Dnes sa nebojuje ako v Top Gune, musíte viac premýšľať, vraví pilot, ktorý trénoval obranu pred Rusmi

Na menovke má prezývku Viper, ale volá sa Aleš Svoboda. Český stíhací pilot nie je len záložným astronautom Európskej vesmírnej agentúry, ale aj letcom určeným na preškolenie na F-35, ak si Česko tieto lietadlá zaobstará. Americký stroj si už vyskúšal v simuláciách zameraných na boj s Ruskom po jeho prípadnom vpáde na Západ.

V rozhovore sa ho pýtame:

• v čom vidí výhody lietadla 5. generácie oproti starším strojom;
• ako vyzerajú cvičenia, kde F-35 simulujú aj roly nepriateľských lietadiel;
• čo robí pilot pred odpálením riadenej strely a po ňom, aby mal čo najvyššiu šancu zasiahnuť cieľ a nedať sa odkryť radarom;
• či F-35 nepotrebuje medzi letmi príliš veľa servisného času.

Máte za sebou simulované scenáre s lietadlami F-35, absolvovali ste ich v USA. Keď sa spýtam jednoducho, aké rozdiely vidíte oproti lietadlám starších generácií?

Cvičili sme scenáre, ktoré by mohli nastať u nás, v našom operačnom priestore, ak by prišlo k napadnutiu zo strany Ruskej federácie. Rozdiely sú najmä v operačných schopnostiach.

Keď hovoríte náš operačný priestor, myslíte tým české územie alebo vzdušný priestor krajín NATO?

Oboje. Ak by došlo k aktivácii článku 5, prispievali by sme ku kolektívnej obrane svojimi lietadlami. Nečakali by sme v druhom rade, ako to dopadne v Poľsku – že by sme niečo začali robiť až vtedy, keď sa to skončí zle.

NATO má spracované plány, kto by kam šiel čo robiť v prípade napadnutia. My by sme zapojením prenesene bránili aj Českú republiku. No bránili by sme ju napríklad v Poľsku alebo v Pobaltí.

A tie scenáre?

Zodpovedajú druhu ohrozenia: zo vzduchu sú to hlavne stíhacie lietadlá Ruskej federácie, stíhacie bombardéry, strategické bombardéry, strely s plochou dráhou letu. Zo zeme balistické rakety a systémy protivzdušnej obrany, či už operačno-taktické, ako SA-11, SA-15, SA-17, alebo strategické, ako S-300 a S-400.

Keď tieto nepriateľské prostriedky poskladáte tak, ako by sme očakávali, že budú reálne poskladané, simuluje to operačné prostredie. V ňom sme týždeň cvičili misie, ktoré by sme plnili v prípade konfliktu.

Rozdiely, na ktoré ste sa pýtali, sú najmä v operačných schopnostiach. Jasne vidieť, že v tomto prostredí by lietadlá starších generácií mali obrovský problém fungovať. Niežeby boli nepoužiteľné, ale buď by sa tam museli nasadiť v oveľa väčších počtoch a museli by ich podporovať ďalšie špecializované lietadlá, alebo by sme museli akceptovať vysoké straty. To je pre nás neudržateľné.

Pretože tých lietadiel budeme mať málo.

Tak. Naša západná doktrína nie je zameraná na kvantitu, ale na kvalitu. Vážime si technológiu aj ľudský život. Ideme radšej sofistikovanou cestou, než by sme posielali „ľudské vlny“.

Mám to chápať tak, že prostredie, ktoré ste simulovali, bolo prostredie s nesmierne hustou protivzdušnou obranou?

Presne tak. V tom by sme pôsobili aj reálne. Treba spomenúť, že strategické systémy protivzdušnej obrany, ktoré majú dlhý dosah, ako je S-400, dosahujú z Kaliningradu alebo z Bieloruska už teraz hlboko na územie napríklad Poľska. Ak by sme mali pôsobiť v Poľsku, hneď po vzlete by sme sa pohybovali v dosahu týchto prostriedkov.

Ako teraz Ukrajinci? Tí lietajú nízko nad zemou pre to, že ich ruská protivzdušná obrana vidí aj v hĺbke ich územia.

Áno. Aj preto je činnosť ukrajinského letectva neefektívna, pretože nemajú schopnosť sa v tomto prostredí pohybovať a prežiť. To je obrovský problém.

Ako novinári sme na generálnom štábe počuli, že staršie lietadlá budú čoskoro operačne irelevantné. Čo to presne znamená?

V momente, keď lietadlo nie je stealth, všetci vás vidia. Celá pozemná protivzdušná obrana. Vidia vás radarom, tú informáciu odovzdávajú stíhačkám, vidia vás tie stíhačky. Ste vystavený komplexnej hrozbe, ktorá je v tom priestore. Keď máte stealth lietadlo, tak detekciu z podstaty veci veľmi oddialite. To je jeden z veľkých rozdielov medzi F-35 a inými strojmi.

Pre Ukrajincov to napríklad znamená, že nemôžu adekvátne podporiť svoje pozemné útočiace jednotky. Ale počuli sme, že lietadlá sú aj súčasťou protivzdušnej obrany.

Jedna z veľkých hrozieb, ktoré existujú a ktoré Rusi používajú v Sýrii aj na Ukrajine, sú riadené strely s plochou dráhou letu, ako napríklad Ch-101. Rusi ich používajú zo strategických bombardérov, odpaľujú ich z veľkej diaľky a z bezpečia, pretože tie strely majú dosah rádovo tisícok kilometrov. Strelu odpália, v určitej chvíli klesne do extrémne malej výšky a letí pomerne slušnou rýchlosťou napríklad v 50 metroch. Kopíruje terén po naprogramovanej trase.

Tieto zbrane je veľmi ťažké zachytiť radarmi na zemi. Prostriedkom, ktoré z Ruska dokážu doletieť až sem, sa dá postaviť tak, že sa na ne pozeráte zhora, z lietadla. Keď strela kľučkuje v 50 metroch medzi kopcami, pozemný radar ju nevidí.

Lietadlá potom ten priestor neustále monitorujú a bránia?

Takto sa to normálne deje v taktickom letectve pri defenzívnych operáciách. Bránite zverený priestor zodpovednosti, máte nejaký „obdĺžnik“, ktorý je váš, máte doň nasadenú dvojicu lietadiel, prípadne koľko ich treba, monitorujete to všetkými svojimi senzormi a potom na to dokážete pôsobiť aj zbraňami.

Často počujeme skoro až frázu, že F-35 dáva pilotovi unikátne situačné povedomie. Čo to laicky znamená a prečo je to dôležité?

Predstavte si to tak, že sedíte v lietadle a máte pred sebou výsledný produkt. Obrázok, čo sa deje vo vzduchu, čo na zemi, kde je protivník, aká je jeho pozícia, identita…

Ako sa to dá vidieť? Na displeji a v prilbe, do ktorej sa premietajú dáta?

Lietadlo má veľký panoramatický dotykový displej a pomáha aj tá prilba. Predošlé generácie lietadiel nemajú toľko senzorov a musíte ovládať každý zvlášť. Máte napríklad radar, na displeji si zobrazíte stránku radaru, ovládate ju a máte z toho nejaké informácie. Potom máte napríklad elektrooptický zameriavací kontajner – tie má naše letectvo iba štyri – a ten si musíte dať na ďalší displej a ovládať ho zvlášť.

Stíhačky 5. generácie majú viac senzorov, počítač im zadáva úlohy autonómne a systém to množstvo dát dáva dohromady, takže pilot vidí na displeji výsledok. Napríklad nepriateľské lietadlá. Vás ako pilota až tak nezaujíma, či to je informácia z vášho radaru, z iného senzora alebo z radaru vášho kamaráta v susednom lietadle. Vás zaujíma, kde je, aká je jeho identita a s akou pravdepodobnosťou je zistená.

Lietadlo tak zadáva úlohy svojim senzorom, aby prehľadávali oblasť záujmu, zároveň to robia aj ostatné lietadlá vo štvorici. Je medzi nimi vysokorýchlostný smerový datalink, ktorým si lietadlá vymieňajú informácie. V reálnom čase tak máte pred sebou na displeji finálny obraz, obrovské množstvo už vyhodnotených dát.

A môžem sa viac sústrediť na to, čo s nimi urobím.

Ako pilotovi vám to neuveriteľne šetrí mentálnu kapacitu. Dnešný boj nie je vec manévrovania ako vo filme Top Gun, ale premýšľania, taktického rozhodovania. Ste v situácii, ktorá sa solídnym tempom vyvíja, neviete o nej všetko a aj nepriateľ má nejaké slovo. Môžete byť v elektromagneticky porušenom prostredí.

F-35 vám výrazne zjednodušuje vybudovať si situačné povedomie. Oproti borcovi alebo dievčaťu v lietadle, ktoré je o generáciu staršie, ste o tri kroky napred: má plnú hlavu a ruky práce, ovláda radar, riadi lietadlo a ešte velí ostatným… To je tá situačná prevaha. Vaše lietadlo je stealth, ťažko zistiteľné, čo vás dostáva do situácie, keď viete o protivníkovi takmer všetko, kým on možno ešte vôbec nevie, že tam ste.

Súčasné bojové lietadlá už veľmi často nelietajú nadzvukovou rýchlosťou. Aj F-35 stráca pri vyšších rýchlostiach svoju výhodu ťažšej zistiteľnosti. Ako sa stalo, že si lietadlá už vystačia s rýchlosťami napríklad okolo mach 0,8?

F-35 je schopné letieť nadzvukovou rýchlosťou. Dokonca ľahšie ako lietadlá predchádzajúcej generácie. Keď vezmem Gripen alebo F-16 a navešiam naň všetky tie zbrane a bomby…

Tak ich to brzdí.

Jednak to a zároveň majú napríklad prvky prevádzkového obmedzenia, takže nemôžu prekročiť nejakú rýchlosť. V F-35 máte všetko vnútri trupu, lietadlo je aerodynamicky čisté, prevádzkové obmedzenia nie sú.

F-35 je stealth nielen vo vzťahu k radarom, ale napríklad aj v infračervenom spektre. Samozrejme, že keď zapne prídavné spaľovanie a zrýchli, v nejakom okamihu sa bude dať lepšie zachytiť infračervenými senzormi. Je tam však otázka praktického využitia, infračervené senzory fungujú na iné vzdialenosti ako napríklad radar.

Stíhačky 4. a 5. generácie zrýchľujú na nadzvukovú rýchlosť len v určitých fázach boja, respektíve za istej taktickej situácie, napríklad keď potrebujem dať čo najväčšiu energiu odpaľovanej rakete.

Zrýchlite, aby ste ušetrili riadenej strele trochu práce a paliva?

Presne tak. Neletím stále nadzvukovo, ale keď to potrebujem, napríklad pred odpalom, tak do toho idem, aby som svojim zbraniam dodal väčší dolet. Alebo v istej defenzívnej situácii, keď, naopak, potrebujem odniekiaľ rýchlo zmiznúť. Inak však bojové lietadlá od 4. generácie v drvivej časti letu letia napríklad mach 0,8 alebo 0,9 (násobok rýchlosti zvuku v danom prostredí – pozn. red.).

Keď ste si mohli vyskúšať lietanie v F-35 aj proti nej, stalo sa vám, že vás napríklad „zostrelila“ bez toho, aby ste vedeli, že tam je?

Na veľkých cvičeniach je to tak, že je blue strana, to sú tí dobrí, a proti nej red strana – tí, ktorí simulujú protivníkov. Tí, proti ktorým by sa reálne bojovalo. Napríklad simulujeme lietadlo ruskej výroby, povedzme Su-27, Su-35, so schopnosťami, zbraňami a približne s taktikou, o ktorej vieme, že ju Rusi používajú. Necvičíme F-35 proti Gripenu, tie proti sebe asi nikdy bojovať nebudú.

Na red strane máme dané „noty“, aby sme navodili taktické situácie, ktoré si blue strana chce precvičiť. Záleží aj na tom, aké lietadlo simulujeme. Aby som odpovedal konkrétnejšie, F-35 môžeme radarom na Gripene zistiť len veľmi ťažko. Neznamená to, že je neviditeľná, v určitom bode každé lietadlo vidieť, ale zistíte ho dosť neskoro. A F-35 na druhej strane už o vás dávno vie, presne vie, čo sa deje, a možno už na vás smeruje raketu.

Čo hovoríte na námietky, že technológia stealth môže byť čoskoro prekonaná?

Nemyslím, že by malo dôjsť k prevratnému objavu, ktorý by technológiu stealth úplne pochoval. Je veľmi komplexná, v radarovom spektre, v infračervenom a aj tým, čo lietadlo vyžaruje. Občas sa ozvú argumenty, že pasívne senzory, ako česká Věra, vedia detegovať, ako piloti komunikujú cez rádio či ako vyžaruje ich radar. To je však naozaj zavádzajúce.

Veľká téma F-35 je tzv. emcon, emission control. Vy v tom lietadle veľmi plánovane a proaktívne riadite, čo vyžaruje. Napríklad datalink, ktorým v rámci tej štvorice lietadlá komunikujú, je smerový. „Svieti“ len k tomu lietadlu, s ktorým chce komunikovať, nie 360 ​​stupňov dookola. Štyri lietadlá si odovzdávajú informácie ako tichú poštu.

Ako to funguje?

Lietadlo vie, kde je ďalší stroj, a presne tam vysiela. A ďalšie lietadlo to pošle ďalšiemu. To neznamená, že ten rádiový signál sa nedá zamerať alebo odhaliť, ale museli by ste byť presne na spojnici medzi tými lietadlami.

Komunikácia cez rádio prebieha tak, že sa mení výkon vysielača, aby bol potrebný čo najmenší. To lietadlo je naozaj veľmi ťažké odhaliť. Občas niekto povie – ale my sme ho niekde videli, na radare, sledovali ho podľa odpovedača. Ale to je spravidla vtedy, keď letí po civilných trasách v civilnom vzdušnom priestore a so zapnutým odpovedačom.

Keď F-35 lietajú v rámci cvičení, takmer vždy majú na sebe kútové odrážače s Luneburgovými šošovkami. Vidíte to na lietadle ako také nacvaknuté „hrbolčeky“. Slúžia na to, aby umelo zväčšovali radarovú odrazovú plochu, aby sa pri cvičení neprezrádzala reálna hodnota, ako veľmi to lietadlo nevidno.

Takto boli F-35 vybavené aj na nedávnom cvičení Arctic Challenge. To, že sme ich boli schopní v určitej fáze vidieť na radare, bolo skreslené tým, že boli osadené odrážačmi so šošovkami. Reálne by sme ich videli oveľa neskôr.

Čo hovoríte na analýzy, ako je tá od amerického Congressional Budget Office, ktoré varujú pred relatívne nižším percentom F-35 schopných plniť úlohy?

Veľa záleží na metodike, ktorá sa na tento výpočet používa (napríklad z tohto porovnania F-35 nevychádza v porovnaní s inými lietadlami zle – pozn. red.). Ide o to, čo považujete za lietadlo, ktoré je prevádzkyschopné alebo neprevádzkovateľné, a ako veľmi to premietate do štatistík.

Americké štatistiky občas pracujú s kategóriami „schopný plniť aspoň časť úloh“ a „schopný plniť všetky úlohy“.

Áno. Aj pri bežnom lietaní s L-159 alebo s Gripenmi sa stáva, že majú niektoré systémy toho lietadla poruchu. Ale lietadlo ide do vzduchu, pretože na daný let ten systém nepotrebuje. Ide o to, či to lietadlo musí byť stopercentné alebo nie. V prípade podpisu kontraktu bude garantovaná určitá minimálna miera prevádzkyschopnosti, počet letových hodín za rok a podobne. Na to je nabalený systém logistiky, údržby, zásob náhradných dielov, aby toho bolo dosť.

Vraví sa, že na plnenie úloh stačí menej stíhačiek 5. generácie ako tých starších. Čím to je?

Je to dané schopnosťami. V Amerike sme na simulátore bránili určitú oblasť – s F-35 sa dokážete ubrániť oveľa väčšej prevahe, keď sú na druhej strane stíhačky 4. generácie. Tam, kde vám na ubránenie územia stačia napríklad štyri F-35, vám štyri Gripeny alebo F-16 stačiť nebudú, bude ich treba napríklad dvanásť.

Pretože ich budem strácať a pretože nevydržia tak dlho vo vzduchu?

Pri ofenzívnych a defenzívnych operáciách sa stanovuje prijateľná miera rizika. Podľa toho, ako veľmi je operácia zásadná, beriete na seba danú mieru rizika. Nemôžete prijať úplne veľké riziko, keď to nie je nutné, pretože človek, ktorý velí celej operácii, bude lietadlá potrebovať aj zajtra. Takže vždy máte mieru rizika, do ktorej idete, ďalej už nie. A k miere rizika je napočítané isté force ratio – pomer síl, do ktorého sa ešte môžete pustiť, aby ste tú mieru neprešvihli.

Toto force ratio je pri stíhačkách 5. generácie niekde úplne inde ako pri starších. Keď budem brániť nejaký „obdĺžnik“ a budem tam mať štyri lietadlá F-35, som schopný sa postaviť s rovnakou mierou rizika oveľa väčšiemu počtu lietadiel, než keby som tam mal štyri Gripeny alebo F-16.

O Gripenoch sa dlhodobo hovorí, že sú nenáročné na logistiku a servis, že môžu krátko po pristátí zase vzlietnuť. Nie je to pri F-35 oveľa komplikovanejšie?

Na to, čo my od toho lietadla chceme, tam rozdiel nie je. Vieme, že by sme počas každodenného výcviku lietali skôr menší počet dlhších misií ako viac kratších. Nie je až také dôležité, či budú technici medzi dvoma letmi potrebovať 50, 60 alebo 70 minút. Ani počas operačných nasadení v konfliktoch vysokej intenzity, ako vojna v Perzskom zálive, invázia do Iraku či Kosovo, nenastali situácie, že by lietadlo muselo pristáť a hneď ísť zase do vzduchu.

Už to nie je bitka o Britániu?

Nie je. Plánuje sa jeden, maximálne dva vzlety daného zoskupenia denne. Ak by nastala situácia, že lietadlo musí byť dotankované, dozbrojené a okamžite plniť ďalšiu úlohu, je možné urobiť takzvaný hot pit, čo už robíme teraz s Gripenom a dá sa to aj s F-35. Pristanete na letisku, s bežiacim motorom vám doplnia palivo a zase letíte.

Alebo sa dá tankovať počas letu, koncept F-35 je postavený skôr na tom. To rýchle dostávanie lietadiel do vzduchu bolo šité na mieru skôr švédskemu letectvu. Vzhľadom na to, ako sú na tom geograficky, by tie tankery museli lietať niekde ďaleko vzadu, museli by ešte vyčleňovať ďalšie Gripeny, ktoré by chránili tie tankery. Keďže majú vybudovanú sieť letísk a diaľničných úsekov, je pre nich oveľa jednoduchšie sadnúť priamo pod seba, tam ich technici docvaknú a počas pätnástich minút sú znova vo vzduchu. To však pre nás nie je až také zásadné.

Nevedel som, že sa dá lietadlo dostať znova do vzduchu za 50 až 70 minút. Myslel som si, že na to treba hodiny.

S Gripenom pri výcviku lietame bežne tri vlny denne a medzi nimi máme hodinu. S F-35 by veľká časť výcviku bola na simulátore, takmer polovica. S reálnymi lietadlami to bude skôr menší počet dlhších letov. Tam už je nám celkom jedno, či medzi tými dvoma letmi bude hodina alebo hodina a pol.

Skôr som premýšľal o potenciálnej bojovej situácii.

Čas potrebný na prípravu Gripenu a F-35 sa zásadne nelíši. Nie je to tak, že by ste na jedno lietadlo potrebovali 50 a na druhé 100 minút. V bojovej situácii sa to rieši hot pitom alebo tankovaním počas letu.

Spracovával som analýzu intenzívnych konfliktov, ako bola napríklad prvá fáza vojny v Perzskom zálive. V priemere mali na jedno lietadlo okolo jedného vzletu denne. Od 0,5 do 0,9, najviac to vychádzalo napríklad 1,36. Skúsenosti z konfliktov za posledných 30 rokov hovoria, že lietadlo letí raz denne, niekedy dvakrát.

Z pohľadu verejnosti je asi najzaujímavejšou témou vzdušný boj. Riadené strely sa dnes odpaľujú na veľké vzdialenosti, dá sa dočítať o dostreloch ruských striel okolo 200 kilometrov. Predpoklad, ako bojuje F-35, teda je, že sa dokáže nepozorovane priblížiť aj pásmam dostrelu ruskej rakety a potom útočí vlastnou strelou?

Presne tak. Aby bol protivník schopný odpáliť na vás raketu a využiť taký dlhý dolet, musí vás vidieť, byť schopný vás kvalitne sledovať svojím senzorom, väčšinou radarom. A musí tej rakete dodávať pomerne kvalitné informácie o vašej polohe.

Proti F-35 to na také dlhé vzdialenosti nie je možné. Na 200 kilometrov vás rozhodne nezaregistrujú. Zistia vás na nejakom zlomku toho čísla – a to už je neskoro. Už je jedno, čo tam má za raketu.

Keď F-35 odpaľuje raketu, na chvíľu otvorí trupovú šachtu. V tej chvíli ju na radare viac vidieť. Prekáža to? Zameria ho radar nepriateľského lietadla?

Krátkodobé otvorenie šachty odkryje vnútro lietadla, ktoré už stealth nie je. To je rizikový okamih, ale tam je to takticky ošetrené.

Moja predstava je, že by som vás vo vašej F-35 videl napríklad na sekundu, čo mi nemusí stačiť, pretože sa vaše lietadlo pohybuje a ja tej rakete neviem povedať, kam má letieť.

Na sekundu to nestačí. Každý radar, ktorý sa na vás pozerá, potrebuje nejaký čas, musí vedieť, kam sa má pozerať, musí vás nejaký čas sledovať. Každý vie, že keď odpaľuje raketu, je v tom okamihu trochu zraniteľný, takže si okolo toho musí vybudovať istú taktiku. Ale o tom už nemôžem hovoriť. (úsmev)

Ako veľmi Gripen limituje, že musí mať podvesenú výzbroj, nádrže, senzory, aby fungoval naplno?

Gripen nie je konštruovaný ako stealth, a keď naň zavesíte všetko, čo potrebujete, tak už nie je vôbec stealth. Aby to lietadlo bolo schopné fungovať v prostredí plnom hrozieb, musí to riziko nejako zmierňovať. Pri stíhačkách 4. generácie sa to robí tak, že keď potrebujem, aby niečo urobili v takom prostredí, musím poslať ďalšie lietadlá, ktoré vyriešia tie hrozby.

Na zemi aj vo vzduchu.

Potrebujem k nim poslať napríklad lietadlá elektronického boja, ktoré budú z väčšej vzdialenosti rušiť radary. Potrebujem poslať ďalšiu napríklad štvoricu stíhačiek s protirádiolokačnými strelami, ktoré jednak zaznamenajú, kde pozemná protivzdušná obrana je, pretože tá je dnes mobilná, a potom strieľajú na jej radary.

Vo vzduchu sú aj cudzie stíhačky, takže tam v prvom rade musím poslať napríklad osem stíhačiek, ktoré sa starajú o hrozbu air-to-air. Ich piloti sa musia koordinovať s tými, ktorí sa starajú o hrozbu zo zeme, je to neskutočne komplexná operácia. Keď budem mať lietadlo, ktoré nevidieť, tak tam namiesto skupiny napríklad dvadsiatich lietadiel pošlem štyri alebo osem strojov, ktoré sa o to postarajú. To je ten rozdiel. Ak by som tam poslal lietadlá predchádzajúcej generácie bez tejto podpory, tak sa ich polovica nevráti.

Ako je to teraz s výhľadom na operačnú spôsobilosť F-35, ak uzavrieme zmluvu o nákupe? V roku 2035?

Počiatočnú operačnú spôsobilosť budeme mať určite skôr. Tú plnú ku koncu toho roku. Plná znamená kompletný počet lietadiel, vycvičeného personálu, pilotov a schopnosť plniť air policing aj spektrum ďalších operácií, ktoré by sme mohli potrebovať.

Vrátane boja proti cieľom na zemi? S Gripenmi sme to začali trénovať relatívne neskoro.

Vrátane air-to-ground. S prechodom na 5. generáciu sa to už striktne neoddeľuje. Keď niekam letíte, musíte sa postarať o hrozbu zo zeme aj zo vzduchu. Ochrana vzdušného priestoru počíta s konceptom A2AD (anti-access/area denial), v ktorom to protivník, čo je na tom technologicky trochu horšie, kompenzuje rozmiestnením svojej protivzdušnej obrany alebo balistických striel pozdĺž hraníc.

Tým vám pokryje veľkú časť vášho územia – dnes je to Pobaltie alebo Poľsko. Dolet niektorých prostriedkov siaha ku Krkonošiam. Ak by napríklad o desať rokov nasadili systém s ešte väčším dosahom, ohrozia tým celú vojenskú i civilnú prevádzku, ktorá tu je. Je logické, že by tieto strategické prostriedky protivzdušnej obrany dlhého doletu alebo prostriedky tých balistických striel pri konflikte patrili medzi prioritné ciele.