Budúcnosť Ukrajiny nie je nemecká alebo izraelská, ale kórejská
V čase, keď sa zdá, že sa ukrajinská protiofenzíva zastavila, svet hľadá historické paralely. Jedna z nich vyčnieva nad ostatné.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Slovenské voľby cez Roberta Fica posilnili vplyv Viktora Orbána v regióne. Maďarský projekt Denníka N Napunk bude ešte dôležitejší a zachránia ho len predplatitelia, ktorých zatiaľ nie je dosť. Podporte kvalitnú a nezávislú žurnalistiku v maďarčine (napunk.sk/2024).]
Autor je komentátor Bloomberg Opinion
Zdá sa čoraz pravdepodobnejšie, že Ukrajincom sa nepodarí vyhnať ruských útočníkov a že Rusom sa nepodarí pohltiť viac Ukrajiny. Čo okrem nepredstaviteľného ľudského nešťastia bude nasledovať?
Tak ako to robili už od začiatku tejto invázie, odborníci a politickí lídri sa inštinktívne chápu historických analógií, ktoré by mohli viesť ich uvažovanie. Najčastejšie sa objavujú tri príklady z histórie. Jedným „vzorom“ pre Ukrajinu môže byť západné Nemecko v 50. rokoch, ďalším Izrael od 70. rokov a tretím Kórejský polostrov od 50. rokov 20. storočia.
NATO, záruky alebo vyjednávanie
Ľudia, ktorí citujú prípad západného Nemecka, tvrdia, že krajiny NATO by mali čo najskôr prijať neokupovanú časť Ukrajiny medzi seba. To by odradilo Rusko od akéhokoľvek ďalšieho zaberania územia susednej krajiny a umožnilo by to slobodnej Ukrajine prebudovať sa na prosperujúcu demokraciu, ako to urobilo západné Nemecko na začiatku studenej vojny.
Prijatie iba slobodnej časti Ukrajiny do náručia NATO by podľa tejto úvahy malo byť realizovateľné z právneho, politického i strategického hľadiska, keďže zhruba toto urobilo NATO so západným Nemeckom v roku 1955. Nemecko bolo v tom čase rozdelené a okupované víťaznými krajinami z druhej svetovej vojny. NATO však rozšírilo článok 5 – ten, ktorý hovorí, že útok proti jednému členovi je útokom proti všetkým členským krajinám – len na západné Nemecko, teda subjekt, ktorý predstavoval okupačné zóny troch západných spojencov – USA, Spojeného kráľovstva a Francúzska –, ale nie na východné Nemecko, ktoré ležalo v sovietskom sektore.
Argumentácia pokračuje, že táto kolektívna záruka odradila Sovietsky zväz od útoku až do konca studenej vojny. Nakoniec sa Nemecko pokojne zjednotilo, ako by to jedného dňa mohla urobiť aj Ukrajina. Záver teda znie: Nech Ukrajinci vstúpia do NATO bez ohľadu na to, aké územie majú teraz pod kontrolou.
Iní komentátori poukazujú ako na lepší model na Izrael. Táto krajina nikdy nevstúpila do žiadnej kolektívnej aliancie. Od 70. rokov však USA formalizovali svoje bezpečnostné záruky a Izraelčanov po zuby vyzbrojili. Izrael ako neporaziteľný bojovnícky národ a americký spojenec prosperoval a nakoniec dokonca začal uzatvárať mier so svojimi arabskými nepriateľmi z pozície sily. Recept proponentov tejto predstavy teda znie: Dajte Ukrajincom rovnaké bilaterálne záruky, peniaze a zbrane, a Rusko pochopí, že nikdy nevyhrá.
Tretia názorová skupina namieta, že frontová línia na Ukrajine sa najviac podobá frontovej línii na Kórejskom polostrove približne z roku 1952. Zdá sa, že ani jedna zo strán už nedokáže dosahovať veľké zisky, aj keď obom vznikajú neudržateľné či aspoň neprimerané straty a náklady. Čím dlhšie všetky strany – bojujúce strany a ich podporovatelia – odmietajú hovoriť, tým dlhšie bude toto umieranie a utrpenie pokračovať, i keď sa celková situácia nezmení. Riešenie? Podobne ako v Kórei v roku 1953 je jediným východiskom bojovať a rokovať súčasne s cieľom podpísať nie mierovú zmluvu, ale prímerie, ktoré ponechá neriešiteľné otázky otvorené, ale aspoň umlčí zbrane.
Kyjiv nie je Bonn
Západonemecká analógia sa zdá lákavá, ale je mimo.
