Denník N

Sudcovia svoj boj zvládli, teraz je rad na novinároch

Novinári čakajú na rokovanie súdnej rady. Foto – TASR
Novinári čakajú na rokovanie súdnej rady. Foto – TASR

Zmeny vo vlastníckych vzťahoch v médiách môžu ohroziť novinárov.

Pred 25 rokmi sme si počas revolúcie bez boja vybojovali slobodu. No udalosti z ostatných piatich rokov, keď sudcovia museli o slobodu slova bojovať v šikanóznych disciplinárnych procesoch, nasvedčujú tomu, že sloboda nie je hodnota automatická. Treba ju neustále chrániť a občas aj utŕžiť absurdné tresty, ktoré by však spoločnosťou nemali ostať nepovšimnuté.

Sudcovia svoj boj za slobodu slova nateraz ustáli. Aj vďaka slobodným médiám, ktoré otvorene a často pod hrozbou trestného stíhania novinárov a takmer ekonomickej likvidácie niektorých z nich prinášali verejnosti skutočný obraz o justícii, ktorá sa snažila umlčať kritických sudcov vo vykonštruovaných disciplinárnych procesoch pripomínajúcich päťdesiate roky.

Zmeny v justícii – na čele Najvyššieho súdu a Súdnej rady – sú nádejou, že za slobodne vyjadrené názory sudcovia dnes nebudú perzekvovaní.

O slobode slova sa dnes viac ako kedykoľvek predtým hovorí v súvislosti so vstupom silných ekonomických skupín do vlastníckych štruktúr vydavateľov médií. Je priamo ohrozená sloboda slova v médiách? Čaká novinárov podobný súboj o slobodu slova ako sudcov?

Uplatňovanie slobody prejavu sudcami

Na Slovensku nie je zvykom, že sudca verejne komentuje záležitosti, ktoré sa netýkajú priamo justície. Dokonca ani tie, ktoré sa justície týkajú. Súvisí to nielen s negatívnymi skúsenosťami mnohých sudcov, ktorí boli disciplinárne stíhaní za slobodne vyjadrené kritické názory na pomery v justícii, ale aj so snahou časti sudcov, ktorí sa pokúšajú oklieštiť právo sudcov na vyjadrovanie svojich názorov aj nad rámec zákonnej úpravy.

Ako príklad možno uviesť snahu Združenia sudcov Slovenska zakotviť do etických zásad pravidlo, že pokiaľ dôjde k ohrozeniu demokracie alebo základných slobôd, sudca uprednostní zdržanlivosť pred právom prehovoriť. Po kritike z radov sudcov i odbornej verejnosti združenie sudcov toto pravidlo korigovalo.

So zakotvením takéhoto pravidla sa nedá súhlasiť nielen preto, že ho nenájdeme v žiadnom etickom kódexe vyspelých demokracií. Právo prehovoriť by mal sudca uprednostniť pred zdržanlivosťou vždy, keď je demokracia v ohrození.

Historicky sa každá jurisdikicia vždy snažila limitovať možnosť sudcov verejne vyjadrovať svoje názory. Pravidlo, že sudca nemá komentovať záležitosti, v ktorých sa môže raz ocitnúť v pozícii sudcu, platí naprieč celým spektrom právnych poriadkov, etických pravidiel, ale aj ustálenej judikatúry vo vyspelých demokraciách, no tiež v mladých, medzi ktoré patrí aj naša.

Je bežné, že sudcovia by sa nemali vyjadrovať k prebiehajúcim a v prípade USA ani k „neprebiehajúcim“ sporom, ak existuje dôvodná pravdepodobnosť, že budú predmetom konania pred nimi.

Ďalšiu skupinu obmedzení slobody prejavu sudcu tvoria pravidlá vyplývajúce z dôstojnosti a vážnosti funkcie sudcu, ako aj z nezávislosti a nestrannosti justície. Takéto ustanovenia nájdeme vo väčšine krajín. Rozdiel je v ich odlišnej aplikácii v západných a východných demokraciách. Slovensko sa vinou neslávne známych disciplinárnych prípadov (Paluda, Sojka, Dubovcová) zaradilo do klubu krajín, v ktorých sa dôstojnosť a vážnosť funkcie sudcu ohýbala a používala na zastrašovanie kritikov vnútorných pomerov v justícii.

Naopak, práve takéto prejavy sudcov sú západnými kódexmi chránené v rámci slobody prejavu a v prípade Anglicka dokonca vítané. Absurdnú aplikáciu týchto pravidiel na Slovensku čiastočne spôsobila stále veľmi laxná úprava, ktorá príliš nezachádza do detailov. Na rozdiel od takejto nedostatočnej úpravy anglický sudca vie, aké je správne nastavenie jeho facebookového účtu.

Etické pravidlá ako východisko do budúcna

Nedostatkom existujúceho etického kódexu slovenských sudcov je jednoznačne príliš všeobecná a často prekonaná úprava správania sudcov, ktorá umožňuje absurdné vykladanie pojmov. Treba definovať, a to pozitívne aj negatívne, aké správanie sudcov je v súlade so zásadami, na ktorých je justícia postavená, a naopak, aké správanie sudcov v súlade s týmito princípmi nie je.

Kým základná téza by sa mala zachovať, t. j. že sudca by sa nemal vyjadrovať k prebiehajúcim konaniam a nemal by svojím správaním a vyjadreniami narušovať dôstojnosť a vážnosť funkcie sudcu ani ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, podrobne upravené zásady etického správania sudcov by mali garantovať, že sudcovia kritickí k vnútorným pomerom v justícii nebudú trestaní za verejne prejavený názor.

Etický kódex by mal preto explicitne zakotvovať, že sudca má právo i povinnosť informovať príslušné orgány štátu a verejnosť o akomkoľvek pokuse narušiť jeho nezávislosť. Je v záujme spoločnosti dozvedieť sa o vnútorných problémoch justície, debatovať o nich a hľadať spôsoby, ako ich odstrániť.

Sloboda slova verzus oligarchovia

Za mojím rozhodnutím komentovať nie tak celkom justičnú tému, akou je sloboda slova v médiách, je predovšetkým snaha rozpútať debatu o hraniciach slobody prejavu sudcu, ale aj snaha o objasnenie okolností vo vzťahu k slobode slova, respektíve jej ohrozeniu, ktoré som považovala za kľúčové a ktoré ma viedli k rozhodnutiu uprednostniť právo prehovoriť pred zachovaním zdržanlivosti.

Vychádzala som z tézy, že sudca chráni slobodu a pluralitu médií a médiá vytvárajú priestor na uplatňovanie slobody prejavu sudcami. Medzi snahou o obmedzenie slobody prejavu sudcu a slobody slova v médiách vidím určité paralely.

Sloboda slova je jednou z nevyhnutných podmienok plnenia základných spoločenských funkcií tlače a ostatných médií. Aby mohli médiá pravdivo informovať širokú verejnosť a vytvárať tak kontrolu a spätnú väzbu, je nevyhnutné, aby boli chránené pred deformujúcimi vplyvmi a nátlakom štátnej moci, politických či záujmových skupín. Iba vtedy, ak je zaručená sloboda slova v médiách, ale aj beztrestnosť zverejnenia akejkoľvek pravdivej informácie (s výnimkou tej, ktorej zverejnenie právne predpisy výslovne vylučujú), môžu médiá plniť funkciu „strážcu“ demokracie.

Médiá majú za úlohu informovať verejnosť o dôležitých otázkach verejného života, čím je daná ich výnimočná schopnosť vytvoriť verejný tlak na riešenie problémov, o ktorých informujú. Pri plnení tohto verejného záujmu médiá využívajú ústavou garantovanú slobodu prejavu.

Osobitosti mediálneho trhu

Vstupom silnej ekonomickej skupiny (oligarchie) do pozície vlastníka médií dochádza k získaniu vplyvu na výraznú časť slovenských médií. Ekonomické skupiny sú presvedčené o tom, že je celkom v poriadku, keď vlastnia médiá. Podnikanie v nich dokonca považujú za štandardný biznis.

Osobitosť mediálneho trhu je daná práve tým, že médiá sú jedným z pilierov demokracie. Slúžia ako priestor na demokratickú diskusiu a majú schopnosť pravdivým informovaním o dianí v spoločnosti vytvárať verejný tlak na riešenie problémov, o ktorých informujú, a ovplyvňovať v pozitívnom slova zmysle poriadok a morálku v spoločnosti, a preto nestačia klasické (existujúce) mechanizmy, ktoré síce dokážu zabrániť neprimeranej koncentrácií médií v rukách jedného vlastníka, ale toto posudzovanie sa deje len na základe zohľadnenia čisto ekonomických kritérií.

Otázkou ohrozenia slobody slova a ovplyvňovania verejnej mienky plynúcou z prepojenia obchodných záujmov a mediálneho vplyvu takýmto vlastníkom médií sa Protimonopolný úrad ani iná nezávislá inštitúcia nezaoberá.

Súčasné ohrozenie

Nezdravé prepojenie obchodných záujmov, mediálneho vplyvu a politickej moci sú okolnosti, ktoré vzbudzujú oprávnené obavy, že môže dôjsť k ohrozeniu slobody slova. O tom, či finančné skupiny napojené na štátne zákazky ovládajú túto krajinu, sa diskutuje viac ako kedykoľvek predtým. Namieste je preto otázka, či z takéhoto prepojenia obchodných záujmov a mediálneho vplyvu skutočne hrozí, že médiá v rukách oligarchov prestanú plniť kontrolnú funkciu a stanú sa nástrojom na presadzovanie (nielen ekonomických) záujmov vlastníka.

Nejde len o hrozbu autocenzúry samotných novinárov, pretože už samotné povedomie o mediálnej sile finančnej skupiny dokáže výrazne regulovať nielen správanie samotných novinárov, ktorí – ako sami pripúšťajú – nebudú celkom slobodní, ak sa vo svojich príspevkoch budú venovať niektorým aktivitám vlastníkov vydavateľov médií. Najmä ak by sa mali venovať kritike samotného vlastníka, prípadne sa vracať k témam, ktoré v minulosti traumatizovali spoločnosť.

Vidím tu určitú paralelu k tomu, čo sa donedávna dialo v justícii. Vysokými odmenami a inými výhodami (väčšími kanceláriami, zahraničnými cestami, rozvrhom práce – zaťaženosťou sudcov) si bývalý predseda Najvyššieho súdu získal časť sudcov tým, že ich vlastne umlčal. Dlhodobo sa snažil presvedčiť verejnosť, že v justícii je všetko v poriadku, lebo ho kritizuje iba hŕstka sudcov, ktorým ide len o funkcie.

Väčšine sudcov sa nepáčilo, ako sa vyjadruje na verejnosti, útočí na svojich kritikov aj sudcov Ústavného súdu, ale ako mnohí priznali, bolo im nepríjemné verejne kritizovať toho, kto si ich tak „ocenil“. Nie sú dnes novinári píšuci pre médiá v rukách „oligarchov“ v podobnej situácii?

Netvrdím, že sa nechajú umlčať vyššími platmi, len pripúšťam, že sa im zrejme nebude písať takým „slobodným a ľahkým perom“, ak budú chcieť (ak vôbec budú chcieť) písať kriticky o kauzách, ktoré sa týkajú vlastníkov vydavateľov médií, pre ktoré píšu.

Podľa toho, ako sa situácia vyvíja na Slovensku, reálne hrozí, že hŕstka finančných skupín a oligarchov ovládne mediálny priestor. Pokiaľ sa aj zahraniční vlastníci našich médií – a nielen printových – zbavia svojich slovenských aktivít, ocitne sa celý trh v rukách „miestnych“ finančných skupín, ktoré obchodujú so štátom a vystupujú aj v politických kauzách. Táto situácia úzko súvisí so stavom demokracie.

Inštitúciu, ktorá by mala účinné kompetencie zabrániť neprimeranej koncentrácií médií v rukách ekonomickej skupiny s cieľom zabrániť, aby sa médiá stali nástrojom na manipuláciu s verejnou mienkou, v podmienkach Slovenska nemáme.

Možné riešenie

Predtým, než sa dostanem k odporúčaniam, vrátim sa k nedávnemu škandálu News International s odpočúvaním vo Veľkej Británii. Lord Justice Leveson viedol vyšetrovanie a tím expertov pri skúmaní kultúry, praktík a etiky britskej tlače po obvineniach, že britská tlač mala mať nezákonný prístup k súkromnej komunikácii celebrít, ale aj bežných občanov. Dôležité sú pre nás závery z tohto vyšetrovania.

Lord Justice Leveson vypracoval vláde sériu odporúčaní, ktoré sa premiér Cameron zaviazal splniť. Spomedzi všetkých by som spomenula odporúčanie zriadiť nový verejný orgán, ktorý by mal široké sankčné kompetencie: od pokút a korekcií v tlači až po rozhodnutie o určení povinnosti ospravedlniť sa.

Hoci zmysel navrhovaného nového verejného orgánu bol v tomto prípade iný, myslím si, že by nás tento príklad z ostrovov mohol naviesť na správne odporúčanie.

V demokratickej spoločnosti nemôžeme dopustiť, aby sa médiá a verejná mienka stali predmetom akvizície bez toho, aby nad jej priebehom a vôbec úmyslom nadobúdateľa existoval akýsi dohľad.

Médiá aj ich potenciálni vlastníci by mali podliehať dohľadu nezávislého orgánu: ombudsmana alebo zástupcu novinárov, prípadne zástupcov Medzinárodného tlačového inštitútu (International Press Institute – IPI Slovakia).

Ten by mal za úlohu vo všeobecnosti chrániť poslanie médií a verejný záujem na ňom. Teda nielen z hľadiska toho, či nedochádza k nezdravej koncentrácii, t. j. že hŕstka finančných skupín a oligarchov ovládne celý mediálny priestor, ale najmä, či médiá vo vlastníctve oligarchov budú ešte schopné plniť funkciu „strážcu“ demokracie.

Tento nezávislý orgán by mal mať účinné právomoci a sankčné kompetencie na zabránenie tomu, aby sa stali nástrojom na presadzovanie záujmov vlastníka, respektíve nástrojom na manipuláciu s verejnou mienkou. Slovom: aby bol schopný zabrániť vzniku monopolu nielen na trhu, ale najmä monopolu nad ideami, názormi a pravdou.

Vytvorenie takéhoto nezávislého verejného orgánu by malo byť úlohou výkonnej a zákonodarnej moci.

Diskusia o slobode slova by bola prázdnou diskusiou, keby sme o jej najväčších hrozbách slobodne neprehovorili.

Autorka je sudkyňa Najvyššieho súdu SR

 

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie