Pacient s rakovinou Milan Krajčovič o eutanázii: Možnosť rozhodnúť o svojom odchode je pre niektorých milosrdenstvo
Eutanáziu vnímam ako obohatenie života. Žiť s vedomím, že ak to už nebudem zvládať, mám takú možnosť, je oveľa ľahšie, než žiť v strachu, čo ma čaká. Prečo nás vôbec niekto oberá o možnosť tejto úľavy? pýta sa pacient s rakovinou pľúc.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
MILAN KRAJČOVIČ (1957) pracoval v oblasti informačných technológií a ako servisný technik zdravotníckej techniky. Pred štyrmi rokmi mu zistili rakovinu pľúc.
Tento text je súčasťou seriálu rozhovorov na tému Eutanázia – áno či nie?. Ak máte k téme čo povedať, napíšte, prosím, na [email protected].
Kedy ste sa dozvedeli, že máte rakovinu pľúc?
Diagnostikovali mi ju v roku 2019. Prvé ťažkosti som však pociťoval už rok predtým. Neberiem to ako tragédiu, svoje som si odžil. Vnímam to skôr ako príležitosť na sebareflexiu a zamyslenie nad rôznymi vecami. Vrátane eutanázie. Jasné, že prišla aj panika, ale to je len prirodzená reakcia organizmu, ktorá netrvá dlho.
Nádor mal tuším 12 x 9 centimetrov, takže som absolvoval operáciu, v rámci ktorej mi vybrali jeden pľúcny lalok. Keď som sa z toho spamätal, čakala ma chemoterapia. Čoskoro mi zomrela mama a diagnostikovali mi ťažkú periférnu neuropatiu. Rok som sa nanovo učil zapínať gombíky, ťažko sa mi chodí, musel som sa naučiť žiť s bolesťou. Bolo to ťažké obdobie.
Žiaľ, neuropatia býva jedným z dôsledkov chemoterapie. Je to akási daň za to, že človek prežije.
To sedí. A neuropatia sa nedá vyliečiť. Najskôr som to vnímal ako veľkú ranu. Pracoval som s veľmi citlivými lasermi, vedel som ich správne nastaviť, zrazu som mal problém udržať kladivo a rovnováhu. Je to hendikep, ktorý nejedného človeka položí aj psychicky.
Čosi podobné, hoci s lepším koncom, som zažil už dávnejšie – urológ mi ultrazvukom našiel na obličke niečo, čo mohlo byť cystou, ale aj nádorom. Už vtedy som videl, aký problém majú lekári hovoriť otvorene a jasne. Toho môjho som vyslovene musel dotlačiť, aby mi jasne povedal, že môže ísť o nádor. A to sme ešte vôbec nehovorili o jeho prípadnej zhubnosti či nezhubnosti. Najhoršie bolo čakanie, nevedomie, či prídem alebo neprídem o obličku.
Stále nás učili – nepodliehaj tomu, neplač, buď chlap, hrdina a podobne. Celá tá koncepcia, ktorú nám natlačili do hláv, je však nanič vo chvíli, keď
