Konzervativizmus sa mení na generátor nenávisti

Autor je bývalým poradcom predsedu vlády

Predseda KDH má všetky nevýhody lídra politickej strany. Nebol a ani nie je poslancom Národnej rady, žije ďaleko od hlavného mesta, nie je charizmatický ani výrečný a KDH dlhodobo balansuje na hranici zvoliteľnosti. Ako líder kresťanskej strany je navyše druhýkrát ženatý.

Vo voľbách v roku 2020 KDH prepadlo a nepochybne má na tom leví podiel Igor Matovič. Na kandidátku prizval ortodoxných katolíkov, takže časť voličov prešla k OĽaNO. Oproti voľbám 2020 je z pohľadu KDH situácia ešte o niečo zložitejšia, lebo totemom slovenskej akože konzervatívnej scény sa stala averzia ku queer komunite a tou sa oháňa široká plejáda „konzervatívnych“ populistov a radikálov.

Ďalšou a nemenej dôležitou okolnosťou je, že táto averzia je živená aj predstaviteľmi katolíckej cirkvi, ako to názorne predviedol biskup Ján Orosch po teroristickom vraždení v Teplárni.

Ja som väčší katolík

V tomto širokom kontexte má výrok Milana Majerského o pliage LGBTI+ politickú logiku. Potreboval sa občanom hodnotovo predstaviť, čo je obsahová stránka veci: som ako vy, neznášam homosexuálov, gender ideológiu a všetky tie liberálne novoty, čo rozvracajú spoločnosť. Zároveň si zvolil expresívnu formu, pretože inak tu „konzervatívneho“ alias vidieckeho našinca už neoslovíš. Veď aj taký „bojovník proti korupcii“ ako Igor Matovič v súvislosti s ľuďmi z LGBTI+ používa odvodeniny slova chorý, prepnutý alebo teplý. Dokonca aj vtedy, keď sú zavraždení.

A hneď ako predseda Majerský vzal svoje slová späť, „konzervatívec“ Milan Krajniak z Kollárovej rodiny v tom uvidel príležitosť pritiahnuť k sebe zopár voličov KDH. Ja som väčší katolík ako ten slaboch z KDH – tak sa dá preložiť jeho vyjadrenie: „LGBTI ideológia, gender ideológia a transgender ideológia sú veľkou hrozbou pre Slovensko rovnako ako korupcia. Nebudem sa za to ospravedlňovať ako pán Majerský.“

Keby to boli slová posledného križiaka, ako sa pán Krajniak kedysi samoľúbo označoval, dalo by sa to odbiť tým, že by do svojich úvah o veľkej hrozbe pre Slovensko mal zahrnúť aj ďalšie fakty. Určite mnohoženstvo svojho predsedu vrátane spôsobu, akým prišiel k bohatstvu, a určite aj svoje vlastné skúsenosti z pobytu v prezídiu „gorilieho“ Fondu národného majetku. Lenže vec je vážnejšia. Averziu voči queer komunite pestuje a verejne artikuluje, s prepáčením, už každý záchodový pavúk.

Pre konzervatívcov 21. storočia – myslíme pre konzervatívcov bez úvodzoviek – tým vzniká vážny problém. Milan Majerský a KDH ho vyriešili tak, ako sme videli, počuli a čítali. Prudký slovný výpad, po ktorom nasleduje rozpačitý ústup z krajnej pozície, má uspokojiť široké spektrum kresťanských voličov a zabrániť vo voľbách ďalšiemu prepadu strany pod päť percent.

Konzervatívna tragédia

Je vcelku jasné a v zásade aj spoločensky akceptované, aké nebezpečenstvo pre slovenskú spoločnosť predstavujú napríklad alkoholizmus, gamblerstvo, domáce násilie, narkománia, obžerstvo, organizovaný zločin, korupcia, lenivosť, príživníctvo, nedostatočná hygiena či šírenie pohlavných chorôb… Obdobne podrobne sú opísané, no už prijímané so slabším konsenzom, geopolitické nebezpečenstvá: vystúpenie Slovenska z EÚ, NATO, príklon k Ruskej federácii…

Ale opýtajte sa na tie nebezpečenstvá tých, ktorí požiadavky na zmenu geopolitickej orientácie na Slovensku šíria. A keď budú tvrdiť, že nie sú žiadne, tak to potom skúste z opačnej strany – aké výhody by občania mali z toho, keby sa Slovensko otočilo chrbtom k Západu a pridalo sa k Rusku. O koľko eurofondov by sme prišli a koľko rusofondov na rozvoj získali. Ono totiž ide práve o tie „detaily“, ako by vyzeral každodenný život obyčajného občana a občianky. Ako by „po obrate“ vyzerala slovenská ekonomika, slovenská mena, ako by vyzerala zamestnanosť, nezamestnanosť, mzdy, dôchodky, sociálne zabezpečenie, v akom stave by bolo zdravotníctvo, organizovaná kriminalita, bezpečnosť; ako by sa rešpektovala sloboda prejavu, sloboda pohybu, ako by sa zabezpečili slobodné voľby a tak.

O týchto aspektoch náš „konzervatívny živel“ mlčí. A mlčí preto, pretože cez ne by sa demaskovali jeho vyšinuté politické koncepty a hlavne mizerná kvalifikácia jeho predstaviteľov. Preto sa proruské a protizápadné sentimenty odohrávajú len v marketingových skratkách a emóciách, prípadne v konšpiračných prípoviedkach. Presne tak ako sa vyvíja averzia k LGBTI: je to pliaga, ohrozenie Slovenska ako korupcia, ďalej to, dámy a páni, nerozoberajme, berte to ako fakt.

Ale prečo by sme to nemali rozoberať? V racionálnej debate dokážeme preukázať spoločenskú neprijateľnosť korupcie, ale v takej istej racionálnej debate nenájdeme žiadnu hrozbu pre spoločnosť v uznaní napríklad registrovaných (životných) partnerstiev. Ak tunajší „konzervatívni“ politici a influenceri vehementne tvrdia opak, potom by mali vyvinúť toľko intelektuálneho úsilia, aby svoje príkre súdy zdôvodnili. Lapidárne povedané, keď je LGBTI+ ideológia rovnaká hrozba ako korupcia, vysvetlite, v čom je to ideológia a v čom je pre spoločnosť nebezpečná. Takí argumentačne poctiví voči nám občanom však títo „misionári“ nie sú. Vedia veľmi dobre, že argumenty sú najslabším miestom ich politického konceptu. Dôkazom je uchyľovanie sa k vágnostiam typu – rovnoprávnosť homosexuálov „popiera základné pravdy o človeku“ (M. Majerský). A vedia aj to, že hromada civilizovaných štátov, i tých s výrazným príklonom k rímskokatolíckemu vyznaniu (Španielsko, Taliansko, Írsko), registrované partnerstvá či rovno manželstvá osôb rovnakého pohlavia uznáva a nijako sa z toho dôvodu nerozkladá.

Takže namiesto predstavenia argumentov, faktov a logických súvislostí naši „konzervatívci“ pracujú so zosmiešňovaním a s vulgarizmami. Keby sme túto „konzervatívnu“ atmosféru v krajine chceli vyjadriť obrazne, Slovensko je ako kráľovstvo, ktoré má nad svojou vstupnou bránou pribitú ľudskú lebku. Určite nie kríž.

To sú paradoxy

Práve predseda KDH Milan Majerský, ktorého najviac preslávilo slovo pliaga, je však výbornou ukážkou toho, ako progresívne, pokrokové, liberálne sily pomohli aj jemu osobne. Jeho nová manželka je poslankyňou Európskeho parlamentu a okrem mnohých povinností aj nadštandardne zarába. Hoci v (liberálnom) Československu ženy získali volebné právo už v roku 1919, v Lichtenštajnsku ako v poslednej európskej krajine až v roku 1984. Inými slovami, volebné právo žien vybojúvali progresívci, nie takzvaní konzervatívci či bigotný klérus. Niekde sa to podarilo skôr, niekde až takrečeno na poslednú chvíľu. Ale podstatné v tejto súvislosti je, že volebné právo vrátane pani Lexmann nezískali ženy od Boha, ale v ťažkých zápasoch za rovnoprávnosť.

A to isté sa týka aj rozvodov. Napríklad v Taliansku sa rozvodová legislatíva presadila až na začiatku 70. rokov minulého storočia. Dovtedy rozvod nebol možný. O tom, aké tristné boli dôsledky tohto zákazu, je talianska komédia z roku 1961 Rozvod po taliansky. Divák sa z nej (v satirickej forme) dozvie, že takzvaná vražda zo cti (pre neveru) bola talianskou justíciou trestaná mierne a poslúži hlavnému hrdinovi (Marcello Mastroianni) ako náhrada zakázaného rozvodu. Takže ani rozvody, a teda druhé sobáše nie sú od Boha, ale výsledkom progresívnych zmien. Niežeby cieľom spoločnosti bol rozvrat manželstva, ale nie je ním ani jeho fanatické udržovanie, pretože to vedie ľudí do extrémov a plodí násilie. Slovom, z progresívnych zmien ťažia aj tí, ktorí si dnes zo slova progresívny urobili nadávku.

Ale dopovedzme, čo sme nadhodili vyššie, že onen konzervatívec bez úvodzoviek tu má vážny problém. Konzervatívna politická scéna mu pred očami rezignovala na argumenty a funguje ako bigotný generátor nenávisti. Ak je týmto konzervatívcom nebodaj politik, potenciál jeho volebného zisku sotva dosahuje päť percent, čo je zároveň dôvod, pre ktorý progresívni konzervatívci a liberáli majú byť spolu. V týchto voľbách im to nevyšlo. Tak možno po nich.