Prečo vidíme tváre tam, kde nie sú? Tento sklon sa počas života mení, rolu môže mať aj oxytocín
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Naše blaho ako sociálnych bytostí závisí od našej schopnosti rozpoznať tváre sociálnych tvorov – ak by sme ich v spleti podnetov, ktoré náš mozog prijíma, nevedeli detegovať, orientácia v sociálnej realite by bola sťažená. „Preto sa naša citlivosť na tváre a vzory podobné tváram (…) objavuje hneď po narodení,“ uvádza sa v štúdii, ktorá vyšla v stredu v časopise Biology Letters.
Ak sa táto schopnosť vyhľadávať v „šume“ prostredia ľudské tváre takpovediac „utrhne z reťaze“, výsledkom je, že ich vidíme aj tam, kde nie sú. Teda vidíme iluzórne tváre.
Ježiš na toaste
Tento jav sa odborne nazýva pareidolia a znamená, že náhodným obrazovým podnetom prisudzujeme významy, ktoré nemajú. Medzi najznámejšie príklady tohto druhu patrí Ježiš na toaste.
Ježiš na toaste. Zdroj – Pinterest
Doteraz sa nevedelo, či je sklon k pareidolii počas života stabilný alebo sa v čase mení. Napravila to až spomínaná štúdia z Biology Letters.
Článok je za paywallom a nevedel sa k nemu dostať ani vedec zo slovenskej vedeckej inštitúcie, ktorého sme požiadali, aby využil prístup do vedeckých databáz. K štúdii sme získali prístup až po tom, ako nám ju poslala hlavná autorka, psychologička Jessica Taubertová z The University of Queensland v Austrálii.
Vzťah medzi matkou a dieťaťom
Do výskumu sa zaradilo takmer 400 žien. Rozdelili ich do
