Väzňov v Osvienčime kruto strážili aj dozorcovia zo Slovenska

Keď  25. januára 1945 opúšťali dozorcovia – aj s obrovskou masou vysilených väzňov -koncentračný tábor Osvienčim, nebolo jasné, či sa v litovskom veliteľovi táborovej časti Buna-Monowice pohlo svedomie, alebo aspoň na konci vojny v sebe objavil malý náznak ľudskosti. Pre zostávajúcich, medzi ktorými boli najmä ťažko chorí či umierajúci väzni, otvoril v tábore Auschwitz III jeden z potravinových skladov.

O niečo neskôr zazrel iný z odchádzajúcich dozorcov pri budove troch väzňov, ktorí zo skladu vynášali bochníky chleba. Neváhal. Dvoch zastrelil na mieste, tretí po ťažkom zranení dodýchal len o niekoľko hodín. Bolo to dva dni pred tým, ako vstúpila do koncentračného tábora Červená armáda a prišlo očakávané oslobodenie.

Dozorca s pašovanými hodinkami

V apríli 1946 zadržala finančná polícia na hraniciach Československa 24-ročného mladíka, ktorý  chcel prepašovať do Rakúska hodinky. Pri preverovaní a výsluchoch kuriózneho previnenia československého občana sa zistilo, že počas vojny pôsobil v SS a ako ich príslušník sa dostal do služby aj do koncentračného tábora Osvienčim.

A s 24-ročným rodákom z Bratislavy Ferdinandom Keresztesom sa konal už krátko na to v Bratislave súdny proces.

„Na zajatcoch v tábore nedopustil som sa žiadneho násilia, bitia, ani vraždy,“ trval na svojom obžalovaný, ktorý sa vinným necítil. Vo svojej výpovedi tvrdil, že bol iba jedným z obslužného personálu tábora. Keďže bol povolaním šofér, mal na starosti zásobovanie lágru jedlom a presuny väzňov na práce.

On sám mal pôsobiť v časti tábora určenej pre politických väzňov, kde neboli plynové komory, no ako tvrdil, toto riziko hrozilo aj väzňom z ich časti tábora.

„Pokiaľ mám vedomie, zajatci, ktorí boli už slabí a nevládali pracovať, boli len pre formu odoslaní k lekárovi, ktorý týchto potom odosielal do tábora Birkenau, kde boli pravdepodobne odstránení zastrelením alebo v plynových komorách,“ vysvetľoval popri tom, ako odhadoval, že počas jeho pobytu mohlo prísť o život v susednej sekcii Birkenau s plynovými komorami pri všetkých transportoch, ktoré tam prúdili, približne milión ľudí.

Zverstvá? Dopočul som sa o nich

„Súdim to z rečí tamojších Nemcov a tiež komíny a pece v tomto tábore boli v činnosti vo dne i v noci, stále to bolo vidieť, i z dvadsiatich kilometrov,“ opisoval. Ďalšiu brutalitu spomínal aj pri opise tábora pre politických väzňov, kde pôsobil.

„Tábor bol ohradený dvoma stenami drôtu, ktoré boli napustené elektrinou. Keď sa niektorý z väzňov niečím previnil alebo nevládal pracovať, tak z trestu bol postavený medzi tieto steny drôtu, kde najviac svietilo slnko. Čiapku musel dať z hlavy, ktorú mal holú, dolu, čo mu však spôsobovalo veľké muky, k tomu bol ešte slabý, vysilený a hladný. Ako tresty používali sa rôzne spôsoby bitia, napríklad gumeným pendrekom. Dozorcovia, teda najviac Nemci, dopúšťali sa najväčších bitiek a rôznych zverstiev na zajatcoch,“ vypovedal o sugestívnych obrazoch.

Pri rozprávaní o pomeroch nezabudol v kontraste s opismi dodať, že sám mal na starosti iba zásobovanie: „O tomto som sa len dopočul.“

Aj jeho dobrovoľný vstup k SS, kam sa v roku 1943 prihlásil, opisoval len ako náhodnú hru osudu a nerozvážnosť. Chcel robiť šoféra v Nemecku. Po jeho vstupe nasledoval krátky výcvik a okamžité pôsobenie v Osvienčime.

Rukovali aj slovenskí občania

Koľko ľudí z územia Slovenska skončilo v koncentračnom tábore, ale na strane dozorcov, nedokážu historici vôbec vyčísliť.

„Táto téma nebola zatiaľ spracovaná žiadnym historikom, čo je pre mňa, vzhľadom na dosť veľký časový odstup, dosť nepochopiteľné. Nevieme presné číslo dozorcov tábora Auschwitz, ktorí pochádzali zo Slovenska. Nevieme ani to, či všetci, ktorí narukovali zo Slovenska, boli na úrovni radových dozorcov, alebo sa dostali aj do iných funkcií,“ hovorí historik Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV.

Presnejšie odpovede do tejto témy by mohol priniesť aj plánovaný krok poľského Inštitútu pamäti národa, ktorý by mal tento rok zverejniť mená personálu i všetkých, približne 8 tisíc dozorcov, ktorí prešli koncentračným táborom Auschwitz.

Dnes vieme, že do nemeckých jednotiek pre koncentračné a vyhladzovacie tábory s názvom SS-Totenkopfverbände rukovali z nášho územia, podobne ako pri iných satelitoch Hitlerovho Nemecka, najmä štátni príslušníci, ktorí mali nemeckú národnosť alebo aspoň nemecké korene. Zo začiatku dobrovoľne, neskôr sa podľa zmluvy Slovenska s Nemeckom konali aj vojenské odvody. Tí, ktorí do jednotiek prichádzali, ale museli splniť jasné podmienky.

„Pre prijatie do polovojenskej zložky SS platili prísne kritériá. Uchádzači museli byť politicky spoľahliví, vyhovovať po rasovej stránke s minimálnou výškou 168 – 170 cm, bez akýchkoľvek zdravotných hendikepov. Pravda, v druhej polovici vojny sa tieto kritériá o niečo zmiernili,“ hovorí historik Michal Schvarc z Historického ústavu SAV.

„Tie osoby, ktoré nevyhovovali kritériám potrebným na zaradenie do prvo- či druhotriednych divízií Waffen-SS, boli zaraďované do treťotriednych jednotiek, nasadzovaných do bojov proti partizánom, či už v ZSSR, alebo v Juhoslávii, a tiež do strážnych oddielov v koncentračných táboroch,“ dodáva historik Schvarc, podľa ktorého veľkú časť odvedených etnických Nemcov zo Slovenska poslali robiť dozor napríklad do táborov Auschwitz, Dachau, Buchenwald, Mauthausen, Flossenbürg alebo do varšavského geta.

Na bezcitnosť a brutalitu, ku ktorej boli strážcovia táborov cielene vedení, upozorňuje aj historik Ján Hlavinka. Väzni, s ktorými prišli dozorcovia v koncentračnom tábore do kontaktu, boli pre nich iba číslami.

„Vyžadovala sa od nich prísnosť, krutosť k väzňom. Samotné schematické vymenovanie ich povinností však nestačí. Musíme si uvedomiť, že tábor bol miestom, kde život väzňa nemal z pohľadu príslušníkov SS cenu a kde týranie, či zabitie väzňa „pre zábavu“ nebolo ničím výnimočným. Svedectvá bývalých väzňov tábora sú plné opisov takýchto vrážd,“ spomína.

Súd bez verdiktu

„Ferdinand Keresztes, ako príslušník zbraní SS v koncentračnom tábore v Osvienčime, je spoluvinný za zverstvá páchané tam nemeckými nacistami na Židoch a väzňoch sa tam nachádzajúcich, lebo i keď nepriamo, už svojou službou SS sa pričinil páchať krivdy na ľuďoch zmýšľania antifašistického, vraždiť Židov a ľudí pre vtedajší fašistický režim nespoľahlivých,“ sformuloval na ľudovom súde v roku 1946 obžalobu prokurátor Batraj.

Podrobné opisy tábora Osvienčim, ktoré sa zachovali v historických dokumentoch Keresztesovho prípadu, sú dnes už skôr výnimkou. Tí, ktorí prešli koncentračným táborom ako dozorcovia, hovorili o svojom pôsobení pochopiteľne veľmi málo a nekonkrétne. „Vyjadrovali sa často v tom zmysle, že strážili nespoľahlivé osoby, politických väzňov, či civilné osoby,“ hovorí Ján Hlavinka.

Historik, ktorý chystá o tejto téme rozsiahlu štúdiu, si všimol aj ďalšie ich spoločné črty. „Najmä pri prvých procesoch človek získava dojem, že niektorí obžalobcovia a sudcovia si neboli vedomí funkcie tábora Auschwitz a k stíhanej osobe pristupovali ako k ďalšiemu esesákovi z celého radu esesákov, ktorí slúžili v bojových útvaroch Waffen-SS. Viacerí ani nevedeli napísať  názov tábora,“ hovorí historik. O konkrétnych zločinoch páchaných v tábore Auschwitz sa hovorilo spravidla len v tých procesoch, v ktorých sa objavili svedkovia.

Takto sa napríklad podarilo usvedčiť bratislavskému súdu Roberta Schwantzera, ktorý sa v Bratislave dostal od arizovania židovského obchodu až k deportáciám. Najskôr robil dozorcu v Osvienčime, neskôr sa vrátil do Bratislavy, kde sa stal, ako etnický Nemec po roku 1944, jedným z najbrutálnejších vyšetrovateľov gestapa sídliaceho vtedy na obávanej Edlovej ulici. Na proces, o ktorom informovali aj noviny, sa hlásili stovky preživších, aby mohli vypovedať o jeho praktikách. Aj to zavážilo pri rozsudku. Za svoju účasť na vražde mladého židovského chlapca, ku ktorej sa na súde aj priznal, dostal od súdu povraz.

Svedok: To on strieľal dva dni pred oslobodením

Svedok obžaloby, ktorý zamiešal karty, sa objavil nakoniec aj v prípade Ferdinanda Keresztesa, ktorý svoje pôsobenie v koncentračnom tábore opisoval ako nerozvážnosť a súhru nešťastných okolností. Na fotografii spoznal známu tvár z koncentračného tábora svedok, ktorý si na ňu spomínal veľmi dobre.

Aj preto sa sám prihlásil na súd a pricestoval až z Českého Těšína.

Politický väzeň z Protektorátu, vtedy 34-ročný Jozef Odvarka, ktorý sa dostal do bloku Buna-Monowice v časti  Auschwitz III po svojom zatknutí gestapom, totiž nedokázal zabudnúť na momenty, ktoré len o dva dni predchádzali jeho oslobodeniu. Práve pred jeho očami pri odchode zastrelil dozorca Keresztes troch väzňov, ktorí si odnášali z odomknutého skladu bochník chleba. Pamätal si však aj iné udalosti, keď ukázal mladý rodák z Bratislavy svoju brutalitu.

„Bol som umiestnený v tábore A, kde boli ťažší politickí väzni. Či tam bol Keresztes hneď od začiatku, nemôžem potvrdiť. Ja sám som ho uvidel až v máji 1943. Vtedy aj po celú dobu bol zamestnaný vo funkcii dozorcu a strážcu proviantných skladísk, odkiaľ sa brali potraviny a varilo sa pre uväznených politických väzňov. V tejto funkcii bol k nim nemilosrdný, môžem smelo povedať – priamo tyranom,“ vypovedal Odvarka, ktorý si spomenul aj na osobné prehliadky, ktorým dozorca väzňov vystavoval.

„V máji 1944 robil Keresztes revíziu väzňov a potom osobnú prehliadku, či niektorý z nich neukradol jedlo. Pri nej zistil, že jeden z poľských politických väzňov ukoristil päť surových zemiakov, ktoré si skryl do drevenej topánky. Keď Keresztes na to prišiel, hneď na mieste toho väzňa surovo stýral, a to tak, že ho tĺkol palicou po hlave a celom tele, až zostal zakrvácaný bez vedomia ležať. Tohto stlčeného väzňa odniesli do táborovej nemocnice, kde na následky zranenia zomrel,“ spomínal politický väzeň Odvarka, podľa ktorého takto v rovnaký deň stĺkol dozorca ďalších troch ľudí. „Títo väzni, ak si dobre spomínam, nezomreli. Kerestesz týral väzňov za každú maličkosť, napríklad keď si ho nevšimli a nepozdravili, skopal väzňov i na ulici,“ spomínal svedok.

Ak by súdili Keresztesa, ktorý v koncentračnom tábore páchal zločiny na väzňoch aj bez rozkazov, posudzoval by sa ako páchateľ vraždy.

Koniec bez trestu

Šokujúce však bolo v roku 1947 vyústenie prípadu. „Trestné stíhanie sa zastavuje,“ dozvedáme sa z dobových dokumentov.

Keresztész, ktorý bol po matke Slovák a po otcovi Nemec, sa totiž hlásil k nemeckej národnosti.

„Je typickým javom viacerých týchto prípadov, že stíhanie dozorcov tábora Auschwitz bolo po určitom čase zastavené, pretože stíhaný bol ako Nemec odsunutý z územia Československa,“ vysvetľuje historik Ján Hlavinka.

Ako etnický Nemec bol v roku 1947 z Československa odsunutý bez toho, aby súd rozhodol, a na vyšetrovanie či súdy, ktoré sa rozbehli v Československu, v tom čase nemecká justícia nenadväzovala. Tu sa Keresztesova stopa stráca, dnes ho pripomínajú iba archívne dokumenty.

„Zostáva tak dnes len v rovine úvah, koľko ťažkých zločincov mohlo trestu uniknúť,“ dodáva Hlavinka.