Čierna zem nakŕmila krvavé územie

Nemci obsadili Žytomyr na sovietskej Ukrajine 9. júla 1941. Vzápätí jednotky SS na ulici verejne zastrelili dvoch tamojších Židov, ktorých obvinili zo spolupráce so Stalinovou tajnou políciou NKVD. Obyvatelia mesta zároveň dobre vedeli, čo komunisti robili svojim obetiam. Keď sa Nemci prizerajúcich opýtali, s kým si teraz chcú vyrovnať účty za dve desaťročia pod sovietskou správou, dav pod vplyvom otrasného zážitku odpovedal: „So Židmi!“

Výberové konanie na spolupáchateľov holokaustu z radov domácich sa práve úspešne začalo.

Jednoduchý trik Nemcov

Po celom Nemcami okupovanom Sovietskom zväze a v oblastiach, ktoré v rokoch 1939 až 1941 okupoval Sovietsky zväz, sa za podobných okolností k nacistom ochotne pridávalo množstvo miestnych občanov, aby spolu s nimi zakrátko masovo vraždili svojich spoluobčanov. Nemcom sa to podarilo dosiahnuť jednoduchým trikom, ktorého podstatu opisuje kniha Čierna zem (Premedia, Bratislava) od amerického historika Timothyho Snydera.

Pred piatimi rokmi vyšla jej predchodkyňa s názvom Krvavé územie. Publikácia skúmala násilie na územiach dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, Ruska a pobaltských krajín, ktorému v tridsiatych a štyridsiatych rokoch podľahli milióny ľudí. Čierna zem predstavuje Snyderov pokus vysvetliť, čo časť tohto násilia umožnilo.
Časť preto, lebo kým Krvavé územie rovnakým dielom skúmalo masové vraždenie v réžii nacistického Nemecka aj komunistického Sovietskeho zväzu, kniha Čierna zem sa takmer výlučne venuje holokaustu.

Neznamená to však, že v nej Stalin a jeho komunistický režim nevystupujú. Jedna zo Snyderových téz totiž znie, že k najväčším zverstvám došlo tam, kde im v ceste nestálo nič, čo by pripomínalo funkčný štát. A práve Sovietsky zväz má zásluhu na tom, že ho rozvrátil v mnohých oblastiach, ktoré nacisti v rokoch 1939 až 1941 obsadili a na ktorých vraždili najintenzívnejšie.

Nie totalitný štát, ale žiadny štát

Americký historik na množstve konkrétnych príkladov spochybňuje všeobecne rozšírený názor, že holokaust umožnila iba existencia totalitného štátu. Tvrdí, že je to inak. Totalitné nacistické Nemecko síce naozaj bolo páchateľom, ale aj ono potrebovalo pre svoje zločiny vytvorenie vhodných podmienok.

A tie našlo všade tam, kde sa podarilo rozvrátiť existujúce štátne štruktúry. Timothy Snyder to nazýva „dekapitáciou spoločnosti“. Hneď po nej nasledovala „zombifikácia spoločenského tela“.

Čo to znamená v praxi? Napríklad to, že významne vyššiu – hoci stále zúfalo malú – štatistickú pravdepodobnosť prežitia než Židia z okupovaných krajín mali Židia priamo z Nemecka. Nie preto, lebo pod lampou je najväčšia tma, ale preto, lebo akokoľvek bolo Hitlerovo Nemecko totalitným štátom, predsa len v ňom existovali pozostatky právnych mantinelov, ktoré menšiu časť Židov ako-tak chránili pred najhorším.

Aj väčší zvyšok nemeckých Židov sa nacisti odvážili zabiť až po tom, ako ich od roku 1941 presúvali do „zón bezprávia“ na východe. Až dovtedy zomrelo omnoho menej nemeckých Židov (nehovoriac o iných obetiach) než v priebehu čistiek NKVD.

To, že otázka zabíjania Židov nevyplývala len z ich ľahkej dostupnosti, Snyder dokazuje – okrem iného – na tých z nich, ktorí mali britský alebo americký pas. Kým devätnásť z dvadsiatich Židov žijúcich v „zónach bezštátnosti“ zomrelo, Nemci až na výnimky nezabili Židov so západnými pasmi, ktorí im padli do rúk. Radi by to urobili, ale rešpektovali, že ich chránia pasy krajín, s ktorými síce bojovali, ale neporazili ich. Oplatí sa mať vlastný štát.

Ako to vyzeralo tam, kde žiadny nezostal, je druhým Snyderovým vysvetlením podoby masového vyvražďovania pred tým, než sa presťahovalo do vyhladzovacích táborov v porazenom Poľsku. Takmer polovica obetí holokaustu totiž neskončila v plynových komorách, ale v masových hroboch, do ktorých padli s prestrelenými hlavami. Veľkú časť guliek do nich vystrelili domáci kolaboranti.

Kolaborácia

Na Nemcami okupovaných územiach, ktoré predtým ovládal Sovietsky zväz, sa na vraždení zúčastnilo zarážajúco veľa domorodcov. Nechuť ku komunizmu či tradičný antisemitizmus ako vysvetlenie podľa Snydera nestačia. Preto ponúka iné.

Časť komunistov a ich prisluhovačov sa naozaj stala prvými obeťami nacistických represií. Lenže iným sa podarilo Nemcov presvedčiť o svojej užitočnosti a práve oni majú na svedomí významnú časť zastrelených Židov, ktorí skončili v popravných jamách.

Ako k tomu došlo? Každý vedel, že nacisti nenávidia Židov. Hitler zároveň dával komunizmus a boľševizmus za vinu práve Židom. Keď teda jeho vojaci obsadili nové územie, bývalí komunisti s dosť silným žalúdkom, čo sa vyhli prvej vlne nemeckého násilia, pochopili, že najlepším spôsobom na očistenie od komunistickej minulosti je pomáhať Nemcom presadzovať ich politiku. Tí takýchto prebehlíkov nielenže vítali, lebo za nich často robili špinavú robotu, ale im aj vedome či nevedome prevliekanie kabáta uľahčovali.

Pretože ak za komunizmus môžu Židia, tak aj tí komunisti, ktorí nimi neboli, boli de facto ich obeťami. Jednoduché, účinné a výhodné pre obe strany. Hoci nepresné. V NKVD totiž po Veľkom terore v rokoch 1937 a 1938 zostali len štyri percentá Židov. Pritom predtým mali neproporčne väčšie zastúpenie práve oni, odvtedy už len Rusi.

Napriek tomu nemecký recept na očistenie sa od komunistickej minulosti nefungoval iba na dobytých častiach Sovietskeho zväzu, ale fungoval aj v pobaltských krajinách a vo východnom Poľsku, kde úradovala iba poruštená NKVD a jej domáci pomocníci.

Napríklad v Estónsku boli najhorlivejšími zabijakmi „estónski komunisti, ktorí po nemeckej invázii prebehli na druhú stranu a začali si čistiť renomé“. Asi najznámejší je bývalý agent NKVD Ain-Ervin Mere. Alexander Viidik zas v roku 1940 ponúkol služby NKVD, po nemeckej invázii pre nacistickú tajnú políciu SD verboval svoje kontakty z toho obdobia. Samozrejme, títo ľudia nevraždili len Židov.

V knihe sa nájdu aj chyby

Dojem z knihy trošku kazia drobné zbytočnosti. Až na jednu sú však z katégorie takých, aké niekedy nájdete aj v týchto novinách. Príkladom je mapa na 146. strane, v ktorej je územie Litvy nesprávne označené za Lotyšsko a naopak. Sú to však malichernosti, ktoré sa dajú ľahko odhaliť.

Horšia vec sa v inak výbornom preklade stala na 125. strane. V slovenskom vydaní sa tam píše, že „v roku 1939 zomreli takmer dva milióny Židov, ktorí sa dostali pod nemeckú nadvládu. Ten istý osud postihol dva milióny Židov pod vládou Sovietov v rokoch 1939 a 1940“. Ide o evidentnú chybu. V roku 1939 síce Nemci na území okupovaného Poľska povraždili množstvo nevinných ľudí a to isté platí o Sovietoch na nimi okupovaných územiach, ale ani v jednom prípade nešlo o také veľké počty a ani v jednom prípade neboli obeťami iba Židia.

Originál správne uvádza: „Takmer všetci z približne dvoch miliónov Židov, ktorí sa v roku 1939 dostali pod nemeckú nadvládu, zomrú. To isté sa stalo aj dvom miliónom Židov, ktorí sa v rokoch 1939 a 1940 dostali pod sovietsku správu.“ Autor sa k týmto údajom neskôr na viacerých miestach svojej knihy vracal, ale ak niekto začína štúdium holokaustu práve Čiernou zemou, mohla by ho táto nepresnosť zbytočne zmiasť.

Varovanie

Timothy Snyder sa, samozrejme, neobmedzuje len na popisované detaily. Čierna zem sa venuje aj Hitlerovým predstavám a ďalším súvislostiam holokaustu, ako je napríklad snaha o zabezpečenie životného priestoru. Konkrétne tá vyplývala z Hitlerovho mylného presvedčenia, že veda nedokáže zvýšiť efektivitu poľnohospodárstva tak, aby uživilo čoraz väčší počet Nemcov na obmedzenom území. Paradoxne, práve na vedcov sa neskôr Hitler veľmi spoliehal, keď dúfal, že mu dajú do rúk zázračnú zbraň, ktorá zvráti výsledok vojny.

V záverečnej kapitole Snyder varuje, že hoci sa nám zopakovanie „holokaustu“ môže zdať nepredstaviteľné, stačí len málo, aby k nemu v nejakej podobe došlo.

Čitateľov alergických na teóriu o klimatickej zmene môže popudiť, že práve ju Snyder považuje za možný spúšťač udalostí, ktoré by na viacerých miestach po celom svete mohli viesť k masovému násiliu a zabíjaniu. Predstaviteľných scenárov, keď si časť ľudí alebo celé štáty a národy nájdu ľahké obete, na ktoré zvalia svoje problémy, je však omnoho viac. Historik len na príklade hrozby zmeny klímy popisuje, ako ľahko sa to môže stať: „Žijeme na Hitlerovej planéte a nosíme v sebe niektoré z jeho predsudkov, zmenili sme sa menej, než si myslíme.“