Úzkosť rodičov sa často prenáša aj na deti. Čo robiť, ak je dieťa veľmi bojazlivé?

Mám úzkostnú povahu a mám obavu, že by som to mohla prenášať aj na svojho syna. Má teraz šesť rokov a vidím, že je menej odvážny ako jeho rovesníci, aj na ihrisku si dáva vždy veľký pozor, medzi inými deťmi je skôr utiahnutý, dlho sa rozhliada, kým sa s niekým začne rozprávať. Môže to byť aj mojím vplyvom? Čo môžem robiť, aby nebol taký bojazlivý? Má zmysel ísť za detskou psychologičkou?

Iveta (34)

Odpovedá psychologička Jana Ashford

Milá Iveta,

úzkosť rodičov sa často prenáša na deti, okrem iného cez našu verbálnu aj neverbálnu komunikáciu, cez to, čo a ako im hovoríme, ako sa pri tom tvárime, ako reagujeme v rôznych situáciách a tak ďalej. Je fajn byť si toho vedomý, a ak máme obavu, že je tento vplyv na dieťa silný, je to dôležitý prvý krok.

No je dobré odlíšiť, či je dieťa napríklad uzavreté a pomalšie v sociálnom kontakte, pretože je introvertné a takto je to preň v poriadku, alebo vidíme, že je v nepohode a zápasí samo so sebou. Ak sa nám zdá, že je to preň ťažké, je namieste rozmýšľať, ako mu pomôcť.

V prvom rade je dobré naučiť sa zaobchádzať so svojou úzkosťou – či už cez cielenú prácu na sebe napríklad cez psychoterapiu, alebo cez upokojovanie sa pomocou dychových cvičení, meditácie a podobne. Bude sa vám potom ľahšie reagovať s pokojom smerom k synovi. Ale môžete aj syna priamo povzbudiť pred určitou situáciou, pomôcť mu pozitívne sa na ňu naladiť, hovoriť o tom, aké to bude fajn dnes na ihrisku a „ktovie kto tam dnes všetko bude“, prípadne spätne si určité situácie spolu prebrať…

Otázka, či navštíviť detského psychológa alebo to nie je nutné, často nemá jednoznačnú odpoveď. Vnímajte, či sa vám syn zdá úzkostlivosťou zaťažený a či obmedzuje jeho každodenný život, prípadne či ho pripravuje o určité príležitosti. Ak áno, je fajn sa ísť poradiť, prípadne si s niekým konkrétne overiť, ako ďalej postupovať. Držím vám obom palce.