Juhoafrický IT manažér s českými koreňmi: Páči sa mi Pacho, hybský zbojník, je tu bezpečne, chcem tu dožiť
Pracovne precestoval takmer celý svet, Bratislavu si vybral za miesto na dožitie. Brian Jakubec teraz ako mentor podporuje mladých ľudí.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok. Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.
Brian Jakubec má české korene, narodil sa v Zimbabwe, kde v rámci obuvníckych závodov Baťa pracoval jeho otec. Od 19 rokov žil v Južnej Afrike, Spojených štátoch a v Dubaji, teda Spojených arabských emirátoch. Na Slovensko sa presťahoval pred troma rokmi, keď dostal pracovnú ponuku v Bratislave.
V rozhovore sa dočítate:
- ako si spomína na návštevu okupovaného Československa v roku 1969;
- prečo mu je sympatický Jánošík;
- v čom je preňho život na Slovensku lepší než v Južnej Afrike, USA alebo Dubaji;
- čo si myslí o odchode mladých Slovákov do zahraničia.
Váš otec pochádzal z Československa, kde už ako veľmi mladý pracoval v Baťovej továrni. Ako sa dostal do Afriky?
Ešte pred príchodom do Afriky absolvoval v Česku takzvanú Baťovu školu práce. Pracoval u Baťu osem rokov, ak sa nemýlim, a v roku 1939 bol vyslaný do Kene ako obchodník. Zodpovedal za predaj topánok pre východnú Afriku. Prvýkrát ho prevelili do Rodézie, teda dnešného Zimbabwe, v roku 1944. Pracoval najprv ako účtovník junior a vypracoval sa na hlavného účtovníka. Dnes by sa to dalo nazvať aj finančný riaditeľ. Spoznali sa tam s mojou mamou a v roku 1945 sa vzali. Potom ho poslali ako hlavného účtovníka do Kene, kde sa narodil môj najstarší brat.
Krátko po vojne prišli do Československa na dovolenku. Otca však nečakane odvelili na desaťmesačnú povinnú vojenskú službu, takže mama bez akejkoľvek znalosti češtiny musela
