Dominový efekt v Afrike, trápnosť v Paríži

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

To, čo Emmanuel Macron nazýva „epidémiou“ štátnych prevratov vo frankofónnej Afrike, sa šíri ďalej. Od Arabskej jari sa nezdalo, že by bol Paríž a ďalšie západné hlavné mestá také zaskočené udalosťami. Rad údajne stabilných režimov pod vedením silných mužov padol do rúk ambicióznych vojenských dôstojníkov, ktorým často drží palce nová generácia sklamaná z nedodržiavania demokratických sľubov. Tu žiadne jednoduché riešenie neexistuje, ale nový prístup prichádza neskoro.

Význam zatiaľ poslednej padnutej kocky domina – prezident Ali Bongo v Gabone – spočíva v tom, že nestabilita sa rozšírila aj za hranice regiónu Sahel, kde prehratý boj proti džihádistom podporovaný Francúzskom rozhneval miestnych obyvateľov a povzbudil vojenské puče v krajinách ako Mali a Niger a pustil dnu ruskú Vagnerovu skupinu. Neschopnosť západných či afrických regionálnych blokov zvrátiť tento vývoj pravdepodobne podnietila aj zvrhnutie Bonga, ktorého rodina vládla Gabonu 55 rokov a ktorý bol dlho kľúčovým partnerom pre parížske záujmy v Afrike, i keď najnovšie smeroval do anglosféry.

To, čo robí vývoj v Gabone obzvlášť nepríjemným pre Francúzsko i jeho európskych spojencov, je to, že niektoré kocky domina si priam žiadajú, aby bolo zhodené. Bongovci žijú v luxuse vďaka ropnému bohatstvu Gabonu, zatiaľ čo jedna tretina obyvateľov krajiny žije podľa Svetovej banky z menej ako siedmich dolárov na deň. Bezprostrednou príčinou prevratu nebol džihádizmus alebo francúzske vojenské angažmán, ale začiatok toho, čo malo byť po sporných voľbách Bongovým tretím volebným obdobím. Ide o súčasť rastúcej vlny zvrhávania „treťotermínových“ lídrov na kontinente, kde je mediánový vek 19 rokov, ale jeho vodcovia majú okolo 63.

Preto sa v gabonských uliciach oslavuje puč, ktorý je už z definície nedemokratický, no veľká časť krajiny ho vníma ako oslobodenie od autokratickej vlády. Ako to bolo v histórii samotného Francúzska, generáli profitujú z politického a ekonomického chaosu, aby sa chopili moci. Myslí si to aspoň Thierry Vircoulon z think-tanku IFRI, ktorý to nazýva africkým „bonapartovským momentom“. „Vojenské prevraty nie sú riešením, ale nemôžeme zabúdať na to, že tesne predtým sa v Gabone konali voľby plné nezrovnalostí,“ povedal najvyšší diplomat Európskej únie Josep Borrell.

To všetko vysvetľuje nejednoznačnú reakciu na dianie v Gabone po puči v Nigeri – Paríž prevrat odsudzuje, zatiaľ čo Bidenova administratíva požiadala juntu, aby zachovala civilnú vládu – i zmätok v otázke, kedy prestane domino padať.

Čoraz viac afrických lídrov sa teraz bude nervózne pozerať cez plece. 90-ročný prezident Kamerunu Paul Biya, ktorý je pri moci od roku 1982, pred pár dňami vymenoval nových ministrov. V Senegale, ktorého prezident nedávno vylúčil, že sa bude usilovať o tretie funkčné obdobie, sa voľby budú konať budúci rok. „Je tu skutočný pocit nákazy,“ hovorí Stephane Gompertz, bývalý riaditeľ oddelenia francúzskeho ministerstva zahraničných vecí pre Afriku. Kombinácia posmelenej armády a vyčerpaných režimov nie je vôbec zriedkavá.

Odpoveď si bude vyžadovať obratný diplomatický prístup, ktorý doteraz chýbal, keďže reakcie na prevrat v Nigeri siahali od ohnivých hrozieb vojenského zásahu až po neochotu nazvať prevrat prevratom. Zameranie na armádnu podporu v Saheli a tendencia správať sa k autokratickým vodcom ako obvykle spôsobili, že Francúzsko stráca vplyv a dôveryhodnosť, zatiaľ čo na kontinente s hojnými prírodnými zdrojmi narastá boj o moc medzi Západom na jednej a Čínou a Ruskom na druhej strane.

Ideálne by bolo nájsť rovnováhu medzi cielenými sankciami, ktoré nepostihujú civilistov – napríklad v roku 2011 Európa uvalila obmedzenia na režim Laurenta Gbagba z Pobrežia Slonoviny –, a presvedčivejším tlakom na podporu demokratického prechodu k pluralizmu a životaschopnej politickej opozícii. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa pokúsil odstrániť pavučiny starého frankoafrického paternalizmu, zaviazal sa znížiť počet vojenských jednotiek, vytvoriť rovnocennejší obchodný vzťah a ďalšie veci. Svojmu diplomatickému zboru povedal: „Stále máme tendenciu hovoriť iba s hlavnými mestami (Afriky) a tými, ktorí sú pri moci… musíme sa však znovu spojiť s občianskou spoločnosťou a tými, ktorí sú v opozícii. Dobrý nápad, akurát, že už môže byť neskoro.

Bloomberg