Vnuk Alfonsa Muchu: Plagáty či albumy s motívmi môjho deda mali aj členovia Rolling Stones a Janis Joplin
Predajom dedových diel by sme neskutočne zbohatli. Mohli by sme si kúpiť jachty, čokoľvek na svete. Existuje však aj čosi ako zodpovednosť, tvrdí John Mucha.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
John Mucha (1948) je vnuk slávneho maliara Alfonsa Muchu. Pôsobil ako medzinárodný bankár. V roku 1992 spoluzakladal Muchovu nadáciu, ktorá zhromažďuje a popularizuje dielo jeho starého otca.
Váš starý otec Alfons bol slávny výtvarník, otec Jiří známy publicista, mama Geraldine bola úspešná hudobná skladateľka. Bolo pre vás priezvisko Mucha bremenom, že aj vy musíte v živote niečo dosiahnuť, aby ste rodine nerobili hanbu?
Ťažko povedať. Narodil som sa v roku 1948 a o dva roky neskôr otca zatkli a obvinili zo špionáže. Štátny prokurátor preňho žiadal trest smrti, našťastie ho nedostal. Vymerali mu šesť rokov. V Československu, kde som žil do svojich 18 rokov, mala celá naša rodina hrozný kádrový profil. Komunisti nás vyslovene neznášali. Nemali sme žiadnu hodnotu, dedovo umelecké dielo bolo bagatelizované a zaznávané.
To všetko hralo proti tomu, aby som mal chuť súťažiť s tým, že otec aj dedo boli slávni. A vlastne aj mama, veď len nedávno som sa vrátil z Tokia, kde bola svetová premiéra baletu Macbeth s jej hudbou. Realizoval ho Japonský národný balet v prítomnosti našej honorárnej patrónky princeznej Takamado.
Nakoniec som sa asi aj tak stal čiernou ovcou rodiny, lebo oni boli umelci. So smiechom som vždy hovoril, že niekto musí aj zarábať. A tak som sa stal medzinárodným bankárom.
Ekonómiu ste vyštudovali v Anglicku.
Musel som, lebo v Prahe som mal problém dostať sa už na gymnázium. Na vysokú školu som za komunizmu nemohol ani pomyslieť. Mal som šťastie, že mama bola zo Škótska a že som sa narodil v Londýne, inak by ma von tak ľahko nepustili. Ako bankár som bol úspešný, ale keď otec v roku 1991 zomrel, vyskočila otázka, čo s dielom deda Alfonsa Muchu. Mama hovorila, že možno všetky jeho diela darujeme národnej galérii. Bol som proti, lebo som nechcel, aby skončili kdesi v depozite a nik by si už na ne nespomenul.
A tak ste s mamou v roku 1992 založili Muchovu nadáciu.
Odvtedy v nej pracujem, nakoniec som teda predsa len skončil pri umení. Keď otec zomrel, priletel som z Londýna do Prahy. Čakali ma tam všetky možné médiá. Všetci novinári boli v tom, že som prišiel vyviezť dedove obrazy, aby som ich rozpredal po svete. Bol to nezmysel – nič som nevyviezol, nič som nepredal. Dodnes, hoci predajom dedových diel by sme neskutočne zbohatli. Mohli by sme si kúpiť jachty, čokoľvek na svete.
Existuje však aj čosi ako zodpovednosť. Nechcel by som, aby sa po mojej smrti našli ľudia, ktorí by mohli moje meno očierňovať tým, že som to v živote pokašľal. Isto ste zachytili, že už dnes existujú voči mne negatívne naladené kruhy. Mojou reakciou na ne je – nesúďte ma na základe toho, kým som, ale na základe toho, čo robím.
České médiá vrátane serióznych o vás začali svojho času písať, že v skutočnosti vôbec nie ste vnukom Alfonsa Muchu. Vraj o tom existujú dokumenty aj výpovede svedkov s tým, že vôbec nie je isté, či ste naozaj synom Jiřího Muchu. Tým sa vlastne spochybňujú aj vaše práva na dedove diela.
Na
