Summia Tora: Afganské ženy nepotrebujú záchranu, ale dôstojnosť a rovnaké práva

Vyrastala ako afganská utečenka v Pakistane a jej rodina má viacgeneračnú utečeneckú skúsenosť. „Keď vyrastáte ako dieťa utečencov, žijete vo veľkej neistote. A čo je horšie, máte pocit, že vlastne nikam nepatríte,“ hovorí Summia Tora, ktorá momentálne žije v Londýne a študuje na univerzite v Oxforde.

V rozhovore sa rozprávame nielen o jej osobnom príbehu a práci v afganskej ženskej komunite, ale aj o súčasnej situácii afganských žien, ktoré za dva roky teokratickej vlády Talibanu prišli o možnosť študovať, pracovať, podnikať aj slobodne sa pohybovať na verejnosti.

Afganky sa podľa nej nesmú stať „objektom záchrany“ západných organizácií. „Musíme byť veľmi opatrní v tom, ako sa k nim budeme správať. Tieto ženy nechcú byť zachraňované. Chcú, aby sme k nim pristupovali s úctou a aby im bola dopriata dôstojnosť a ľudské práva, aké prináležia mužom,“ hovorí.

Kde sú vaše korene?

Pochádzam z Afganistanu, no pôvodom som etnická Uzbečka. Moji starí rodičia z otcovej aj maminej strany emigrovali z Uzbekistanu počas druhej svetovej vojny. Útočisko našli v Afganistane. Otec aj mama sa už narodili tam, a ja tiež, no bohužiaľ pre nepokoje v 90. rokoch sme sa museli presťahovať do Pakistanu. Značnú časť svojho života som teda prežila ako utečenka.

Žili sme v meste Pešávar v Pakistane. Afganistan som potom navštívila až po teroristických útokoch 11. septembra 2001, respektíve po následnom príchode amerických vojenských jednotiek do Afganistanu. Táto skúsenosť mi otvorila oči.

V akom zmysle?

Keď človek žije ako utečenec, a najmä ak tak žije už ako dieťa, nevie, kam vlastne patrí. Aká je jeho skutočná identita. Roky som počúvala príbehy svojich rodičov, ktorí v Afganistane vyrastali. To, o čom hovorili, som nedokázala pochopiť, kým som to neuvidela na vlastné oči. Mala som päť alebo šesť rokov, keď som sa do Kábulu vrátila, no bol to veľmi smutný zážitok. Bolo vlastne až srdcervúce vidieť realitu, ktorá tak veľmi kontrastovala s tým, čo mi rodičia opisovali.

Ich opis Afganistanu bol obrazom šťastnej a prekvitajúcej krajiny, miesta, kde chodili do školy, kde boli šťastní so svojimi rodinami a kde neskôr žili spoločne v peknom dome. Ja som videla celkom inú krajinu, a najmä celkom iný Kábul. Pamätám si, že sme prechádzali po nedokončených a rozbitých cestách, okolo rozstrieľaných domov, na ktoré predtým zaútočili raketami. Všade bolo vidieť škody spôsobené vojnou. Toto všetko mi rozprávalo odlišný príbeh o krajine, než aký som počula predtým. A zároveň jasne poukazovalo na výzvy a boje, ktorým moji rodičia čelili, ako aj na dôvody, prečo sa napokon rozhodli odísť do Pakistanu.

Do Afganistanu ste sa však natrvalo žiť nevrátili. Prečo?

Pretože jednou z veľkých výziev bol jazyk. Hovorím po uzbecky, čo je v Afganistane menšinový jazyk. Ako dieťa som síce vedela obstojne po daríjsky (rozpráva tak viac ako polovica obyvateľov Afganistanu – pozn. red.) aj paštúnsky (jazyk etnických Paštunov, ktorí tvoria približne jednu tretinu obyvateľstva krajiny – pozn. red.), ale nehovorila som plynule. V porovnaní s ostatnými deťmi v mojom veku som bola veľmi pozadu. V Pakistane sme sa učili oficiálny jazyk urdu a tiež angličtinu.

A tak sa moji rodičia načas rozdelili. Otec sa repatrioval do Afganistanu, ja s mamou a so zvyškom rodiny sme ostali v Pakistane ako utečenci, aby som mohla chodiť do školy a mala som čo najlepšie podmienky a vyhliadky do budúcnosti. Mama s otcom začali znovu spolu žiť, až keď získali azyl v Spojených štátoch po tom, ako sa pred dvomi rokmi v Afganistane Taliban opäť vrátil k moci a oni z krajiny definitívne ušli.

Hovoríte o tom, že je ťažké byť utečenkou už od detstva. Čo si pamätáte z toho obdobia?