Ženy a voľby: Preferujú ľavicu alebo pravicu? Uprednostnia političku pred politikom?

Ženy zaznamenali prvé úspechy v boji o všeobecné volebné právo len pred zhruba sto rokmi (dovtedy v niekoľkých krajinách mohli voliť napríklad len slobodné ženy, ktoré platili dane, a to len na lokálnej úrovni) a potom ich aj tak politické strany ako voličky desaťročia ignorovali. Predpokladalo sa, že budú voliť rovnako ako ich manželia či otcovia alebo že sa o politiku nezaujímajú.

V rokoch po druhej svetovej vojne tiež platilo, že ženy chodili voliť menej často ako muži.

Detičky a ružová

Keď sa však začalo viac hovoriť o emancipácii, feminizme a ženy sa postupne presadzovali na významných a vplyvných pozíciách a častejšie hovorili o zmenách svojho postavenia, politickí stratégovia sa zobudili a zo „ženského hlasu“ urobili významnú súčasť predvolebnej stratégie.

To hlavne v Spojených štátoch (Billa Clintona aj Baracka Obamu volili viac ženy ako muži), ale čiastočne aj v západnej Európe znamenalo emotívne „útočenie“ na ženy cez fotografie kandidátov s deťmi,  prejavovanie„záujmu“ o problémy obyčajných žien či napríklad aj vizuálnej koncepcie kampane v podobe ružového minibusu, ktorý na pobavenie mnohých zvolili v posledných voľbách britskí labouristi.

Sú však aj názory, že ženy nevolia až natoľko odlišne od mužov, ako si politické strany myslia. „Zvyšujúca sa akceptácia žien ako politických líderiek a rastúca polarizácia po ideologickej línii sa prejavili tak, že elektorát sa začal viac rozdeľovať podľa ideologickej identifikácie ako podľa rodu,“ napísala analytička Heather Hurlburt, ktorá v minulosti pracovala pre Clintonovu administratívu.

Hurlburt naznačuje, že ak sa žena identifikuje napríklad ako liberálka, je veľmi pravdepodobné, že bude voliť rovnako ako muž – liberál, s ktorým má spoločné viac ako so svojou priateľkou, čo sa hlási ku konzervatívcom. Alebo inak, napríklad v otázke dostupnosti interrupcií, čo je „ženská“ téma, majú k sebe bližšie konzervatívka a konzervatívec ako konzervatívna a liberálna žena.

Sú ženy doprava alebo doľava?

Napriek tomu sú ženy ako voličská skupina v niečom špecifické. V posledných rokoch analytici v krajinách, kde majú slobodné voľby, pozorujú, že ženy sa na politickom spektre posúvajú viac doľava, hoci v minulosti s nimi mohli rátať skôr konzervatívne strany. Tento obrat sa dá sledovať v posledných asi štyridsiatich rokoch.

Štúdia Harvardovej univerzity skúmala voličky a voličov v rozvinutých demokratických krajinách a vyšlo jej, že kým muži sú vo svojich postojoch viac-menej stabilní, ženské voličské nálady sa menia.

Výskumníci citovali aj prieskum Eurobarometra, v ktorom mali voličky a voliči vyjadriť svoje sympatie k politickým ideológiám na desaťstupňovej škále, pričom jej začiatok bol určený ľavici, teda čím nižšie číslo, tým vyššia podpora ľavičiarov. Kým v roku 1973 bol mužský výsledok na úrovni 5,25, v roku 1999 5,29, ženy sa v roku 1973 pohybovali okolo čísla 5,60, v roku 1999 už okolo 5,20. Čiže v priebehu necelých tridsiatich rokov sa ženy stali ľavicovejšími ako muži.

To celkom neplatilo pre bývalé socialistické krajiny, kde ženy zostávali skôr konzervatívne. Ukazuje sa to aj na Slovensku. Riaditeľ agentúry Focus Martin Slosiarik Denníku N povedal, že viaceré prieskumy volebných preferencií z jesene minulého roka ukázali najväčší rozdiel medzi rozhodnutými mužskými a ženskými voličmi v prípade KDH (5,6 percenta mužov kontra 10,3 percenta žien), čo podľa neho môže súvisieť s tým, že ženy sú častejšie hlboko veriace, ako muži.

Inak medzi voličkami a voličmi nie sú veľké rozdiely, azda len v prípade strany SMER, kde viac ženských hlasov podľa Slosiarika môže súvisieť so sympatiami k Robertovi Ficovi. SaS zase preferujú skôr muži, možno aj preto, že viac ako iné strany hovorí o ekonomike.

Strach z konca sociálneho štátu

Všeobecný príklon žien k ľavici analytici vysvetľujú viacerými faktormi, pričom najdôležitejším je zrejme ten, že ľavicové politické strany zväčša nehovoria o škrtoch v sociálnej oblasti. V časoch, keď pribúda rodín s matkami ako jedinými živiteľkami, čo často znamená aj odkázanosť na pomoc štátu, ženy volia strany, ktoré ju garantujú. Ďalším významným bodom je to, že vo verejnom sektore pracujú zväčša ženy a vo vlastnom záujme nevolia pravicové strany často volajúce po jeho zoštíhlení.

Ženy tiež preferujú strany, ktoré navrhujú menej investícií do zbrojenia, podporujú menšiny, sú navonok tolerantnejšie, neobmedzujú interrupcie a nepresadzujú „tradičný“ patriarchálny rodinný model.

Príklon žien k ľavici však nie je absolútny a ani nemenný. Ukazuje to dobre príklad francúzskeho ultrapravicového populistického Národného frontu, ktorý vedie rozvedená matka troch detí Marine Le Penová. Jej popularita medzi ženami stúpa, hlavne medzi tými z ekonomicky slabších regiónov či proletárskeho prostredia.

Na ne dobre zaberá Le Penovej rétorika, podľa ktorej prisťahovalci a utečenci berú prácu domácim, zneužívajú sociálny systém, čo sa potom prejavuje tak, že nie je dosť peňazí na „pravých“ Francúzov. Le Penová šikovne hrá na strach žien, že prídu aj o tie minimálne istoty, čo majú. Ak sa k tomu pridá to, že na rozdiel od doterajšieho postoja strany nemieni podporiť zmenu zákona zabezpečujúceho ľahký prístup k interrupciám, má u žien ešte viac sympatií.

Žena automaticky nevolí ženu

Nedá sa však povedať, že podpora Le Penovej u žien rastie (očakáva sa, že v prezidentských voľbách ju napokon budú voliť viac muži ako ženy) pre jej rod. Medzi analytikmi existuje názor, že neplatí, že ženy by volili prioritne ženy takpovediac zo solidarity. Skôr naopak, majú na ne vyššie nároky ako na mužov, ba čo viac, majú tendencie ich „utláčať“.

„Pretože veľa žien veľmi dobre vie, aké je byť posudzovaná a odsudzovaná mužmi, dopúšťajú sa toho istého na iných ženách. Ženy sú notoricky známe tým, že k iným ženám sú drsné, hlavne v profesionálnej oblasti,“ vysvetlila Huffington Postu psychologička Peggy Drexlerová. Podľa nej sa to vzťahuje aj na politiku. Ukazuje to napokon aj príklad Hillary Clintonovej, ktorá nemá ani zďaleka istú podporu vzdelaných liberálnych žien zo strednej a vyššej triedy, čiže jej  „prirodzeného“ elektorátu.

Ženy majú aj väčšiu tendenciu hovoriť, že rod kandidáta pre ne nie je dôležitý, aby neboli obviňované z feminizmu či pozitívnej diskriminácie. Muži v týchto kategóriách často ani neuvažujú a nemajú potrebu svoju voľbu vysvetľovať ani ospravedlňovať.