Ak niekto vychváli Rusko, pľujte mu do očí, písali na Slovensko Rusíni presídlení po vojne do Sovietskeho zväzu

Isté sympatie k Rusku pretrvávajú a časť Rusínov, ako aj Slovákov je podľa profesora Michala Šmigeľa ďalej ‚v hlbokom sne‘ pozostatkov rusofilstva. Domnieva sa, že najmä pri staršej generácii ide o pomýlený obraz sovietskeho stereotypu, nostalgiu, nedostatok informácií o Rusku a osobných skúseností.

Šmigeľ sa ako historik zaoberal aj osudom 12-tisíc Rusínov, ktorí krátko po skončení druhej svetovej vojny dobrovoľne odišli do Sovietskeho zväzu, no už o pár mesiacov svoje rozhodnutie ľutovali. Do roka sa ocitli v kolchozoch a tí, ktorí protestovali, na Sibíri. V 60. rokoch sa dve tretiny z nich legálne a poloilegálne vrátili na Slovensko.

V rozhovore sa dočítate:

• že „dobrodušné“ rusofilstvo, ktorému podľahla veľká časť českej, slovenskej a aj rusínskej inteligencie na prelome 19. a 20. storočia, bolo len nástrojom ruskej imperialistickej politiky;
• že banderovci neboli fašisti, ale ukrajinskí nacionalisti;
• prečo sa myšlienky, ktoré ku koncu 2. svetovej vojny hlásali ukrajinskí povstalci, nestretli s pochopením slovenských Rusínov;
• aké sú dve teórie, kto sú Rusíni; ku ktorej sa on sám prikláňa.

Rusíni žijúci najmä na severovýchode Slovenska vo veľkej miere aj po agresii na Ukrajine podporujú Rusko. V čom sú príčiny tejto ich náklonnosti?

Je to ťažká otázka. Hodnotiť osobné postoje determinované viacerými činiteľmi je zložité. Nezdieľam názor, že slovenskí Rusíni vo veľkej miere podporujú Rusko aj po agresii na Ukrajine.

Podľa prieskumu MNFORCE a SAV zo septembra 2022 na Slovensku prevažuje želanie, aby vojnu vyhralo Rusko, pričom regionálne je tento názor prítomný najmä v Prešovskom a Nitrianskom kraji.

Dozaista tu isté sympatie k Rusku pretrvávajú a časť Rusínov, ako aj Slovákov je naďalej „v hlbokom sne“ pozostatkov rusofilstva. Domnievam sa, že najmä v staršej generácii je to zrejme pomýlený obraz sovietskeho stereotypu a jav socialistickej nostalgickej mladosti, nedostatok informácií o Rusku a osobných skúseností.

Drvivá väčšina takýchto sympatizantov nikdy ani v Rusku, ani na Ukrajine nebola, pričom nejde len o Rusínov. Nie sú naučení pátrať po informáciách a vyhodnocovať ich. Sú naklonení hlučnej proruskej propagande, ktorej dosah, mechanizmy a inštrumenty vplyvu často podceňujeme a jej silu a vplyv ešte nevieme v plnej miere vyhodnotiť. Súvisí to aj s celkovým stavom dnešnej slovenskej spoločnosti, Rusínov nevynímajúc. Náchylnosť veriť jednoduchým, a tým aj príťažlivým teóriám, riešeniam, pomýleným ukričancom a takzvaným užitočným idiotom, žiaľ, pretrváva.

Postačilo by, aby si sympatizanti vojnovej výhry Ruska položili jednoduchú otázku – čo sa stane, keby Ukrajina padla a Rusko prišlo na hranice so Slovenskom? Opätovne zažijú socialistickú mladosť, nastane blahobyt, budú lepšie žiť ich potomkovia, bude v ich regióne pokoj, stabilita a perspektíva rozvoja?

Náchylnosť veriť konšpiráciám a propagande je tu určite vysoká, špecificky ma však zaujímajú Rusíni s ich históriou. Prečo sa utiekajú naďalej k Rusku?

V minulosti sa už ukázalo, že „dobrodušné“ novodobé rusofilstvo, ktorému podľahla veľká časť českej, slovenskej a aj rusínskej inteligencie na prelome 19. a 20. storočia, bolo len nástrojom ruskej imperialistickej politiky. Podobne aj „svetlé zajtrajšky“, „socialistické horizonty“ a „spravodlivosť v komunizme“ boli utópiou ruského boľševizmu a stalinského imperializmu. Sovietsky zväz bol akousi zväzovou väznicou národov a sféru svojho vplyvu dlhodobo kŕmil sladkými lžami, hrubou silou a tankami.

Vedeli by o tom hovoriť takzvaní rusínski optanti, ktorých sovietska agitácia v roku 1947 zlanárila na presídlenie do ZSSR, na sovietsku Ukrajinu. Bolo ich viac ako 12-tisíc – dobrovoľných optantov vymenených za 30-tisíc volyňských Čechov, ktorým umožnili návrat do Československa. Odchádzali s nádejou, že budú žiť v spravodlivej a perspektívnej socialistickej krajine, budú hospodáriť na vysnívaných černozemiach.

Tá nádej zhasla už po prekročení