Nedeľná nekázeň: Hodnoty bez hodnoty

Teroristický útok na 77 ľudí, ktorí počas leta 2011 prišli o život v Osle a následne na ostrove Utøya, ukázal, že demokracia nie je samozrejmá. Ani v Nórsku. Na ostrove sa každý rok konajú mládežnícke tábory, vedené mladými lídrami Nórskej robotníckej strany k tomu, aby si svoj postoj k životu vytvárali slobodne a zodpovedne nielen voči sebe a svojmu najbližšiemu okoliu, ale aj celej spoločnosti.

Sem prišiel Breivik manifestovať svoje „hodnoty“- nesúhlas s politikou, ktorá dáva priestor a núka domov každému, aj prisťahovalcom.

Kaviareň, kde vrah strieľal, je pustá. Ostali tu len nemí svedkovia: klavír, stará komoda a hodiny, na ktorých zastal čas. Oškrabané omietky časti stien ako odkaz na bolestivé odhalenia zraniteľnosti a bezbrannosti obetí. Pri fotkách kytice suchých ruží. Na obvodovom múre nalepené texty SMS správ mladých, keď uprostred masakra komunikovali s rodičmi, pre mnohých posledné. Okolo pôvodnej stavby tohto domu stojí dnes 68 hrubých drevených stĺpov – jeden za každého zavraždeného mladého človeka – po obvode stovky subtílnejších (stĺpov) ako tých, ktorí prežili.

Je pozoruhodné, ako Nóri pristúpili k spracovaniu útoku. Niekoľko rokov sa celé tímy ľudí venovali preživším a pozostalým. Navštevovali ich. Počúvali. Hľadali spôsob, ako tento priestor zadefinovať. Nestačilo im poňať ho ako pamätné miesto. Po rokoch skúmania dospeli ku konsenzu, že sa tu budú mladí ľudia stretávať naďalej. Chcú sa tu učiť. A angažovať.

Nie, demokracia nie je samozrejmá. Nóri tomu rozumejú. Ich veľkorysosť, schopnosť premýšľať a cítiť, pracovať, učiť sa, byť precízni, dôslední, ľudskí, a áno, bohatí je hodná obdivu a nasledovania. Pamätník obetiam s týmto ich nastavením voči životu súvisí. Je to veľký kruh s vyrytými menami obetí. Vyjadruje nekonečno a to, že musíme držať spolu. Ak je slnečno, mená na ňom žiaria.

Hrôzy, ktoré človek ako Breivik koná, si nestačí pripomínať. Je potrebné urobiť všetko pre to, aby sa už niečo také nikdy nestalo.

Pri teroristickom útoku v Bratislave na Zámockej zomreli pred necelým rokom dvaja mladí ľudia a mladá žena bola postrelená. Okná podniku, pred ktorým sa vraždilo, sa musia pravidelne čistiť od pľuvancov okoloidúcich. Aj to je, žiaľ, spôsob, akým niektorí spracovávajú skutočnosť, že tu dvaja ľudia prišli za svoju identitu o život.

O hodnotách nestačí rozprávať. Medzi hodnotou a tým, čo sa ňou iba nazýva, je veľký rozdiel. Dôležité je rozlíšiť, či a ako sa v našom živote prejavujú hodnoty ako pravda, právo, spravodlivosť, nezištná pomoc alebo „hodnoty“, ako je pretvárka či korupcia.

Predvolebné kampane rôznych politických strán vrátane tých, čo sa odvolávajú na kresťanskú vieru, sú plné slov o hodnotách. Ale pľuvance v Teplárni, označenie queer ľudí ako pliagu spoločnosti, demonštrácia proti umeleckému stvárneniu rozmanitosti na plagáte novej divadelnej sezóny bratislavského mestského divadla ukazujú, že v tom, čo kvalite a dôstojnosti života slúži a čo, naopak, človekom opovrhuje, mnohí v tejto krajine nemajú jasno.

V Nórsku vedia, že o demokraciu a slobodu v spoločnosti i cirkvi treba neustále zápasiť. So záujmom a s porozumením životného príbehu každého jednotlivca. S otvorenosťou nechať ho hovoriť a pýtať sa. S rešpektom. S láskou.

Veľké zranenie, utrpenie môže byť cestou k zmene v osobnom živote, ale aj v živote rodín, cirkvi, spoločnosti. Nestane sa to však automaticky. Podarí sa to len vtedy, keď sa so zlomovými udalosťami odvážime konfrontovať.

Sú veci, ktoré neovplyvníme. Nedajú sa zvrátiť. Musíme ich iba prijať. Spracovať. Spoznať svoj vlastný hnev, smútok, vystaviť sa bezmocnosti. A nedopustiť, aby to, čo sa prezentuje ako hodnoty, dokonca kresťanské hodnoty, mierilo proti slobode a právam iného človeka.

Ak sa od násilia a prejavov podnecujúcich nenávisť nebudeme dištancovať, stávame sa spolupáchateľmi. Násilie sa začína slovami, paradoxne heslami o ochrane – rodín, viery či národných tradícií. V minulosti sa však ukázalo, že ak sa istá skupina ľudí označí za tých, ktorí spoločnosti škodia, môže to viesť až k masovému vyvražďovaniu, k likvidácii.

Nenávistná rétorika v našom verejnom priestore, z ktorej je zrejmé, že človek vidí v názorovom oponentovi nepriateľa, pramení často zo strachu, a ten z nevedomosti, z neochoty počúvať, kriticky premýšľať, poznávať.

Predpokladom na zmenu je rešpektovanie hodnoty každého človeka. Je jedno, akú má farbu pleti, náboženské presvedčenie, vzdelanie, sexuálnu orientáciu či sociálny status. Všetci sme si pred Bohom rovní a na základe toho sa musíme jedni k druhým správať. Nie nenávisť, ale láska je nádejou pre budúcnosť.