Denník N

Čaká nás koniec politickej korektnosti? Nikdy tu neprekvitala

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Kto dnes varuje pred ohrozením slobody slova a bezpečnosti štátu zo strany „ľudskoprávnych svätuškárov“, tak buď nevie, o čom hovorí, alebo – povedzme si to otvorene – klame a zavádza.

Autor je predseda Helsinského výboru pre ľudské práva

Šance Donalda Trumpa na získanie republikánskej prezidentskej nominácie raketovo vzrástli. Podľa mnohých analytikov za to vďačí skutočnosti, že sa vzbúril proti „politickej korektnosti“, ktorá (vraj) v ostatných rokoch úplne ovládla americký verejný diskurz. Voličom sa na Trumpovi páči, že hovorí to, čo si aj oni myslia. O migrantoch, moslimoch, Hispáncoch, skorumpovaných a nedôveryhodných verejných inštitúciách a ľudu odcudzených elitách.

Ak tu niečo prekvitalo

Potiaľto by bola celá záležitosť ešte v medziach tradičného politického populizmu. Horšie už je, keď aj seriózni, či seriózne sa tváriaci komentátori pripisujú úspech Trumpovej kampane nie jeho populizmu, ale tomu, že republikánsky kandidát vlastne hovorí pravdu. A tou pravdou vraj je, že „politická korektnosť“ verejných inštitúcií prekročila mieru, potláča slobodu prejavu, hrozí prerastením do ľavicového totalitarizmu.

V USA som bol viackrát, nikdy však nie tak dlho, aby som mohol posúdiť, či je to tam s „politickou korektnosťou“ až také vážne. Skôr to bude tak, že jedna i druhá strana – a jednej či druhej strane naklonené zahraničné médiá – ojedinelé excesy zveličia, patrične „okorenia“ a zovšeobecnia.

Celkom istý som si však v tom, že v našich končinách politická korektnosť nikdy príliš neprekvitala, vždy prevládala skôr zhora implantovaná politická nekorektnosť. Židia boli vredom na tele národa, Cigáni asociáli, príslušníci nemeckej a maďarskej menšiny zradcovia a kolaboranti, ľudia s odlišným politickým názorom či presvedčením zas „stroskotanci a samozvanci, slúžiaci záujmom najreakčnejších zahraničných imperialistických kruhov“. Nie niektorí jednotliví Židia a Rómovia, niektorí Nemci a Maďari, niektorí politickí oponenti, a to na základe spravodlivého dôkazového konania, ale všetci, kolektívne, na základe politicky (nekorektne) vyrieknutého ortieľa.

Náš problém je úplne opačný

Kto dnes v strednej Európe varuje pred ohrozením slobody slova a bezpečnosti štátu zdola, zo strany niekoľkých stovák liberálnych intelektuálov, „ľudskoprávnych svätuškárov“ či nezávislých žurnalistov „nezodpovedne“ presadzujúcich politickú korektnosť (čiže elementárnu slušnosť a spravodlivosť) voči utečencom, migrantom, Rómom, homosexuálom, ženám, akýmkoľvek menšinám, tak buď nevie, o čom hovorí, alebo – povedzme si to otvorene – klame a zavádza.

Zopár desiatok mimovládnych organizácií (žiaľ) nijakým spôsobom nemôžu prevalcovať masívnu oficiálnu propagandu a nemôžu neutralizovať disfunkčný školský systém, rezignujúci na plnenie jednej zo svojich základných úloh – humanizácie výchovy a vzdelávania. Náš problém je teda úplne opačný, ako v Amerike, a to aj keby sme uznali, že Trump a ďalší republikán Ben Carson majú aspoň sčasti pravdu.

Demokracia nie je vláda väčšiny

Za normálnych okolností, t. j. za existencie plne funkčných orgánov vymáhateľnosti práva, nespolitizovaných „nezávislých“ kontrolných inštitúcií, výchovno-vzdelávacieho systému plniaceho si svoje základné úlohy by bola „politická korektnosť“ voči akýmkoľvek menšinám vlastne nadbytočná.

Sloboda prejavu by bola dosť silnou zárukou ochrany dôstojnosti odlišných ľudí. Situácia v oblasti slobody prejavu je však nerovnovážna. Každý si síce môže povedať, čo chce, ale nie každý má rovné šance a podmienky k tomu, aby bolo jeho hlas aj počuť a aby boli jeho záujmy rešpektované.

A tak pomaly spejeme k „neliberálnej demokracii“. Nahradíme ňou „nedemokratický liberalizmus“, ktorý v mene politickej korektnosti a prílišného dôrazu na ľudské práva a práva menšín vraj podkopáva práva väčšiny, čiže demokraciu. Pretože demokracia je vládou väčšiny, presviedčajú nás stredoeurópski politici.

To je však zásadný omyl. Demokracia nie je vláda väčšiny. Demokracia je vláda ľudu, dobrovoľného spoločenstva všetkých občanov a občianok štátu, ktorí delegujú moc svojim zvoleným zástupcom a tí sú povinní zohľadňovať záujmy a potreby všetkých z nich. Väčšinové hlasovanie je len jedným z procedurálnych nástrojov rozhodovania, nie podstatou demokracie.

Ak na túto základnú poučku zabudneme, nič sme sa z dejín dvadsiateho storočia nepoučili.

Teraz najčítanejšie