Odišla z práce, aby sa mohla starať o deti. Musela som všetko prehodnotiť a zahodiť svoje ego, hovorí Slovenka žijúca v Paríži
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Všetka starostlivosť o deti bola na mne, nemohla som chodiť na služobné cesty, a musela som preto začať robiť prácu, ktorá má vôbec nenapĺňala, opisuje Andrea Sandei Koščová, prečo musela s príchodom detí dať výpoveď v právnickej kancelárii.
Spolu so svojím francúzskym manželom už 16 rokov žije v Paríži. Podľa nej toto hektické veľkomesto nepraje rodinnému životu.
V rozhovore opisuje, ako vníma francúzsku výchovu, prečo Francúzi bežné dávajú do škôlky deti so soplíkmi aj prečo sa v Paríži tak často rozpadajú manželstvá.
Keď sme si dohodovali rozhovor, povedali ste mi, že môžete ktorýkoľvek deň okrem stredy, pretože v ten deň deti nemajú školu. To je na Slovensku celkom nepredstaviteľné. Ako s manželom riešite tieto dni, keď sú vaše deti doma a treba im urobiť program?
Podala som výpoveď, keď môj syn nastúpil do druhej triedy. Dovtedy som si v práci vyjednala, že stredy budem mať voľné. Ostatné štyri dni som pracovala ako šialená, aby som svoju prácu dohnala. Mnohé matky voľné stredy riešia prostredníctvom rôznych centier s aktivitami pre deti, družín, s pomocou opatrovateľky, babky…
Voľná streda vo francúzskom vzdelávacom systéme má svoju dlhú a komplikovanú históriu, ale v podstate vyplýva z toho, že deti si potrebujú od školy oddýchnuť, pretože Francúzsko má najdlhšie školské dni v Európe (8.30 až 16.30 h vyučovanie, potom do 18.00 h družina – pozn. red.). Štátne školské zariadenia majú stredajšie vyučovanie skrátene na doobedie, súkromné majú v stredu voľno. Okrem toho majú deti vo Francúzsku aj prázdniny každých sedem týždňov – z rovnakého dôvodu.
Momentálne teda nepracujete. Akú ste mali prácu?
Osem rokov som pracovala ako právnička. Potom sa nám narodil náš prvý syn Gaspard, ktorý bol od narodenia veľmi komplikované dieťa. Neskôr mu lekári zistili ADHD. Dva roky po ňom sa narodila dcéra Elisa.
Od začiatku svojho materstva som sa trápila s tým, ako skĺbiť výchovu detí a pracovný život. Platili sme si upratovačku, opatrovateľky, ale takto mi to nevyhovovalo. Môj manžel býva často na služobných cestách, šéfuje konzultantskej firme.
Tesne pred pandémiou, v roku 2020, sme si povedali, že takto to ďalej nejde, keď svoje deti takmer nevidím. Ráno ich preberala opatrovateľka, večer som prichádzala domov, videla som ich pred uložením asi hodinu. Potom som si okolo desiatej večer sadla na gauč a myslela som na to, že som so svojím životom nič neurobila.
Ako ste vtedy zvládali prácu?
Do práce som sa vrátila, keď mal Gaspard sedem mesiacov, čo bolo na francúzske pomery pomerne neskoro – materská je tu tri mesiace. K nej som si vybrala ešte mesiac dovolenky, ktorá mi zostala, a doplnila som ju časťou rodičovskej dovolenky, ktorá môže byť dlhá maximálne šesť mesiacov, ale nie je plne hradená.
Separácia od dieťaťa bola pre mňa brutálna. Pozerala som sa na svojho malého syna a vravela som si – to ho mám teraz nechať a odísť?
