Prehnane starostlivá matka ho nenechala dospieť. Stal sa z neho patologický klamár a manipulátor
Nerobilo mu problém vymyslieť si novú identitu, vydávať sa za niekoho z okolia či tvrdiť, že sa o niečo postaral, hoci to neurobil. Keď nemusel celé detstvo a dospievanie prevziať za nič zodpovednosť, prečo by to mal robiť v dospelosti?
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Martin bol vytúžené dieťa, okolo ktorého neustále obiehala jeho helikoptérová mama. Riešila za neho všetky problémy, o všetko sa postarala, všade s ním chodila, manipulovala ním podľa vlastných predstáv. A nedovolila mu dospieť.
„Aj vďaka jej ‚láske‘ som ešte stále viac chlapcom ako mužom, ktorý by mal a musí prijať zodpovednosť za svoj život. A hoci aj padnúť, no sám, bez nej,“ hovorí 38-ročný Martin, ktorý v dospelosti narazil na dôsledky prehnane starostlivej výchovy.
Aby v skutočnom svete prežil, začal patologicky klamať a podľa vzoru svojej mamy manipulovať svojím okolím a najbližšími, v dôsledku čoho sa mu rozpadlo manželstvo.
Manželku klamal, neplnil sľuby, rušil plány a minul jej peniaze. „Keď sa po mnohých predchádzajúcich hraničných skúsenostiach, ktoré ešte ako-tak ustála, raz z toho všetkého zrútila, namiesto toho, aby som jej zavolal sanitku, som sa jej z vedľajšej izby posmieval, že to určite len finguje a zveličuje,“ spomína Martin.
Dnes nechce zo všetkého viniť len svoju matku, lebo chce prevziať zodpovednosť za svoje skutky. Ale keď sa obzrie do minulosti, podľa vlastných slov cíti len hanbu, hnus a bolesť.
Začalo sa to v detstve
To, že starostlivosť jeho matky je oveľa intenzívnejšia ako u jeho rovesníkov, vnímal už od útleho detstva. „Mal som to však v hlave také pomýlené, že ich ‚normálny‘ vzájomný vzťah som vyhodnotil tak, že sú k nim rodičia chladní, odmeraní, striktní – a nie ako moja matka, ktorá by pre mňa urobila naozaj čokoľvek,“ hovorí Martin.
Keď bol malý, matka ho nepúšťala hrať sa s kamarátmi, „aby sa mu niečo nestalo“. Ak predsa len išiel, pozorovala ho z okna. Vtedy to nepovažoval za problém, ale keď mu ešte na strednej škole chcela vyberať oblečenie a plánovať program, vnútri sa zháčil. Navonok to však nedával najavo, lebo sa jej nevedel vzpriečiť. Ani nemal ako, lebo matka nereagovala na nič, čo by nebolo podľa jej predstáv.
„Pred všetkými nepríjemnosťami, ktoré som spôsobil, navyše vždy zatvorila oči, krásne ich zahrabala pod koberec a pravdu, ktorá nebola taká, akú si ona vysnívala, nebrala do úvahy. A tak je to dodnes,“ dodáva s tým, že sa v detstve nenaučil prevziať zodpovednosť za svoje činy.
Keď po vysokej škole vstúpil do reálneho sveta, uvedomil si, že na skutočný život nebol vôbec pripravený, a tak si začal vytvárať pseudorealitu, „akúsi snovú identitu, ktorá pokračuje v tom parádnom a bezproblémovom fungovaní“.
Klamal neustále a o všetkom
V roku 2009 sa zoznámil s Monikou a o štyri roky sa vzali. Jeho matka Monike na svadbe povedala, že jej ukradla syna. So svojou nevestou nikdy dobre nevychádzala. Ani predchádzajúce Martinove priateľky nemala rada a zvykla ich v tajnosti navštevovať, aby sa uistila, či sú pre Martina tie pravé. Monika ňou, podľa Martinovej matky, zjavne nebola. Vinila ju za všetky ich problémy.
Za ťažkosti v ich vzťahu však v skutočnosti mohlo Martinovo
