Denník N

V lavíne máte na prežitie 15 minút. Stratiť vedomie je fajn, ušetríte vzduch

Vykopali ho – Nácvik odhrabania zasypaného človeka. Foto – Robert Weidlich
Vykopali ho – Nácvik odhrabania zasypaného človeka. Foto – Robert Weidlich

Keď už ísť do hôr v zime, tak nikdy nie sám. A keď už chodiť do hôr v zime pravidelne, tak len po absolvovaní lavínového kurzu. Jedného sme sa zúčastnili.

Ozval sa mi kolega, že sa cez víkend koná na Zbojníčke vo Vysokých Tatrách lavínový kurz a že by nemuselo byť márne ísť sa tam pozrieť a napísať reportáž. Nápad ma nadchol, i keď nie som práve ten typ, ktorý sa v zimných mesiacoch túla po horách. Patrím skôr ku „kaviarenským povaľačom“. Som potenciálna obeť hôr. Veď ma doma aj patrične vyhrešili. Vraj či som sa celkom zbláznil!

Nedal som sa odradiť a začal som sa pripravovať na svoj prvý zimný tatranský výstup. Kamarát, skúsený horolezec, mi požičal mačky (stúpacie železá, montujú sa na topánky), cepín (horolezecký čakan) aj čelovku. Dokonca aj batoh. Zbalil som si teda všetko potrebné (po porade s horolezcom), z pivnice vytiahol staré spoľahlivé vibramy so špičkou a pätkou na upevnenie mačacích pazúrov a v piatok tesne po poludní vyrazil na cestu.

Päťdesiat na päťdesiat

Na Hrebienku už čakali organizátori kurzu, mladý meteorológ Miro Žiak a skúsený záchranár a medzinárodný horský vodca UIAGM Jozef Bárdi. Spolu s nimi skupinka poväčšine mladých nadšencov skialpinizmu. Chvíľu po štvrtej sme sa vybrali na viac ako dvojhodinový pochod. Jasná obloha bez jediného mráčika a veľký mesiac, ktorý sa vykotúľal spoza tatranských kopcov, dávali tušiť, že v noci riadne prituhne. Predpovede hlásili v horských dolinách mínus 20 stupňov Celzia a nemýlili sa. Pár sto metrov od Zbojníckej chaty (1960 m. n. m.) som toho už mal celkom dosť. Obišiel som však lepšie ako niektorí kolegovia, ktorí takmer utrpeli omrzliny.

Jedno z prvých ponaučení lavínového kurzu znie – nenechať sa zasypať. Podľa dlhodobých štatistík približne polovica tých, ktorých lavína zasype, z nej nevyviaznu živí. Práve to je jeden z dôvodov, pre ktorý sem ľudia chodia. Kurátor Múzea židovskej kultúry, jadrový energetik, architekt, molekulárna biologička, ale aj počítačoví experti.

Takáto rôznorodá skupina ľudí sa zišla v Zbojníckej chate, aby sa naučili niečo o lavínach a tiež o tom, ako sa im vyhnúť a ako prípadné nešťastie prežiť alebo ho pomôcť prežiť svojim priateľom. Prišli, aby sa naučili pracovať s lavínovým prístrojom, lavínovou sondou a lopatkou a tiež aby dokázali vyhodnotiť kvalitu snehu a rozpoznať, kedy a kde im v horách hrozí najväčšie nebezpečenstvo.

Miro Žiak počas testu nazývaného Rutschblock. Foto – Robert Weidlich
Miro Žiak počas testu nazývaného Rutschblock. Foto – Robert Weidlich

Znalec lavín

„Paradoxne najviac lavínových nešťastí sa stáva, keď je v platnosti druhý stupeň výstrahy z päťdielnej medzinárodnej škály, teda mierne nebezpečenstvo vzniku lavín,“ hovorí meteorológ Miroslav Žiak.

Miro pochádza zo Žiliny, roky študoval a žil v Bratislave. Do Tatier sa priženil asi pred poldruha rokom. K lavínam sa po prvý raz dostal ešte v rámci stredoškolskej odbornej činnosti. Vtedy sa zoznámil aj s členom Horskej záchrannej služby z Malej Fatry a jedným z dvoch zakladateľov lavínovej prevencie na Slovensku Jozefom Bárdim. Ako študent chodil spolu so záchranármi každú zimu týždeň čo týždeň do hôr a pomáhal im robiť rôzne testy a merania.

Lavíny ho natoľko fascinovali, že keď mal ísť na vysokú školu, rozhodol sa pokračovať v ich štúdiu. O lavínach robil bakalársku, magisterskú a neskôr aj doktorandskú prácu. Je spoluautor unikátneho Atlasu Tatier, ktorý nedávno vydali Poliaci. Prispel doň práve kapitolou, ktorá sa týka lavín. Okrem toho má zmapované lavínové dráhy na celom Slovensku.

 Nácvik použitia lavínovej sondy. Foto N - Laco Kerekeš
Nácvik použitia lavínovej sondy. Foto – Robert Weidlich

V mraze aj v odmäku

Človek by si povedal, že najhoršie z hľadiska vzniku lavín je, keď je odmäk. Teda, keď je vonku príliš teplo, prší a sneh sa roztápa. A tiež, keď napadne príliš veľa čerstvého snehu a fúka silný vietor. Je to pravda, ale na nebezpečenstvo vzniku lavín má vplyv aj mnoho ďalších vecí. Napríklad rovnako nebezpečné je, keď je vonku príliš chladno.

Keď je mínus desať a menej, sneh nedokáže vytvárať väzby, ktoré sú potrebné pre pevnú a bezpečnú snehovú prikrývku. Ideálne je, keď je teplota okolo mínus troch až mínus piatich stupňov. Vtedy podľa expertov na lavíny dochádza k deštruktívnym premenám. Kryštáliky snehu sa menia na okrúhle zrnká veľké asi pol milimetra a tie sa dokonale viažu a vytvárajú ideálne podmienky pre pohyb v horách, vrátane lyžovania.

Vlastnosti snehu sa však neustále menia. Čo platilo dnes, nemusí platiť zajtra. Situácia môže byť iná dokonca aj v dvoch rôznych dolinách toho istého horstva. „Príklad spred niekoľkých rokov: Zatiaľ čo v jednej z tatranských dolín sa ľudia pokojne pohybovali, vo vedľajšej v priebehu jedného dňa zasypalo nezávisle na sebe troch ľudí,“ spomína Miro Žiak.

„Alebo iný príklad. Taký južný svah o tretej popoludní. Keby ste tam išli skoro ráno, takmer nič vám nehrozí. Máte skoro 90 percentnú šancu, že sa vrátite domov živí. O jednej je síce teplotný vrchol, ale snehová pokrývka reaguje s oneskorením. Intenzívne slnečné žiarenie sa prejaví až okolo tretej či štvrtej. Meral som to. V snehu bola najvyššia teplota okolo tretej. Nie pri vrchole, ale neskôr. Tieto lavíny sú najhoršie,“ varuje meteorológ.

Aj mierne lavínové nebezpečenstvo môže byť smrteľné. Foto N – Laco Kerekeš
Aj mierne lavínové nebezpečenstvo môže byť smrteľné. Foto N – Karol Kočí

Cit pre sneh

Sobotňajšie ráno patrí teoretickej príprave. Miro Žiak a Jožo Bárdi vysvetľujú účastníkom kurzu, ako si urobiť v teréne sondu, z ktorej sa dá vyčítať, či je svah bezpečný. Zhruba o dve hodiny neskôr celá skupina vystrojená lavínovými vyhľadávacími prístrojmi, sondami a lopatkami vyráža niekoľko sto metrov od chaty.

Najprv hľadáme miesto, kde je dostatok snehu. Starší z inštruktorov predvádza, ako pomocou lyžiarskych palíc určiť sklon svahu. Na rad prichádzajú lopaty. Vykopať asi dva metre hlbokú a zhruba päť metrov širokú jamu v snehu trvá dobrých 15 až 20 minút. Ale človek sa zahreje.

Jozef Bárdi potom jemne lopatou a rukavicou očistí čelo odkrytej snehovej prikrývky a začína testovať jej stabilitu. Postupne ukazuje a vysvetľuje frekventantom kurzu niekoľko rôznych metód. „Najnebezpečnejšie je, keď jednotlivé vrstvy snehu oddeľuje vrstva dutinovej inovate. To je ideálny podklad pre zosuv lavíny.“

Najobjektívnejšia, i keď pomerne zdĺhavá metóda na určenie kvality snehovej prikrývky, je metóda nazývaná Rutschblock (RB). Je to švajčiarska metóda, pri ktorej sa urobí do snehu výrez v tvare bloku. Na ten sa postaví najťažší lyžiar zo skupiny a postupne ho zaťažuje skákaním. Podľa toho, kedy a akým spôsobom sa blok zosunie, možno určiť stabilitu snehovej pokrývky.

Ako však hovoria inštruktori, základ je, že nikdy nemožno považovať žiadny svah za stopercentne bezpečný. Riziko pádu lavíny sa nedá nikdy vylúčiť.

Pätnásť minút

„Začal som to robiť vďaka Jožkovi. S Janom Peťom majú na Slovensku najviac skúseností s lavínami. To oni začali robiť tieto kurzy už pred 20 rokmi. Tým, že som mu pomáhal, som ich neskôr začal sám organizovať. Ale vždy ho zavolám, aby sme to robili spolu,“ hovorí Miroslav Žiak.

Podobné kurzy robia aj iní inštruktori. „Má to význam,“ hovorí Miro Žiak a dodáva, že niektorí ľudia na ne chodia aj opakovane, aby si získané vedomosti a zručnosti obnovili. „Keď sa človek aktívnejšie pohybuje na horách, tak to jednoznačne potrebuje,“ hovorí a dodáva, že účastníkom kurzov sa snaží odovzdať aj nie až tak bežne známe vedomosti a skúsenosti.

Napríklad počas večernej hry s vyhľadávaním. Inštruktori skryli v snehu jeden prístroj a súťažiaci mali za úlohu nájsť ho pomocou vyhľadávača. Najrýchlejší to dokázal za 16 minút. To je o minútu viac, ako je priemerný čas prežitia v lavíne.

Neskôr sa ukázalo, aké dôležité je mať so sebou aspoň minimálnu výbavu – lavínovú sondu a lopatku a takisto sa nimi vedieť riadne oháňať. Ich správne použitie totiž môže zachrániť život. Účastníci kurzu rýchlo zistili, že vyhrabať niekoho spod lavíny nie je vôbec jednoduché. Vo fujavici trvalo vyhrabanie figuranta spod snehu osem minút. Pritom sneh nebol taký tvrdý, ako dokáže byť po lavíne.

„Keď vás zasype lavína, je to akoby ste boli uväznení v betóne. Meter kubický môže vážiť až 900 kilogramov. Zabudnite na to, že by ste sa dokázali vyhrabať svojpomocne, alebo lyžou, či holými rukami,“ hovorí Miro Žiak.

„Základ prežitia v horách je zdravý rozum,“ hovorí Jozef Bárdi. Človek by podľa neho nemal do hôr nikdy chodiť sám a zvlášť v zime. Na otázku akých chýb sa ľudia najčastejšie dopúšťajú hovorí, že najviac úmrtí spôsobuje, že ľudia si nevedia povedať „stop, otočíme sa a prídeme druhý raz.“

Do hôr chodí v ostatných rokoch „iná klientela“. „Prichádzajú za adrenalínom a hory berú ako jeden veľký športový areál. Je každého osobná záležitosť, ako sa stavia k svojmu životu a zdraviu, ale ja osobne by som niektoré veci nešiel. Vždy rozmýšľam nad tým, čo sa môže stať a zbytočne neriskujem. V práci záchranára som videl už dosť mŕtvych a boli to väčšinou zbytočné úmrtia,“ hovorí Jozef Bárdi.

Ako prežiť

  • Pri pohybe v horách dodržiavajte bezpečné odstupy, aby lavína nezasiahla celú skupinu.
  • Nezabudnite na základnú lavínovú výbavu – vyhľadávač, sonda, lopatka a nabitý mobil, aby ste dokázali privolať pomoc.
  • Keď sa ocitnete v lavíne, zbavte sa predmetov, ktoré môžu fungovať ako kotva – lyže, snowboard, palice, horolezecký čakan.
  • Keď máte batoh s airbagom, aktivujte ho a snažte sa plávať po povrchu lavíny smerom k jej okraju.
  • Keď batoh nemáte a nedokážete lavíne uniknúť, schúľte sa do klbka a chráňte si rukami tvár. Pomôže vám to vytvoriť si v snehu „bublinu“ na dýchanie.
  • V závale nebudete mať takmer žiadny vzduch.
  • Stratiť v lavíne vedomie je fajn – spotrebujete menej vzduchu.
  • Dúfajte, že vaši kamaráti majú lavínový výcvik a nájdu vás včas.

Teraz najčítanejšie