Denník N

Pravdu nemali ochranári ani poľovníci. Konečne vieme, koľko máme medveďov

Medvede si hodujú na kukuričných poliach, takže sú vypasenejšie. Foto - ŠOP SR
Medvede si hodujú na kukuričných poliach, takže sú vypasenejšie. Foto – ŠOP SR

Úžasný výkon podal medveď, ktorý prešiel z Vysokých Tatier do Maďarska, vrátil sa naspäť, išiel do Poľska a signál sa stratil na Ukrajine. To všetko za jeden rok.

Keď sa opýtate jedného z členov výskumného tímu, riaditeľa Štátnej ochrany prírody SR Milana Boroša, či sa dá porovnať výskum a posun znalostí o medveďovi s niečím podobným v minulosti, tvrdí, že na Slovensku aj v bývalom Československu svojou komplexnosťou s ničím.

„Na základe nedostatku akýchkoľvek informácií sme sa vždy len domnievali. Je to obrovský skok,“ odpovedá.

Koľko je medveďov

Všežravec medveď hnedý je najväčšia a v istom zmysle aj najinteligentnejšia slovenská šelma. Príroda a evolúcia ho vybavila najväčším mozgom zo šeliem. Ako jediný z cicavcov, okrem primátov, používa nástroje.

Ťažko povedať, či medveď hnedý je ešte hnedý, pretože škála jeho zafarbenia sa pohybuje od škoricovočervenej až po čiernu. Isté je, že sila, rýchlosť a mozog ho zaradili medzi zvieratá, ktoré okrem človeka a seba samého nemajú predátora.

Odborníci odhadujú, že na svete žije približne dvestotisíc medveďov. Aj keď sa zdá toto číslo vysoké, je to vzácny a vyhynutím ohrozený druh. Európska aj slovenská legislatíva ho chráni.

Odhady počtu medveďov na Slovensku sa pohybovali od ochranárskych 400, najviac 600, až po poľovníckych vyše dvetisíc kusov. Takýto veľký rozptyl donútil odborníkov vypracovať presnejší expertný odhad pre Európsku úniu, v ktorom uvádzali 800 kusov. Všetko to boli len odhady.

Koľko je teda skutočne medveďov, ktoré sa dostali počtom 40 kusov v tridsiatych rokoch na pokraj vyhynutia? Vedci zobrali vzorky z niekoľko tisíc medveďov, ale použili len relevantné, z približne 850 kusov.

„Piatimi štatistickými metódami sme zistili, že máme vyše 1 240 medveďov,“ konštatoval Boroš. Počet, ktorý sa vedcom podarilo určiť, je len jednou časťou zo skladačky puzzle o medveďovi. Aké sú teda najvýznamnejšie zistenia tímu?

Boroš hovorí, že zásadný význam výskumu je v tom, že doteraz ho nikto nerobil celoplošne a komplexne. „Konečne vieme, koľko a aké medvede máme. Vieme, aký je pomer pohlaví, ako sa správajú, a mnoho ďalších vecí.“

medvede_mapa

Medvedíc je viac

Pomer pohlaví, teda koľko máme medvedích samcov a samíc, je rozhodujúci pre odhad trendov vývoja počtu populácie. Rozsiahly výskum ukázal, že máme na Slovensku jedenapolkrát viac samíc ako samcov. Ideálny pomer je jedna k jednej. Boroš tvrdí, že bez regulácie by sa mohol počet medveďov zvyšovať v určitých oblastiach nepriaznivou rýchlosťou.

„V minulosti vrhla medvedica každé dva-tri roky jedno, výnimočne dve mláďatá, ale vychovala jedno. Teraz má tri aj štyri a vychová ich aj všetky. Dostupnosť potravy je vysoká a predátorov málo. Počet sa zvyšuje a musíme si vedieť povedať, čo je pre územie únosné. Žijú tam ľudia aj iné živočíchy. Nezasahovať vo veľa prípadoch už nie je možné. Ak sa časť prírody manažuje, treba manažovať aj druhú,“ konštatoval riaditeľ.

Manažovať v preklade znamená, umelo, teda sťahovaním alebo reguláciou, dosiahnuť ideálny pomer a počet. Príroda to nie je schopná riešiť sama? Bola by, myslí si Boroš, ale len keby v Európe neboli ľudia. Medvede by sa päťdesiat rokov rozširovali, kým by narazili na hranicu.

Bolo by ich veľa, potravy málo. Prestali by sa množiť, napádali by sa navzájom, neprežívali by mláďatá, choroby by sa šírili rýchlejšie, až kým by sa nedostali na únosnú hranicu.

„Ale ľudia tu sú. Keď v lese nebude potrava, presunú sa na odpadky, do polí a do sadov,“ upozornil Milan Boroš.

Medvedica Anja s obojkom, ktorý sa po čase sám odpojí. Foto - ŠOP SR
Medvedica Anja s obojkom, ktorý sa po čase sám odpojí. Foto – ŠOP SR

Z Tatier do Maďarska

Telemetrické obojky, genetické analýzy a ďalšie výskumy priniesli zaujímavé zistenia o migrácii. Sú medvede, ktoré prejdú za potravou päťsto a niektoré aj vyše tisíc kilometrov. Úžasný výkon podal medveď, ktorý prešiel z Vysokých Tatier do Maďarska, vrátil sa naspäť, išiel do Poľska a signál sa stratil na Ukrajine. To všetko za jeden rok.

Vysoké Tatry a poľská strana sú pre laika pochopiteľné, ale maďarské nížiny? Milan Boroš má jedno z vysvetlení. V Maďarsku najskôr dozrieva kukurica aj repa. Ale ak je príťažlivosť kukurice pre medveďa taká veľká, prečo sa neodsťahujú všetky na juh? Odpoveď je jednoduchá. Nemusia!

„Vplyvom klímy sa posunulo pestovanie kukurice. Po celom Horehroní sú kukuričné polia. Medveď už nemusí ísť na juh, zíde z hory a nažerie sa,“ vysvetľuje Boroš. „Kukuricu má pod nosom. Na Liptove je hora, potom rieka a za ňou pole. Medveď je vynikajúci plavec. Sadne do kukurice a žerie.“

Sú vypasenejšie

Inak povedané, medveď prišiel na to, že je jednoduchšie sedieť v láne kukurice, ako zbierať v lese čučoriedky jednu po druhej.

Boroš tvrdí, že medveď je inteligentné zviera. Keď raz na niečo príde, naučí to aj mláďatá. U synantropnej (privyknutej na ľudské prostredie) medvedice je deväťdesiatpercentný predpoklad, že také budú aj mláďatá.
Čo znamená zmena v potravinových návykoch? Možno nie väčšie, ale určite vypasenejšie medvede.

„Máme informácie, že na jeseň sú medvede vypasenejšie, ako boli v minulosti. Váženia ukázali, že napríklad dvojročný 110-kilový medveď má 40 kíl tuku. Také čísla neboli nikdy. Dvojročný mal 80 kilogramov a prežil dlhú zimu, a to boli iné zimy.“

Dokonca aj skúseného Boroša prekvapili výsledky skúmania home range, teda domovského okrsku medveďa. Je to priestor, kde sa pohybuje a potrebuje ho na to, aby mal dostatok potravy, teda aby dokázal prežiť.

Spomenul si, že ešte na strednej škole bol home range 5 500 hektárov, na vysokej škole sa učili už o 2 500 a teraz sa ukázalo, že mu stačí 500 hektárov a menej. Boroš si myslí, že ak by mal medveď dostatok potravy na 20 hektároch, stačilo by mu aj to.

„V kukurici nie je problém vidieť osem až desať medveďov a nebijú sa. Veľmi zaujímavé bolo zistenie, koľko percent poľnohospodárskych produktov sa podieľa na zložení potravy. V čase, keď dozrievajú, je to 60 až 80 percent. Niekedy, keď medveď z Tatier ani nepoznal kukuricu, to bolo možno dvadsať percent.“

Medvede sa nachodia. Niektoré 500 i 1000 kilometrov za rok. Foto - ŠOP SR
Medvede sa nachodia. Niektoré 500 i 1 000 kilometrov za rok. Foto – ŠOP SR

Manažment šeliem

Prečo bol potrebný taký rozsiahly výskum? Boroš, ktorý roky šéfoval Národnému parku Muránska planina, hovorí, že manažment šeliem je náročnejší ako akýkoľvek iný. Šelma sa dostáva do konfliktu s človekom. Bez presných čísel a informácií je systém manažovania takmer nemožný.

„Neprekáža im samotný človek, ale jeho činnosti. Museli sme zadefinovať pravidlá, ako sa má človek správať, aby nedochádzalo ku škodám a kolíziám. Medveďa a vlka zmeniť nemôžeme, ani nechceme, ale správanie ľudí áno. Nie sú to nákladné opatrenia a pravidlá, ktoré treba dodržiavať, aby dokázali spolu žiť,“ vysvetľuje Boroš.

Spomína si na časy nedávno minulé a evidentne má z toho ťažkú hlavu. Rozdiely v odhade počtov boli obrovské. Poľovníci z revírov nahlásili čísla, ale medvede migrujú, takže pravdepodobne tie isté medvede započítali do štatistiky niekoľkokrát. Ochranári z mimovládnych organizácií uvádzajú radšej menej ako viac a ich odhady boli zase príliš nízke.

„Veľmi ťažko sme mohli na základe nepresných čísel odhadovať pomer pohlaví medveďov. Absolútne chýbal a od neho závisia prognózy početnosti v budúcnosti. Potrebovali sme vedieť vekovú štruktúru populácie. Nevedeli sme, aká je migrácia medveďov, ako sa správajú, keď opustia matku a hľadajú si svoj revír. Koľko prejdú, a nevedeli sme zistiť, čím sa živia, koľko za potravou prechádzajú,“ hovorí člen výskumného tímu.

Informácie z obojkov

Vedci odchytili osemnásť medveďov a založili im telemetrické obojky. Vyberali ich podľa pohlavia, veku a územia, kde sa pohybovali.

Osemnásť medveďov s obojkami je veľa alebo málo? Boroš, ktorý bol pri dvoch odchytoch, tvrdí, že na relevantné údaje stačilo aj pätnásť. Niektoré medvede majú obojky doteraz.

Človeku okamžite napadne pochybnosť: Medvede rastú, priberajú, neškrtí ich obojok založený pred dvomi rokmi? Boroš si je istý, že nie. Ochranári počítali so všetkými alternatívami. Obojky majú veľkú vôľu, práve pre to, aby medveďom neprekážali. „Na obojkoch je mini nálož, ktorá by mala po dvoch rokoch obojok sama odpojiť. Ak by sa to náhodou nestalo, medveďa vyhľadáme a odpálime ju na diaľku,“ dodal.

Milan Boroš bol pri odchyte dvoch mladých medvedíc. Ochrancovia nastavili železné klietky s rastlinnou návnadou, ktoré denne monitorovali fotopasce aj ľudia. Keď sa medveď dostal do klietky, okamžite zavolali veterinára, ktorý ho uspal.

„Uspaný medveď má na jazyku snímacie zariadenie, ktoré sleduje tep srdca, teplotu a všetko potrebné. Vedeli by sme, či sa prebúdza. Medveďe odmerali, odvážili, zobrali vzorky a založili obojok,“ opísal procedúru. Celé to netrvá viac ako pol hodiny. Keď experti skončia prácu a všetci sú v bezpečnej vzdialenosti, veterinár pichne šelme látku, ktorá eliminuje uspanie. Označený medveď do desiatich minút odkráča.

Medveď v Malej Fatre. Foto ŠOP SR
Medveď v Malej Fatre. Foto – ŠOP SR

Sestry sa stretli

Borošove mladé medvedice sa zobudili a odišli. Vďaka obojkom mohli sledovať ich pohyb. Sestry sa spojili a chvíľu fungovali spolu. Z Muránskej planiny sa vybrali cez Liptov smerom k Ružomberku. Tam sa rozdelili. Jedna išla na západ a druhá na východ. Logika hovorí, že tu by sa mal ich príbeh končiť, ale nie je to tak. S rozdielom dvoch dní sa vrátili na miesto, kde sa rozišli. Spolu sa vrátili na planinu a zimovali spoločne.

Ako je to možné? Komunikujú medvede medzi sebou inak, ako je v prípade zvierat obvyklé? Migrácia je podmienená hľadaním potravy. Možno mala jedna pocit, že smerom na západ sa dostane k potrave skôr, druhá zasa, že smerom na východ, zauvažoval Boroš.

„Môžeme sa len domnievať. Možno je komunikácia medzi medveďmi intenzívnejšia, ako si myslíme. Ale mohla to byť aj náhoda, že sa stretli,“ dodal.

Šelma s konárom

Medveď ako jediný z cicavcov, okrem primátov, používa nástroje na získanie potravy. Milan Boroš našiel pred rokmi dôkaz medvedej šikovnosti. Konár so zvyškami medu na konci. Boroš tvrdí, že medveď je všežravec a individualista. Musí rozmýšľať, aby prežil, preto používa nástroje.

„Našiel rozhrabaný mohutný dutý javor. Medveď sa snažil dostať hodiny ku včelám. Okolie stromu bolo rozryté až po zem. Použil konár a dostal sa k medu. Našiel som kus dreva. Na jednom konci bol rozhryzený, ako ho držal v zuboch, a na druhej strane boli zvyšky od medu,“ spomína si riaditeľ.

Ďalším darčekom od prírody je rýchlosť. Ťarbavo vyzerajúci medveď by dokázal utekať vedľa auta v obci rýchlosťou päťdesiat kilometrov za hodinu. Načo je šelme, ktorá sa živí prevažne rastlinnou potravou a neštve obeť vo svorke, ako napríklad vlk, taká obdivuhodná rýchlosť?

Napriek potravinovým preferenciám, ako sú sladké: med, maliny, mladá tráva, larvy mravcov, či kyslé larvy fúzačov, má pre medveďa najvyššiu biologickú hodnotu mäso. Žerie zdochliny, ale ak má príležitosť, loví.

„Videl som to. Ak sa vysoká zver pasením priblíži k medveďovi, pritají sa a vyrazí,“ tvrdí Boroš.

Keď už sme pri výbave, musíme spomenúť aj latentnú graviditu. Medvedica odloží vrhnutie mláďat od párenia až do zimného spánku. Drobné medvieďatá v brlohu niekoľkonásobne zväčšia objem, pritom spolu s matkou neopustia zimovisko. Vyvedie ich, až keď sú podmienky ideálne. Pravdepodobne aj preto sa medvede dožívajú dvadsať až tridsať rokov.

Medvede v Európe. Zdroj - ŠOP SR
Medvede v Európe. Zdroj – ŠOP SR

Nie sú premnožené

Odborníci už vedia, koľko je na Slovensku medveďov, aj v akom sú pomere. Zhodne tvrdia, že medvede nie sú premnožené. Počty však nie sú rozhodujúce. Počet, vyše 1 240, má sám osebe len informačnú hodnotu čísla. Dôležité je vnímať ho v kontexte. Rozhodujúce sú rozmiestnenie, dostatok potravy a blízkosť ľudských sídiel alebo činností.
Riaditeľ štátnych ochranárov hovorí o hľadaní optimálneho systému: Tam, kde sú medvede rozložené rovnomerne, nie je problém. Tam, kde nie, pokúsia sa znížiť počet, najmä synantropných medveďov a samíc. Po troch – štyroch rokoch výskum zopakujú a vyhodnotia.

Podstatný rozdiel v regulácii oproti minulosti je v tom, že o odstrele konkrétnych medveďov rozhodnú skupiny miestnych, zložené zo zástupcov lesníkov, poľovníkov, ochrancov prírody, mimovládnych organizácií, či chovateľov a pestovateľov, ktorí poznajú situáciu v lokalite. Konsenzom.

Boroš sa s úsmevom vyhráža, že budú sedieť dovtedy, kým sa nedohodnú. Dohodu potom posúdi Štátna ochrana prírody, a ak bude súhlasiť, posunie zoznam na ministerstvo.

Ak sa miestni, ktorí poznajú situáciu v lokalite, nedohodnú, „nestrelia nič“, alebo rozhodne ŠOP.

„Nebudeme zasahovať v oblastiach, kde nie je predpoklad ani riziko stretu a škôd. Máme dva inštitúty. Zásahový tím, ktorý rozhoduje ad hoc, napríklad v prípade synantropných medveďov a prípadných stretov, a regulačné poradné zbory. Takto to funguje úspešne aj v USA,“ dodal.

V minulom roku poľovníci ulovili vyše 40 medveďov, ale boli roky, keď to bol aj dvojnásobok. K uvedeným číslam treba pripočítať ročne odhadom ďalších desať až pätnásť, ktoré zahynuli na cestách alebo ich ulovili pytliaci.

Medvede: mýty a pravda

Keď sa medveď postaví na zadné, chce zaútočiť.
– Nie. Medveď sa snaží lepšie zistiť čuchom a zrakom, s kým sa to stretol.

Pred medveďom sa má utekať dole kopcom, lebo jemu sa tak beží ťažšie.
– Nie. Nikdy pred medveďom neutekajte. Vie bežať hore či dolu kopcom rovnako dobre. Treba ostať pokojný, pomaly ustupovať a hovoriť k nemu nízkym tónom hlasu.

Medvedica s mláďatami môže zaútočiť na človeka.
– Áno, ak sa dostane príliš blízko. Snaží sa brániť mladé, ale jej útok je často len predstieraný, stačí jej odplašiť nepriateľa.

V lese je dobre rozprávať sa, alebo si spievať, aby o nás medveď vedel.
– Áno, netreba však robiť priveľký hluk.

Ak medveď zaútočí, treba si ľahnúť na zem a hrať mŕtveho.
– Áno. Treba si ľahnúť na brucho, skrčiť nohy pod seba a chrániť si rukami krk a hlavu.

(Zdroj: Bears Slovensko; medvede.sk)

Slovensko

Teraz najčítanejšie