Prezidentka Čaputová: Demokracia a Slovensko sú silnejšie ako Robert Fico (+ video)

Prezidentka Zuzana Čaputová hovorí, že aj po konci svojho mandátu chce pomáhať Slovensku.

Hovorí aj o tom, ako môže krajina vyzerať po parlamentných voľbách – že 1. októbra príde nový deň, niektorí sa budú tešiť, niekto bude frustrovaný. „Otázka je, čo s tým potom následne urobíme. Je veľmi dôležité, aby sme nezabudli, že je to vláda zvolená na maximálne štyri roky. Sme to my, ľudia, ktorí tu žijeme, občania, ktorí tu sme, sused, kolega, rodina. Toto si nenechajme ukradnúť, to puto, ktoré medzi sebou máme.“

Sme v bratislavskom mestskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. To odštartovalo divadelnú sezónu plagátom, ktorého základ je vo vitrážach. Tie sú tu zo stalinistických čias, na plagáte je dúhová aj ukrajinská vlajka a riaditeľke divadla Valérii Schulczovej teraz niektorí ľudia píšu, že by ju mali hromadne znásilniť, zabiť a podobne. Dokonca prišlo asi tristo ľudí pred týždňom pred divadlo protestovať. Čo sme to za krajinu?

Pokiaľ ide o plagát, nedalo sa to nezaznamenať. Asi to symbolicky vypovedá o dobe, ktorú žijeme. Zároveň rešpektujem, že sa niektorým ľuďom môže plagát nepáčiť. Je to prirodzené pri každom umeleckom diele. Ale keď som sa na to pozrela lepšie a po tom, ako prišlo uistenie, že to naozaj nie je amputovaná hlava, ale busta, tak na tom obrázku nevidím nič, čo by bolo odmietajúce, popierajúce, okrem jedného jediného symbolu, a to je gardistický dvojkríž, čo je z historického hľadiska absolútne správne a v poriadku. Na tom plagáte na nikoho neútočia. Niečo vyzdvihujú. Z tohto hľadiska by sa nikto nemusel cítiť urazený, dotknutý alebo zahnaný do kúta. Napriek tomu sa to deje. Príbeh tohto plagátu zobrazuje naozaj veľa z toho, čo žijeme. Jednak žijeme dobu, keď sa navzájom skupiny ľudí medzi sebou boja. Obávajú sa, že tí druhí sú schopní im ublížiť, že sú schopní ich utlačiť, niečo im nadiktovať. A to je to najhoršie, čo sa nám perspektívne môže stať. Že politika rozdelí národ a občanov, že tu budeme medzi sebou žiť v konflikte a nedôvere, pričom sme občania jednej krajiny a musíme držať spolu.

Ľudia teraz prajú smrť aj Kristíne Tormovej alebo Katke Koščovej, aj ich deťom, pretože nahrali video, v ktorom hovorili o demokracii a podporili jednu politickú stranu. Takto tu teraz budeme žiť, že si budeme navzájom priať smrť?

Dúfam, že nie. Je to charakteristické pre tento čas, ale bolo by naivné si myslieť, že sa to týka iba obdobia pred voľbami. Už počas covidu tu boli rôzne vyhrážky ľuďom, ktorí reprezentovali nejaký vedecký názor, boli tu vyhrážky ľuďom pomáhajúcim Ukrajincom, sú tu vyhrážky voči rôznym názorovým skupinám, nehovoriac o menšinách, voči ktorým je rétorika hanlivá až nenávistná. Nie je to spojené iba s kampaňou pred parlamentnými voľbami, ale tá emócia je teraz z hľadiska nenávisti vyhnaná veľmi vysoko. Nenávisť je väčšinou iba následkom inej emócie, ktorá jej predchádza, a to je strach. Žijeme dobu, keď sa ľudia obávajú medzi sebou jeden druhého alebo sa obávajú iných ľudí a skupín, obávajú sa mňa, obávajú sa vás. Je to pre mňa nepochopiteľné, ale tak to je. Musíme sa iba nevzdať, čo znie, ako keby to bolo málo, ale nie je to vôbec málo. Snažiť sa každodenne svojou prácou, komunikáciou budovať niečo, čo je teraz absolútne krehké, nejaký mostík dôvery k tým druhým. Často je to ťažký a nevyrovnaný boj, máte pocit, že postavíte jednu tehličku na moste a príde víchrica zo sociálnych sietí, ktorá ho totálne rozmetá, a vy sa znovu snažíte vyslať signál uistenia, pokoja, vecnosti, kultivovanosti a znova príde naratív, podľa ktorého ste – veď vy viete, čo všetko. Takže takúto dobu žijeme, napriek tomu to nemá znamenať rezignáciu v tom, akými sme a ako pôsobíme v spoločnosti.

Video: Záznam diskusie s prezidentkou Zuzanou Čaputovou