ČlovekOmyly mysle

Denník NPrečo vidíme tváre tam, kde nie sú? Tento sklon sa počas života mení, rolu môže mať aj oxytocín

Otakar HorákOtakar Horák
Komentáre
Zdieľať
Foto – Adobe Stock
Foto – Adobe Stock

Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N.

Naše blaho ako sociálnych bytostí závisí od našej schopnosti rozpoznať tváre sociálnych tvorov – ak by sme ich v spleti podnetov, ktoré náš mozog prijíma, nevedeli detegovať, orientácia v sociálnej realite by bola sťažená. „Preto sa naša citlivosť na tváre a vzory podobné tváram (…) objavuje hneď po narodení,“ uvádza sa v štúdii, ktorá vyšla v stredu v časopise Biology Letters.

Ak sa táto schopnosť vyhľadávať v „šume“ prostredia ľudské tváre takpovediac „utrhne z reťaze“, výsledkom je, že ich vidíme aj tam, kde nie sú. Teda vidíme iluzórne tváre.

Ježiš na toaste

Tento jav sa odborne nazýva pareidolia a znamená, že náhodným obrazovým podnetom prisudzujeme významy, ktoré nemajú. Medzi najznámejšie príklady tohto druhu patrí Ježiš na toaste.

Ježiš na toaste. Zdroj – Pinterest

Doteraz sa nevedelo, či je sklon k pareidolii počas života stabilný alebo sa v čase mení. Napravila to až spomínaná štúdia z Biology Letters.

Článok je za paywallom a nevedel sa k nemu dostať ani vedec zo slovenskej vedeckej inštitúcie, ktorého sme požiadali, aby využil prístup do vedeckých databáz. K štúdii sme získali prístup až po tom, ako nám ju poslala hlavná autorka, psychologička Jessica Taubertová z The University of Queensland v Austrálii.

Vzťah medzi matkou a dieťaťom

Do výskumu sa zaradilo takmer 400 žien. Rozdelili ich do dvoch hlavných skupín podľa toho, či boli tehotné alebo v šestonedelí. Zvyšné ženy neboli tehotné ani neboli v šestonedelí.

Účastníčkam výskumu v náhodnom poradí ukázali viac ako 300 obrázkov. Na 11-bodovej škále od 0 po 10 odpovedali, či nevidia žiadnu tvár alebo „áno, rozhodne vidím tvár“.

Skutočné ľudské tváre boli len na 32 obrázkoch, teda na zhruba desatine.

Autorský tím zistil, že ženy v šestonedelí ľahšie videli iluzórne tváre ako ženy, ktoré boli tehotné. Podľa Taubertovej a jej kolegov to naznačuje, že „naša citlivosť na iluzórne tváre sa v dospelosti mení“.

Zvýšený sklon vidieť iluzórne tváre sa v minulosti spájal s demenciou, Parkinsonovou chorobou či osamelosťou, takže ide o užitočný klinický nástroj, uvádza autorský tím v novej štúdii.

„Naše zistenia (…) naznačujú, že naša citlivosť na iluzórne tváre je zvýšená počas raného rodičovstva, čo pravdepodobne podporuje vzťah medzi matkou a dieťaťom, ktorý sa považuje za veľmi dôležitý,“ dodáva Taubertová a jej tím.

Hrá rolu oxytocín?

Predošlé výskumy preukázali, že ak sa ľuďom – dokonca aj iným živočíšnym druhom – podá oxytocín, vo zvýšenej miere sú pozorní na tváre a tvárové signály.

Týmto poznatkom zodpovedajú aj zistenia novej štúdie, keďže ženy v šestonedelí majú zvýšenú hladinu oxytocínu. No nevýhodou bolo, že hladina tohto hormónu sa účastníčkam nemerala.

Výskum prebiehal online a spojenie medzi oxytocínom a pareidoliou možno považovať len za predbežné, hoci zapadá do toho, čo hovoria iné výskumy z minulosti.

Klame mozog

Akokoľvek môže výskum pareidolie vyzerať ako „okrajová zábava“, podľa Taubertovej má veľký význam, pretože nám môže napovedať, „ako náš mozog deteguje a rozpoznáva sociálne signály“.

„Keď vidíme tváre na predmetoch, túto ilúziu spracúvajú časti ľudského mozgu, ktoré sa venujú spracúvaniu aj skutočných tvárí, takže teoreticky tvárová pareidolia ‚klame mozog‘,“ povedala Taubertová v správe univerzity.

Podľa nej by sa poznatky o pareidolii dali využiť aj na „testovanie abnormálnych vzorcov správania“.

Satan a 666

Minulý výskum preukázal, že pareidolii vo väčšej miere podliehajú aj nábožensky veriaci a takisto osoby, ktoré veria na paranormálne javy.

Pareidolia je špeciálnym typom apofénie, čiže sklonu triediť náhodné a neusporiadané dáta do vzorcov, ktoré považujeme za nositele zvláštnych významov.

Potrebu nachádzať iluzórne vzory tam, kde žiadne nie sú, možno navodiť aj pocitom straty kontroly – ak si myslíme, že veci nie sú v našej moci, tento deficit kompenzujeme tým, že vzory či štruktúry nachádzame aj tam, kde sa nevyskytujú. Toto správanie slúži ako oporná barlička v „nehostinnom“ svete, nad ktorým nemáme kontrolu.

Ako prejav apofénie možno vysvetliť aj predstavy prívržencov takzvanej „obrátenej reči“ (z angl. reverse speech). Tí sa domnievajú, že keď rozprávame, podvedome vytvárame skryté významy, ktoré dokážeme odhaliť vtedy, keď si svoj prejav pustíme odzadu.

Podľa nich sa v prúde hlások nachádza utajený príbeh, v ktorom na povrch buble naše podvedomie. Ako príklad uvádzajú pesničku „Stairway to Heaven“ od Led Zeppelin, v ktorej majú pri obrátenom počúvaní zaznieť skryté významy ako „Satan“ alebo „666“.

Hoci ide o náhodné zvuky, niektorí ľudia ich považujú za zmysluplné a prikladajú im význam. Na tejto dispozícii našej mysle hľadať (skryté) významy tam, kde nie sú, parazitujú aj všetky konšpiračné teórie.

Dostupné z: https://doi.org/10.1098/rsbl.2023.0126

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].