Máme sa tváriť, že sme mŕtvi? Kyjiv pôsobí normálne, no je to omyl
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]
Keď som sa zobudil, bolo takmer pol piatej ráno. Spal som až prekvapivo dlho.
V tú noc som si išiel ľahnúť vo chvíli, keď už hrozilo nebezpečenstvo útokov raketami a dronmi vo všetkých okolitých oblastiach. Bolo len otázkou času, kým sa sirény rozozvučia aj v Kyjive.
Ľudia na Ukrajine sa za posledný rok a pol naučili, čo v prípade ohrozenia robiť. Niektorí žartujú, že pre záchranu života je najdôležitejšia sociálna sieť Telegram, na ktorú miestni blogeri pridávajú okamžité informácie o prebiehajúcich útokoch.
Intuitívne som si otvoril Telegram a od viacerých ľudí som si prečítal výzvy, aby sa obyvatelia hlavného mesta urýchlene premiestnili do úkrytov. „Všetky rakety letia na Kyjiv,“ napísal jeden z nich.
Hoci som spal v centre mesta, kde mimoriadne efektívne pracuje protivzdušná obrana, išiel som sa skryť do najbližšieho metra. V podzemí už bolo zhruba desať ľudí: niektorí si doniesli karimatky a spali, iní len tak postávali s mobilom v ruke. Veľa ďalších ľudí už neprišlo.
Počas najbližších minút si mohli prečítať o silných výbuchoch v neďalekých štvrtiach a dvoch obetiach, na ktoré sa zrútili úlomky zostrelených rakiet. Ukrajinské médiá už v noci písali o najväčšom útoku na Kyjiv za posledné mesiace.
Krátko pred šiestou sa nebezpečenstvo skončilo a ja som sa vrátil do hotela, kde som zobudil recepčnú. Pri otázke, či nepočula výbuchy, len pokrčila plecami a naspäť si ľahla.
Na Ukrajine sa začal ďalší „normálny“ deň.
Máme sa tváriť, že sme mŕtvi?
V to ráno si turisti obzerali pamätník na Majdane a fotili výhľad zo skleneného mosta – toho, ktorý pred štyrmi rokmi s plnou pompou napriek kritike miestnych otvoril starosta Vitalij Kličko. Na ulici Jevhena Čykalenka, ktorá predtým niesla meno Alexandra Puškina, ľudia popíjali výberovú kávu. V parkoch ma predbiehali bežci a cesty zaplnili autá.
Keby ste sa prechádzali po Kyjive a nevedeli by ste o vojne, zrejme by ste aj na chvíľu uverili, že je všetko normálne. Lenže keby ste sa začali rozprávať s miestnymi, pochopili by ste, aký veľký je to omyl.
Dôkazom je najsilnejší rozhovor, ktorý som počas troch dní v Kyjive mal. Bol to rozhovor s Viktorijou Temnovovou, fotografkou z Chersonu. „Už ma nebaví byť politicky korektná pre zahraničné publikum,“ povie mi hneď na začiatku.
„Všetci sme sa tu naučili hrať hru, že
