Chápem nenávisť Ukrajincov voči Rusom. Zabíjať vo vojne nepriateľov je správne, vraví rabín Kapustin

Hlavný slovenský rabín Michail Borisovič Kapustin sa narodil v ruskej časti Sovietskeho zväzu, časť detstva prežil v Gruzínsku, ako dieťa utečencov skončil s rodičmi na Kryme. Odtiaľ musel utiecť už ako dospelý kvôli ruskej anexii. Po niekoľkých dňoch v Kyjive sa usadil v Bratislave, kde pôsobí dodnes.

Čo sa v rozhovore okrem iného dozviete:

• Ako súčasný slovenský vrchný rabín prežíval, že je dieťa utečencov?
• Aké bolo detstvo v Gruzínsku a na Ukrajine a či zažíval antisemitizmus?
• Ako jeho očami vyzeralo obsadenie Krymu ruskou armádou?
• Prečo musel Krym narýchlo opustiť?
• Ako sa dostal na Slovensko do pozície najvyššieho rabína?
• Ako hodnotí výroky pápeža Františka smerom k mladým Rusom?

Narodili ste sa v Rusku, a keď ste mali štyri roky, vaša rodina sa presunula do Gruzínska. V jedenástich rokoch ste odtiaľ museli utiecť. Čo si pamätáte z toho úteku? Ako jedenásťročného chlapca ovplyvní, že stratí domov a stane sa z neho utečenec?

Keď som bol dieťa, situácia v Gruzínsku bola veľmi nestabilná. Takmer vypukla občianska vojna. Kvôli tomu sme v decembri 1991 s rodinou odišli a skončili sme na Kryme. Ukrajina predtým získala samostatnosť a Krym bol ukrajinský, takže sme sa fakticky presťahovali do inej krajiny.

V škole si zo mňa uťahovali, pretože som deťom nerozumel ani slovo. Môj rodný jazyk je ruština. Nakoniec som sa na strednej škole ukrajinčinu naučil. Dosť dlho som však nemal šancu získať ukrajinský pas.

Prečo?

Pretože sme na Krym prišli neskoro. Ľudia, ktorí v tom čase žili na Kryme, automaticky získali ukrajinské pasy. Lenže existovala zákonná lehota, dokedy to bolo možné takto urobiť – a my sme dorazili na Krym po jej uplynutí.

Rodičia stále mali staré sovietske pasy. Keď som mal šestnásť, šiel som si na úrad požiadať o pas. Tam mi však povedali: „Nemáš na to právo.“ Jediný doklad, ktorý som mal, bol rodný list.

Teda dokument o narodení v Sovietskom zväze, ktorý už v tom čase neexistoval. 

Tak. Nič iné som nemal. Lenže ja som ten pas potreboval, aby som sa dostal na vysokú školu. Mal som na to niekoľko mesiacov. U nás to bolo tak, že najskôr dostal ukrajinský pas otec. A až potom ja.

A mama?

Tá nedostala nový pas nikdy. Mala len sovietsky. Nepotrebovala ukrajinský. Ten sovietsky akceptovali ako na Ukrajine, tak aj v Rusku.

Cítili ste, že z vás robia občana druhej kategórie? Aký to bol pocit?

Nemôžem povedať, že by sa mi páčilo tak dlho čakať, ale taký bol zákon. Prišli sme skrátka neskoro. Všetko bolo podľa zákona, otec musel dokázať, že niekoľko rokov žil na území Krymu, ktoré sa stalo Ukrajinou. Otec totiž žil na Kryme na začiatku päťdesiatych rokov. Vďaka tomu som dostal ukrajinský pas.

Na začiatku som sa pýtala, či vás ako dieťa nejako poznačilo, že ste boli utečenec. Predsa len ste svoj domov opúšťali v jedenástich rokoch. Mali ste tam kamarátov, školu. Vznikla tým nejaká trauma?

Áno, samozrejme. Neboli to najlepšie chvíle môjho života. V Gruzínsku sme mali krásny život. Veci sa však menili. Keď Sovietsky zväz prestal existovať, všetko okolo nás sa menilo priamo dramaticky. V Gruzínsku vypukla občianska vojna. Bolo pre mňa však veľmi zrozumiteľné, prečo odchádzame. Som veľmi pragmatický človek.

Už ako dieťa ste boli pragmatický?

Áno. Chápal som, prečo odchádzame a prečo nemôžeme zostať.

Takže nevidíte žiadnu paralelu s tým, ako pre vojnu na Ukrajine musia zo svojich domovov utekať ukrajinské deti so svojimi mamami? Alebo sa do tých detí, naopak, dokážete viac vžiť?

Samozrejme im veľmi dobre rozumiem. Ale nemôžem sa s týmito deťmi porovnávať. Tie odchádzali z miest, ktoré Rusi bombardovali. To sme my nezažili.

Narodili ste sa v Orenburgu, v ruskej časti Sovietskeho zväzu. Zrazu ste sa ocitli na ukrajinskom Kryme. Brali vás tam ľudia ako Rusa?

Tým, že na Kryme bolo etnicky viac Rusov než Ukrajincov, neodlišoval nikto jedných od druhých. Všetci na Kryme hovorili po rusky. Medzi nami boli Ukrajinci aj Rusi, nebol rozdiel, že som sa narodil v Rusku, pretože takých nás tam bolo veľa.

Rozdiel bol v tom, že som Žid a nie som ani Rus, ani Ukrajinec. Ale nemôžem povedať, že by som na Kryme zažil nejaké etnické problémy. Mal som ako dieťa pár zážitkov, ale nič vážne.

Nebolo to nič, o čom by ste chceli rozprávať.

Bol to obyčajný antisemitizmus, ktorý je všade. Žiadne veľké komplikácie som preto v živote nemal.

Keď to teda porovnáte trebárs s kozmopolitným Londýnom, kde ste potom na univerzite študovali, bolo to v súvislosti s antisemitizmom lepšie?

V Londýne som bol medzi Židmi. Tam som sa učil na rabínskej škole a samozrejme všetci vedeli, kto som. Väčšina mojich známych tam boli Židia. A keď som si šiel trebárs nakúpiť, išiel autobusom alebo išiel po ulici, ťažko by niekto odhadol, odkiaľ pochádzam.

Je to tak, ako hovoríte, v Londýne žijú ľudia z rôznych krajín a určite je to kozmopolitné mesto. Keď som povedal, že som z východnej Európy, ľudia boli veľmi prekvapení.

Po štúdiu a ročnom pobyte v Tel Avive ste na Kryme pôsobili sedem rokov ako liberálny rabín. Bolo pre vaše okolie prekvapujúce, keď ste sa kriticky postavili k anexii Krymu?

Ľudia reagovali rôzne, ale bolo pre nich veľké prekvapenie, že som o tom hovoril verejne. Keď v tú noc prišli Rusi, boli tu v absolútnej väčšine ľudia, ktorí boli proruskí. Proukrajinských bolo výrazne menej. Spoločnosť sa rozdelila.

Ale zároveň platí, že proruskí aj proukrajinskí obyvatelia sa ozývali len minoritne. Väčšina čakala, kto zvíťazí. Tak je to vždy.

Hovoríte o „tej noci, čo prišli Rusi“. Vybavíte si ju?

Áno. Vtedy skoro ráno, keď som sa prebudil, som videl ľudí so zakrytými tvárami, v maskách. Prišli a útočili na