Ako sa KDH mení, aby sa dostalo do parlamentu: straníci majú ovládať internet a menej bojovať o funkcie
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Už len do konca týždňa môžete podporiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku v maďarčine (napunk.sk/2024). Maďarský projekt Denníka N Napunk bude v tejto dobe ešte dôležitejší. ]
Július Brocka bol poslancom za KDH nepretržite od roku 1990 do roku 2016. Počas týchto 26 rokov, teda od pádu komunizmu boli kresťanskí demokrati prirodzenou súčasťou slovenskej politiky.
Keď sa KDH vo voľbách v roku 2016 nedostalo do parlamentu, všetko sa zmenilo. Brocka sa ešte aj dnes cíti dotknuto, keď si spomenie, že ich po roku 2016 nazývali politickými dinosaurami. Nový predseda Alojz Hlina zaviedol pravidlo, ktoré neoficiálne volali lex Hrušovský a Brocka. Išlo o pravidlo trikrát a dosť – politik môže kandidovať na tú istú funkciu maximálne trikrát po sebe, potom si musí dať prestávku.
Z KDH vtedy odišla celá generácia politikov, podnikateľ a dovtedy občiansky aktivista Alojz Hlina chcel v strane rázne upratať a zreformovať ju. Neuspel, parlament v roku 2020 opäť kresťanským demokratom tesne unikol. Strana, ktorá od 90. rokov patrila k najväčším a najstabilnejším, je dnes už siedmy rok mimo parlamentu a v prieskumoch sa pohybuje na hranici zvoliteľnosti.
Dlhoročný bývalý straník a exminister práce Július Brocka a aktuálny generálny tajomník Marek Michalčík prinášajú každý svoj pohľad na to, čo KDH priviedlo mimo parlamentu. Vynára sa pritom príbeh vplyvnej strany, ktorá sa vyčerpala vnútrostraníckymi bojmi o funkcie, nepúšťala dovnútra nových ľudí, a ako sa po pokorení po voľbách 2016 a 2020 viac otvorila.
Veľká strana znamená veľké boje o miesto
KDH bolo dlhé roky považované za najštandardnejšiu politickú stranu, hovorí Július Brocka. „Nevznikla v Bratislave tak, že sa zíde partia ľudí, ktorí sa zmestia do kultúrneho domu. KDH nie je ako tie obývačkové alebo autobusové strany, ktoré dnes máme,“ hovorí.
Už 30. novembra 1989, len pár dní po revolúcii, začali aktivisti zakladať prvé kresťanskodemokratické kluby. KDH sa začalo budovať zdola, už o pár mesiacov existovali vo viacerých mestách. O tri mesiace, vo februári 1990, sa na prvom sneme zišlo 1200 ľudí.
„V KDH to takto bolo od začiatku, pomaly nebolo obce, kde by nebol klub,“ spomína Brocka. Koncom roka 1990 sa odhadoval počet členov medzi 47- až 48-tisíc. Dnes má strana vyše 6300 členov. „Mali sme obrovskú členskú základňu schopných, ambicióznych a úspešných politikov v regiónoch,“ hovorí.
Slovensku dnes chýbajú štandardné veľké strany s dlhou históriou a regionálnymi štruktúrami. Kresťanskí demokrati boli popri o dosť mladšom Smere (vznikol v roku 1999 a dnes ho už je pre spôsob riadenia a fungovanie ťažké považovať za štandardnú stranu) jedným z mála politických subjektov, ktorý tieto kritéria napĺňal. Aj vo vlaňajších komunálnych voľbách patrilo KDH stále k najúspešnejším a dnes má napríklad v miestnych zastupiteľstvách najviac poslancov zo všetkých politických strán.
História KDH však ukazuje aj to, aké náročné je stranu s rozvinutými štruktúrami udržiavať a aké ťažké môže pre ňu byť súperenie so stranami, ktoré nestavajú na veľkosti členskej základne a straníckom živote.
Veľká strana totiž v praxi znamená
