Slovenské železnice nie sú dopravca, ale filozofický koncept

Som dlhoročným fanúšikom Železničnej spoločnosti Slovensko. Uvedomujem si, že sa v tomto podobám voličom Mikuláša Dzurindu – je nás málo, sme fanúšikmi čohosi, čo bolo kedysi veľkolepé, a v zásade sme odsúdení na zánik.

Zároveň som však presvedčený, že ľudia vnímajú cestovanie vlakom nesprávne. Ak ho považujú len za spôsob transportu z miesta A do miesta B, pohodlne a načas, celkom pochopiteľne ostanú sklamaní. Ak by ho však vnímali ako ja – teda skôr ako súbor zážitkov, ktoré v nie celkom jasnom časovom rámci vedú do nie celkom jasného cieľa –, boli by výrazne spokojnejší.

Áno, cestovanie vlakom je vo svojej podstate filozofickým smerom; Anton Chromík by možno povedal, že dokonca kontempláciou nad krásou. No a aby som sa tejto kontemplácii nad krásou mohol venovať, mám kartičku Klasik. Kartičke Klasik – ako to tak s kartičkami chodí – občas vyprší ročná platnosť a je čas ju obnoviť.

Kartičku Klasik tvorí fyzická fotka a papierik a všetko je to zaliate do fólie – zhruba ako preukážky, ktoré si pamätám z prvej polovice 90. rokov. Jej obnovenie prebiehalo v nedávnej minulosti tak, že pani za okienkom vystrihla starú fotku (aj s fóliou na nej), prilepila ju na nový papierik a zaliala do novej fólie.

Zároveň však treba povedať, že to tak nebolo vždy: v o niečo dávnejšej minulosti, zhruba okolo roku 2015, chvíľu existovali moderné karty s digitálnou fotografiou, na ktorej vyhotovenie bola pri okienku kamera.

Chápete, v roku asi 2015 to vyzeralo aspoň ako v roku 2010. Ale potom sa to zrušilo a v roku 2023 to opäť vyzerá ako v 90. rokoch.

Čiže som dnes prišiel k okienku s tým, že kartičku potrebujem obnoviť.

„Nepoužitú fotografiu,“ povedala pani (férovo treba priznať, že veľmi milá).

Mnohí z vás si možno kladú otázku, kde presne zoberú nepoužitú fyzickú fotografiu v čase, keď nikto fyzické fotografie nemá a nikde sa ani nerobia. A keď navyše do odchodu vlaku ostáva desať minút. Je to dosť dobrá otázka.

Samozrejme, existuje riešenie: na stanici v Bratislave je aj fotografická búdka. (V podstate si myslím, že je to kartel, lebo nikto si už predsa dnes nerobí fotografie na nič, len na preukazy železníc.)

Fotografická búdka na hlavnej stanici v Bratislave vyzerá presne tak, ako to pri fotografickej búdke na hlavnej stanici v Bratislave očakávate. Je to tam špinavé. Sedadlo je zlomené. No tak si kľaknem, no.

Búdka na mňa okrem toho hovorí po nemecky. Určite sa to dá prestaviť, ale odchod vlaku sa blíži, tak sa rozprávame po nemecky. Potrebujem jednu fotografiu, núka mi ich osem. Ďalšie možnosti sú tiež osem a osem, len v iných kombináciách.

Zadávam osem.

Fotografie stoja päť eur. Kartou sa platiť nedá, ale bankovkami áno. Desiatku nemám, ale dvacku áno. Strkám dvacku, ale dvacku neberie. Platiť sa dá aj mincami. Strkám tri dvojky. Prijme ich. Vytlačí osem fotografií. Euro nevydá.

Bežím k okienku. Trvá to dve minúty. Pani je milá. Dá mi aj použitú fotografiu z predchádzajúceho preukazu. Vlak stihnem.

Ako som spomínal, boli časy, niekedy okolo roku 2015, keď sa železnice odvážne vydali na cestu inovácie, ale potom si položili otázku, že načo, keď to stále môžeme robiť ako za prvého Dzurindu.

Namiesto normálnej karty s digitálnou fotografiou, ktorú si raz za rok obnovím dvoma klikmi cez internet, tak mám preukážku zaliatu v plaste. Pokľačal som si v búdke ako v spovednici a precvičil som si nemčinu. Namiesto jednej fotografie ich mám osem a namiesto piatich eur som za ne zaplatil šesť. Čo presne budem so zvyšnými siedmimi fotografiami robiť, to naozaj netuším.

O ich webe alebo aplikácii (lol) zase niekedy inokedy. Píšem z rýchlika do Banskej Bystrice; zatiaľ máme meškanie 10 minút. Na druhej zastávke z pätnástich. Aktuálne sa už dosť dlho hýbeme rýchlosťou, pri ktorej by nás priemerný kenský vytrvalec predbehol. Rozmýšľam, ako presne sa volá rýchlik, ktorý rýchlikom nie je.

Som si istý, že existuje milión dôvodov, prečo sa to celé – od kartičky až po vlaky – nedá. To je dobre.

Niekto by sa mohol rozčuľovať, ale vravím: ak by všetci cestovanie vlakom vnímali ako ja – teda skôr ako súbor zážitkov, ktoré v nie celkom jasnom časovom rámci vedú do nie celkom jasného cieľa –, boli by výrazne spokojnejší.