Krajina s tieňom

Autor je režisér

Ideme na let balónom. Ponad kukuricu trčí bilbord a nápis Najlepš… Kukurica humorne zakryla bezvýznamnú identitu budúcich poslancov a nedalo sa ani prečítať, čo alebo kto je Najlepš… To je tak, keď volebné tímy nerešpektujú agrotechnické termíny. Možno po žatve sa uvidí. Spomenul som si na hrdinu románu Gustava Reussa, ktorý chcel letieť na Mesiac – napísané desať rokov pred slávnou verneovkou –, lebo žije v „sebeckej zemi“. Ako o dnešku. Napočudovanie chce letieť aj viacero starších, pravnučka Štefana Baniča, vynálezcu padáka, žena so 47 zoskokmi padákom a my.

Pilot dal hlasovať. Keby sme leteli zo Smoleníc, videli by sme polia a rovinu, druhá možnosť je preletieť Karpaty od Záhoria. Symbolicky, od veternej po atómovú elektráreň. Hlasujem za Záhorie, ostatní sa pripojili. Sila zvyku. Štartovali sme z lúky, kúsok od veterných veží s obrovskými vrtuľami. Do jednej narazilo malé lietadlo, povedala parašutistka. Učiteľ lietania aj žiak sa zabili. Tuším, čo sa tam stalo.

Pred rokmi sme išli v trojici na malé letisko. Lietadlo s dvojitým riadením na školu pilotáže. Ľubo s Ľubou vzadu, ja s pilotom vpredu. Pýtal som sa na technické detaily. Po pár minútach letu povedal: leťte si, kam chcete, a zavrel oči. Chytil som knipel a nabral výšku k vrchu Vyšehrad. Po prudšej obrátke po krídle nad vrcholom pilot otvoril oko: nie tak prudko. Na letisku pristál on. Bol spokojný. Priznal som sa, že pilotujem po prvý raz. Dobrý a dôverčivý človek, asi tak sa správal aj v ten tragický deň.

Náš let dopadol skvele. Slnečný deň, výška tisícpäťsto stôp, 7 800 m³ teplého vzduchu, mierny juhozápadný vietor. Fascinovalo ma ticho prerušované len komunikáciou pilota s riadiacou vežou. „Zmena výšky povolená, vietor nemenný, pozor na stĺpy vysokého napätia a atómovú elektráreň.“ Karpaty zhora sú pôvabne huňaté ako kožuch, srnky z vtáčieho pohľadu. Zelené lesy a polia bez kráterov po delostreleckých granátoch. A to, čo pod nami letí, nie je dron, ale myšiak hôrny. Mier z výšky tisícpäťsto stôp je nádherný. Aj zo zeme.

Pristáli sme v oranici ako Gagarin, keď ho našli kolchozníci, a o chvíľu vyšiel mesiac v splne. Magika Williama Blakea a pocit ako po dvoch mesiacoch prázdnin. Pilot pridal skvelý námet na komédiu: odvážni kamoši si zaplatili balón, chceli adrenalín. Popíjali pivo, tak pilot povedal, že na nich kašle, a vyskočil na padáku. Strach, panika, modlili sa, zvracali a potom jeden z nich priznal, že tiež je pilot. Všetko dobre dopadlo, len náraz na zem bol drsný, spľasnutý balón ich povláčil po poli, hrdinovia vypadli z koša do čerstvého hnoja.

Cesta domov nočnou krajinou cez spiacu dedinu Naháč, kde napísal Fándly svojho Zelinkára a Dúvernú zmlúvu medzi mníchem a ďáblem, literárny skvost. Kraj Dušekovho Pištáčika, jednej z najkrajších postáv slovenskej literatúry. Aj on viac veril, ako myslel.

A bolo po lete. O chvíľu bude jeseň. Volebná. Stále som videl tie zelené lúky a polia bez kráterov. Bojovalo sa na nich už dosť. Lenže polia sa neubránia mlčaním ani prihlásením sa za skladníka armádnych ponožiek.