Vzácnu hrobku spod Tatier starú 1600 rokov si už môžete pozrieť naživo. Je to zážitok

Bolo to vo štvrtok popoludní 29. septembra 2005, keď archeológovi Petrovi Rothovi z Podtatranského múzea dorazila správa, ktorej význam nemohol ani len tušiť.

Pri bagrovaní narazil jeden z robotníkov na drevené trámy pod povrchom zeme, miesto sústavne zalievala voda. „Našli sme studňu alebo bunker,“ hlásil do telefónu vedúci výstavby priemyselného parku v Poprade-Matejovciach.

Informácia o tom, že by mohlo ísť o bunker z 2. svetovej vojny, kolovala médiami ešte pár mesiacov potom. Oznámiť, že ide o archeologický nález, aký v strednej Európe nemá obdobu, by bolo krátkozraké.

„Bola to priam dokonalá časová konzerva,“ zhodujú sa Karol Pieta a Tereza Štolcová z Archeologického ústavu SAV v Nitre, ktorí na výskume pracovali posledných 18 rokov.

Uprostred stavebnej parcely ležala v päťmetrovej hĺbke – zaliata vo vode a v bahne – dvojkomorová hrobka stará viac ako 1600 rokov. Poklad.

Informácie
(ktoré majú cenu zlata)

Ten poklad sa dnes dá vidieť naživo. Podtatranské múzeum v Poprade otvorilo krátko pred letom expozíciu Knieža z Popradu a jeho hrobka. Je to nevídaný počin, a to nielen svojím obsahom.

Celý tím odborníkov a odborníčok od archeológie až po architektúru a dizajn ju vystaval tak, že v slovenských podmienkach nemáte veľmi s čím porovnávať.

V okruhu piatich miestností postupne uvidíte a dozviete sa odpovede azda na všetky otázky, ktoré by vám mohli napadnúť: Kto vlastne boli ľudia žijúci pod Tatrami okolo roku 375? Ak tam bola takáto hrobka, znamená to, že v okolí budú ďalšie? Ako prebiehal výskum? Prečo to trvalo tak dlho, kým hrobku vystavili? Čo všetko dnes vieme o mužovi, ktorý ležal v tomto honosnom hrobe?

Mnohé otázky mali celkom prirodzene aj archeológovia, keď v júli 2006 začali kopať. Prvou indíciou, že pôjde o niečo väčšie, bol kus sústruhom opracovaného dreva so strieborným klinčekom. Archeológovia spozorneli. Keď potom poslali vzorky jedného z trámov do univerzitného laboratória v nemeckom Kiele, už nebolo pochýb: Analýza určila vek dreva na rok 380 n. l., s možnou odchýlkou ± 27 rokov.

„Nič nenasvedčovalo tomu, že by sme tu mohli mať niečo takéto,“ hovorí skúsený archeológ Karol Pieta, ktorý sa stal vedúcim výskumu. Nálezy podobne honosných hrobov pre elitných príslušníkov rímskeho impéria sú síce známe z mladšej doby rímskej aj v iných častiach Európy, ale tento je medzi nimi unikátny.

„My máme takmer kompletnú vonkajšiu aj vnútornú hrobovú komoru a organické nálezy, aké inde nie sú. Vďaka nim máme množstvo nových informácií o správaní ľudí v tomto období,“ vraví Karol Pieta. Tento nález podľa neho preukazuje, že svet bol v 4. storočí oveľa viac poprepájaný, než sa historici a archeológovia dosiaľ nazdávali. A sú to práve informácie v zachovalom materiáli, ktoré sú na tomto náleze najvzácnejšie.

„Pravidelne sme počas výskumu na mieste dostávali otázku, či sme už našli poklad,“ vraví Tereza Štolcová, a ako tušíte, boli tým myslené len dve veci: zlato alebo striebro „Stále sme sa snažili vysvetľovať, že toto je poklad – tony zachovaného organického materiálu. Nemáme síce žiadne šperky, zlaté či strieborné nádoby, ale bohatstvom sú pre nás vlnené tapisérie, koža, sústružený nábytok či drevené máry, aké sa dosiaľ nikde inde nenašli,“ vraví Štolcová.

V expozícii Podtatranského múzea nie je ťažké pochopiť, prečo sú pokladom, a precítiť fascináciu mohutnou hrobkou, ktorou si pred storočiami blízki uctili donedávna neznámeho dvadsaťročného muža.

Za všetkým hľadaj… vykrádačov

Že sa v hrobke nenašlo žiadne zlato, má prozaický dôvod: archeológovia neboli prví, kto na hrobku narazil. Vykrádači k nej prišli oveľa skôr, zrejme už koncom 4./začiatkom 5. storočia.

„Nechali nám po sebe toľko stôp, že dnes vieme takmer presne zrekonštruovať ich pohyb,“ hovorí Karol Pieta. S veľkou pravdepodobnosťou boli traja a so svojím úlovkom museli byť takí spokojní, že za sebou nechali motyku, ktorou vykopali tunel k hrobke, sekeru, ktorou rozrazili obe komory, aj tri lopaty a zvyšky faklí, ktorými si svietili.

Hotové šťastie v nešťastí, dalo by sa povedať. Prečo?

Stavitelia, ktorí hrobku vybudovali, neboli žiadni amatéri. Vonkajšia komora, drevená zrubová stavba z červeného smreku, ktorá bola posadená do päťmetrovej hĺbky, bola zvonka precízne zaizolovaná dreveným uhlím a nepriepustným ílom. „Po odchode vykrádačov ju zaplavila povrchová voda, ktorá nemala ako uniknúť. Vďaka nepriepustnosti ílu a podmáčanému prostrediu s vyššou kyslosťou bez prístupu vzduchu sa tu dobre zachovali niektoré organické materiály,“ vysvetľuje Tereza Štolcová. Nebyť tejto zhody okolností, mohlo to byť inak.

V júli 2006 nastal čas, aby to všetko išlo opäť na vzduch.

Archeológovia a archeologičky strávili výskumom na mieste štyri mesiace, zväčša zavesení/zavesené na lavičkách, aby nepošliapali nálezisko. Spod zeme vytiahli, očistili a zabalili 12 ton materiálu. „Bol to boj s časom. Keď sme končili, pod Tatrami začínalo mrznúť a snežiť, v tom bahne to nebolo nič príjemné,“ spomína si Tereza Štolcová. Nešlo však len o čas.

„Neposlúchli sme rady tých, ktorí nám vraveli, že my sami to doma zvládneme. Bol to nález, s akým sme sa dovtedy nestretli,“ hovorí Karol Pieta. „Archeológovia nie sú reštaurátori, nikto z nášho stredoeurópskeho okruhu nepracoval s drevom, ktoré bolo 1600 rokov vo vode, a nemáme na jeho konzervovanie ani vybavenie.“

Oslovil preto kolegov z múzea v Zámku Gottorf pri Nadácii Šlezvicko-Holštajnských štátnych múzeí v severonemeckom Schleswigu, ktoré má s takýmto materiálom bohaté skúsenosti. „Prišla k nám reštaurátorka, ktorá nás previedla celým procesom a radila nám, ako sa o materiál správne starať bezprostredne po vytiahnutí spod zeme – nám by možno nenapadlo, že ho musíme každé ráno a každý večer striekať vodou, aby nepopraskalo,“ hovorí Tereza Štolcová.

Zároveň si uvedomili, že nemajú šancu v tom mazľavom blate zisťovať, čo všetko je na dne hrobky, a že musia vyberať celé bloky hliny s úlomkami dreva, kože alebo textilu, ktoré sa budú skúmať neskôr. „Bolo to prezieravé rozhodnutie,“ sumarizuje Karol Pieta. „Ani ten najlepší bádateľ by v tom bahne nezistil, že v celej vnútornej komore boli roztrúsené mikroskopické fragmenty zlatých nití, celé vrstvy textilu a mnohé ďalšie drobnosti.“

Aj jantárovú perlu, šesť hracích kameňov, zhotovených z tmavozeleného a mliečnobieleho skla, patriacich k drevenej hracej doske alebo hygienickú kazetu z lyka so striebornou pinzetou, s lyžičkou na čistenie uší, nožnicami a so zvyškami zrkadla našli až v laboratóriách v Schleswigu. A tým sa výskum zďaleka neskončil.

Tak kto to vlastne bol?

Pri obrazovke s kostrou stojíme v Podtatranskom múzeu azda najdlhšie. Kto bol tento človek? Odkiaľ k nám prišiel a čo tu robil? Aký mal status? Prečo zomrel?

„Samozrejme, ľudí to veľmi zaujíma. Niektorí by v ňom hneď chceli vidieť nejakého Slovana, ale snažím sa vysvetľovať, že to nesedí ani len s prižmúrenými očami,“ vraví Pavol Minarčák, archeológ a kurátor múzea, ktorý sprevádzal jednu zo skupín počas našej návštevy.

S pomocou originálov, verných replík a digitalizovaných dát odkrýva vrstvy informácií, ktoré odhalil dlhoročný výskum vedcov a vedkýň zo siedmich krajín. Z celej kostry sa našlo len približne sto kostí, ktoré boli rozvláčené po hrobke. Sú také krehké, že nie je možné ich vystaviť, no výrazne pomohli v snahe o identifikáciu človeka v honosnej hrobke.

„S najväčšou pravdepodobnosťou ide o muža, ktorý patril ku kmeňu germánskych Vandalov a zomrel, keď mal okolo dvadsať rokov,“ hovorí Karol Pieta. Vieme dokonca aj to, že mohol byť vysoký okolo 177 centimetrov, čo zistili antropológovia analýzou časti panvy a stehennej kosti. Z rozboru DNA, na ktorom robili vedci v Dánsku, vyplýva, že to bol človek s koreňmi v stredoeurópskom priestore. Moderné prírodovedné analýzy však naznačujú, že mohol tráviť istú časť svojho života aj v Stredomorí, a teda zrejme v niektorej z oblastí Rímskeho impéria.

„Presnú príčinu smrti nevieme, no je zrejmé, že v čase smrti trpel hepatitídou typu B a mohol mať aj lézie v dolnej časti chrbtice,“ vraví Tereza Štolcová. Zvláštne pritom je, že v hrobke sa nezachovala lebka, najtvrdšia časť kostry. K dispozícii bolo iba niekoľko zubov.

Mŕtvy bol po prinesení na drevených márach uložený na sústružené, striebrom zdobené lôžko, typické pre rímsku ríšu, no vyhotovené z tisu, nepochybne z nášho územia. Lôžko bolo pôvodne uložené vo vnútornej komore – v sarkofágu, ktorý sa ponáša na honosné mramorové antické sarkofágy, akurát že tento bol zhotovený z dreva – červeného smreku. Umiestnený bol vo veľkej drevenej zrubovej komore s rozmermi 4,28 x 3,22 metra. Súčasťou „výbavy na druhý svet“ bola honosná tapiséria, okrúhly stôl (monopódium) vyhotovený z jedného kusu javorového dreva, kožené puzdro na luk, súprava nádob na pitie z keramiky a mosadze a trecia miska rímskeho pôvodu. Súčasťou pohrebnej hostiny bol aj súbor asi 50 lieskových orechov.

Mal tu tento muž rodinu, zázemie? Alebo iba dolinou pod Tatrami prechádzal, keď zomrel, a preto ho pochovali práve tu?

„To miesto zrejme nebolo vybrané náhodou, bola to nápadná vyvýšenina s výhľadom na Tatry,“ hovorí Karol Pieta. Z iných lokalít Európy vieme, že hroby sú buď v blízkosti významnej osady, alebo na miestach, ktorými napríklad prechádzala vojenská jednotka – a to mohol byť aj tento prípad. „Nedá sa to však povedať s určitosťou,“ vraví Pieta. Nazdáva sa však, že tento nález bude silným impulzom pre ďalší výskum osídlenia tohto územia. „Teraz sa na to môžeme pozrieť cez celkom inú prizmu,“ dodáva.

1600 rokov vo vode, 12 rokov v piesku

Budova Podtatranského múzea z 19. storočia je v Poprade trochu nešťastne skrytá na konci námestia za nákupným centrom. Aby v nej mohli vystaviť vzácny nález, musela prejsť viacerými stavebnými úpravami.

Tie sa začali už v roku 2015, keď sa začala dlho plánovaná komplexná rekonštrukcia múzea. „Nerealizovala sa iba v súvislosti s pripravovanou expozíciou hrobky, ale už s ňou počítala,“ hovorí riaditeľka múzea Magdaléna Bekessová. Prešovský samosprávny kraj ako zriaďovateľ múzea do renovácie investoval 2,5 milióna eur. Priestory boli opätovne otvorené verejnosti na jar 2018, na vystavenie hrobky to však ešte bolo priskoro.

Časových odhadov, kedy to bude hotové, mali aj výskumníci viacero. „Stále sa prepisovali a posúvali, jednak pre náročnosť reštaurovania a konzervácie, ale aj pre to, že výskum sa neustále posúval a objavovali sme nové súvislosti,“ vraví Tereza Štolcová.

Keď v roku 2006 do nemeckých laboratórií v Schleswigu priviezol kamión 12 ton materiálu, trvalo niekoľko týždňov, kým to všetko vôbec vybalili a rozhodli, ako ďalej. Bežnou praxou pri konzervovaní dreva je vo vode rozpustná chemikália polyetylénglykol (PEG). Drevo ňou napustia a následne z neho vymrazovaním vo vákuovej komore dostanú všetku vodu von, ostane v ňom iba PEG, ktorý zachová materiál tak, že ďalej nedegraduje – je to podobný princíp ako lyofilizátor, ktorým sa konzervuje ovocie, samozrejme, s výnimkou chemikálie.

Použiť overenú technológiu však v tomto prípade nebolo možné. „Najdlhšie brvná z vonkajšej komory mali dĺžku cez štyri metre, do zmrazovacej komory by sa nevošli,“ hovorí Tereza Štolcová, ktorá v nemeckých laboratóriách strávila veľa času. Chvíľu uvažovali nad tým, že by ich rozrezali a potom zlepili. Spätne sú radi, že to neurobili. „Šéf konzervovania dreva bol fyzik, ktorý prišiel s nápadom, že by sme vysušovanie mohli urobiť inak – pomocou piesku,“ vysvetľuje.

Museli preto prenajať veľkú halu a postaviť v nej obrovské „pieskové lôžka“. „A pomalým, kontrolovaným a regulovaným procesom sme tie brvná vysušili. Trvalo to 12 rokov.“

Bez precízneho reštaurovania a konzervovania by nebolo možné nič z originálov vystaviť. Karol Pieta s Terezou Štolcovou, samozrejme, už počas tohto dlhého procesu uvažovali, ako to všetko sprístupniť verejnosti. Kľúčovým sa ukázalo rozhodnutie ukázať nielen vzácne originály, ale aj repliky, obzvlášť jednu – monumentálnu repliku celého hrobu tak, ako ho v 4. storočí postavili, 1:1.

„Chceli sme, aby ľudia mali možnosť vidieť monumentalitu a architektúru hrobu v celej jeho kráse,“ vravia archeológovia. Spočiatku sa to vraj nestretlo s úplným pochopením. Prečo stavať repliku, keď máme tak dobre zachované originály? Po vstupe do múzea niet pochýb, že to bolo správne rozhodnutie. Tvorba verných replík na základe 3D scanov a podrobnej dokumentácie navyše ukázala aj viaceré nové súvislosti a priviedla vedcov k novým odhaleniam. „Dlho sme napríklad netušili, na čo mohol slúžiť jeden z kožených objektov. Až keď sme dali zhotoviť repliku, jej autor poukázal na to, že to musí byť puzdro na luk, čo sa nám potvrdilo,“ vraví Tereza Štolcová.

Finálny návrh expozície vzišiel z architektonicko-výtvarnej súťaže, ktorú v lete 2020 vyhral tím na čele s architektmi Máriusom Žitňanským a Vladimírom Šimkovičom. O dramaturgiu a výtvarno-technické riešenie sa postaral výtvarník a dizajnér Peter Moravčík. Výsledkom je expozícia hodná 21. storočia, postavená na rozprávaní príbehu, ktorý návštevníkov veľmi rýchlo vtiahne.

Potvrdzuje to aj riaditeľka múzea Magdaléna Bekessová, ktorá vníma pozitívne reakcie divákov. „Od otvorenia expozície navštívilo múzeum 6-tisíc ľudí, čo je viac ako ročná návštevnosť počas ‚covidových rokov‘,“ vraví Bekessová.

Termín prehliadky si treba rezervovať vopred na webe múzea, telefonátom či emailom. Prehliadka s lektorom trvá 50 minút a vstupy sú každú celú hodinu okrem obednej prestávky. Do budúcnosti zvažujú aj prehliadky bez sprievodcu s využitím audio sprievodcov, dnes sú možné len v individuálnych prípadoch a vždy v prítomnosti lektora-sprievodcu. Múzeum v súvislosti s otvorením expozície prijalo nového lektora-sprievodcu, 90 percent lektorov tvoria brigádnici a brigádničky.

Aj realizáciu expozície financoval Prešovský samosprávny kraj – vyšlo to na 900-tisíc eur. O zahraničné dotácie či iné verejné zdroje sa múzeum neuchádzalo. Podľa riaditeľky múzea to bola natoľko špecifická a náročná zákazka, že by to bolo príliš komplikované.

Na financovaní výskumu sa podieľali viacerí partneri – v prvej fáze aj Podtatranské múzeum, potom predovšetkým Archeologický ústav SAV, v. v. i. Nitra, vedecké pracoviská z ďalších európskych krajín, kde sa robili čiastkové rozbory a analýzy, a, samozrejme, partneri z Nemecka pod vedením osvieteného riaditeľa Clausa Carnapa von Bornheima, ktorý celý nález na mnoho rokov zobral pod svoju ochranu v Schleswigu.

Epilóg
(alebo Prológ)

Mohlo by sa zdať, že otvorením expozície si archeológovia môžu vyložiť nohy, ale tak to nefunguje.

Vlani vydali na pôde Archeologického ústavu SAV v Nitre prvý zo zväzkov monografie venovanej nálezu. V pláne sú ďalšie tri, ktoré budú sumarizovať všetky prírodovedné analýzy, reštaurovanie a konzervovanie aj komplexné informácie z výskumu koží a textilu.

„Výskum takéhoto významu sa málokedy končí jeho objaviteľmi. Aj toto je len začiatok pre ďalších bádateľov,“ hovorí Karol Pieta. V nejakom momente je podľa neho namieste férovo povedať: „Urobili sme, čo sme vedeli a mohli, ale viac nevieme.“

Krok vpred sa možno podarí urobiť až s ďalším podobným nálezom. To zrejme platí aj v prípade spomínaných koží, ktorých nález je unikátny. „Strávila som nad nimi dlhé hodiny. Komunikovala som s odborníkmi, ktorí sa venujú špecificky kožiam v tomto historickom období, ale neposunuli sme sa tak, ako by som chcela. Jedna výskumníčka mi napokon povedala, že sa asi musím zmieriť s tým, že kým sa nenájde niečo podobné, nedostaneme sa ďalej, a tak to asi je,“ vraví Tereza Štolcová.

Občas sa s Karolom Pietom zamýšľajú nad tým, ako by to vyzeralo, keby na hrobku narazil niekto až o päťdesiat či sto rokov neskôr. V čase, keď ju vyťahovali spod zeme, mali k dispozícii malý digitálny Olympus a ešte jeden „starý dobrý“ aparát s poškodeným objektívom, ktorý nechával šmuhu v ľavom hornom rohu. Dnes má lepšie rozlíšenie takmer hocijaký mobil. O vývoji techniky v laboratóriách nehovoriac.

„Dnes v zahraničných inštitúciách vidíme, akým smerom ide veda a výskum, aké sú technické možnosti a výbava laboratórií, ale to sú o dosť odlišné podmienky, než aké majú vedci u nás,“ dodáva Karol Pieta.