neskôr napríklad Erdogan zakázal dovoz niektorých ruských tovarov do Ruska a Ukrajine už pred vojnou dodával drony typu Bajraktar, ktorými ukrajinská armáda útočí na ciele ruskej armády a zabíja nimi aj ruských vojakov.

Ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského pred mesiacom privítal v Turecku samotný turecký prezident.

Turecko zažíva šialenú infláciu. Obchod s Ruskom chce aj potrebuje

Turecko dnes na tom nie je ekonomicky najlepšie – miera inflácie tam v júli dosiahla závratných 50 percent.

Aj preto sa Ankara odmieta vzdať obchodu so svojím tradičným spojencom. Vlani turecký export do Ruska aj napriek vojne na Ukrajine dosiahol najvyššie čísla za posledné roky.

Rusko je pre Turecko strategickým obchodným partnerom aj preto, že obe krajiny spájajú dva strategické plynovody – menší Blue Stream a väčší TurkStream.

Napokon, téma plynu mala byť tou hlavnou, o ktorej Erdogan rokoval s Putinom. Turecko sa už od chvíle, keď sa Európa začala odstrihávať od ruského plynu, chcelo stať akýmsi „plynovým uzlom“. V praxi by to znamenalo, že ruský plyn by cez Turecko mohol namiesto odstaveného európskeho Nord Streamu putovať práve cez Turecko.

Európska únia netají, že tento nápad sa jej nepáči.

Ruský plyn je v súčasnosti vyňatý zo západných sankcií, pretože je od neho závislých priveľa európskych krajín. Štáty EÚ sa však zúfalo snažia túto závislosť znížiť. Ak sa teda Turecko stane energetickým uzlom, ktorého súčasťou bude aj ruský plyn, západní lídri sa obávajú, že Európa by nakoniec mohla dovážať práve ten ruský plyn, od ktorého sa snaží odkloniť.

Ruský vývoz do Európy klesol tento rok o viac ako 40 percent a plynovod TurkStream tiež „ide“ len na výrazne nižšiu kapacitu.

Putin si kladie podmienky

Svet však aj tak najviac zaujímalo, ako dopadne Erdoganova snaha o obnovenie obilnej dohody. Zatiaľ to vyzerá, že ukrajinské obilie Rusi cez Čierne more nepustia. Putin tvrdí, že to urobí len v prípade, ak Západ opäť umožní export ruských hnojív.

Tie síce nie sú na zozname sankcií, ale v praxi ich Rusko nemôže vyvážať, lepšie povedané, môže, ale len „zadarmo“. Transakcie totiž zabezpečuje Ruská poľnobanka, ktorú Západ odstavil od systému Swift, a tak prakticky nemôže prijímať a odosielať platby z Ruska smerom do Európy.

Platnosť dohody o obilí sa skončila 17. júla. Odvtedy Rusko podniklo sériu leteckých útokov na ukrajinské prístavy, pričom zničilo približne 60-tisíc ton obilia.

Ukrajinská obilná asociácia má plán na vývoz obilia cez Európu, a to cez prístavy na Dunaji. Takýmto spôsobom by sa však mohlo vyvážať menej obilia, bolo by to drahšie a trvalo by to dlhšie.

EÚ vypracovala začiatkom roka 2022 plán distribúcie ukrajinského obilia, ak ho nebude možné prepraviť cez Čierne more. Podľa nej by sa obilie mohlo prepravovať cez ukrajinskú hranicu s Poľskom a odvážať do prístavov v Baltskom mori alebo do rumunského prístavu Konstanca.

„Turecko si myslí, že jeho geografická poloha determinuje aj jeho zahraničnú politiku,“ hovorí Tiryaki a naznačuje, že v najbližších rokoch sa to nemá prečo zmeniť. Aj preto možno Západ vkladá falošné nádeje do Erdogana, ktorý sám seba od začiatku vojny na Ukrajine posúva do roly akejsi stredovej sily či dokonca „mierotvorcu".

„Turci majú pocit, že sa nemôžu spoľahnúť na nikoho. A preto sa musia pozerať len na svoje vlastné záujmy. Znamená to, že Turecko nepodporuje v tejto vojne ani Rusko, ani Ukrajinu, ale balansuje niekde medzi nimi.“