Len som si tak chcela povzdychnúť

Vo vzduchu cítim jeseň, krehkosť a napätie. Jeseň mám z toho všetkého najradšej. Agresivita rastie s každým padnutým listom. Konštatujem, že v tejto dobe, keď sa slovo progresívny stalo nadávkou bez toho, aby bol známy jeho význam, sú voliči extrémistov naozaj veľmi vernými voličmi a za svojich lídrov sa bijú bez akejkoľvek hanby. Vystrčenie nosa z bubliny ma vždy prekvapí. Dokonca aj vtedy, keď dopredu viem, že ma prekvapí…

Vždy si hovorím, že tí ľudia, ktorí vypisujú nenávistné komentáre na sociálne siete, ba dokonca už aj pokrikujú a odpľúvajú si pri stretnutí s demokratickou čvargou, sú asi zúfalí a frustrovaní, že si potrebujú vypúšťať svoje nakumulované nešťastie zo stavu tejto krajiny, že naskočili na zlý algoritmus na Facebooku, na nenávistné huckanie, že možno nemajú dosť informácií, možností vzdelávať sa, a potom si poviem: Kristína, prestaň ich obhajovať.

Nenávistné komentáre sa množia ako ešte nikdy (a to som ostrieľaná covidom, keď nám na dome pribudol nápis „Skap“, Ukrajinou aj LGBTI). Ich pichľavosť sa dostáva akosi hlbšie pod kožu a trochu sa bojím, či tam po 30. septembri nezanechá jazvy. Nemajú nič spoločné s pokusom o dialóg, s ľudskosťou, so základmi slušného správania či s kresťanskými hodnotami, na ktoré sa často odvolávajú. Veď na svojich profiloch majú okrem mačiek a gerber aj fotografie zo svätého prijímania svojich vnúčat. Predstavila som si, že prívrženci strany, ktorú chcem voliť, by sa takýmto vycibreným spôsobom, dozdobeným grcajúcimi smajlíkmi, vyjadrovali k ľuďom s iným názorom. A tá strana by ich nevyzvala, aby s tým prestali. Naopak. Bola by pyšná, hrdá, spokojná. Lebo to je ich reč. Sú na jednej vlne. Ja by som takú stranu voliť nemohla, nechcela, hanba by mi bola…