Transrodový muž Marvin Horvat: Keď sa obzriem späť, vidím človeka, ktorý len dobre hral svoju rolu
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Československý pár Ivan a Marvin Horvatovci sa spoznali v Banskej Štiavnici pred dvadsiatimi rokmi. Marvin v tom čase študoval žurnalistiku v Brne, Ivan si robil lekársku atestáciu. Rozhodli sa odísť do Švédska, kde sa im po čase narodili dve deti a kde dodnes žijú.
„Mal som pocit, že takto to má byť. Že takto sa má žena správať a vyzerať. Že tu je modrá strana, tu je ružová a nič medzi tým. Hlavne som si nebol vedomý toho, že existujú aj iné možnosti,“ hovorí Marvin Horvat, spisovateľ a grafický dizajnér, ktorý v posledných rokoch prešiel vo Švédsku tranzíciou.
Každodenný život jeho rodiny počas tohto procesu zachytáva film Sone G. Lutherovej Šťastný človek, ktorý cez víkend ocenili na festivale Cinematik.
V rozhovore hovorí Marvin Horvat aj o tom,
- kedy si uvedomil, že s jeho identitou niečo nie je v poriadku;
- aké rozdiely v prístupe k ženám vnímal vo švédskej spoločnosti;
- čo prežíva človek, ktorý prechádza tranzíciou;
- ako o tom, že je transrodový muž, hovoril so svojím mužom, deťmi a s blízkymi
- a prečo si myslí, že strašenie transrodovými ľuďmi je na Slovensku len cynická stratégia politikov.
Vo Švédsku žijete s rodinou už 15 rokov. Ako často sa vraciate za rodinou do Česka a na Slovensko?
Pred pandémiou to bolo častejšie, aj dvakrát do roka. Potom sme tu kvôli covidu dlhšie neboli, ale teraz sa snažíme prísť aspoň raz za rok. Častejšie však prídu rodičia za nami do Švédska než my sem.
S akými pocitmi ste prišli teraz, keď vás čakala premiéra a rozhovory k filmu Šťastný človek?
Teraz to bolo úplne iné. Bežne sem chodím na halušky, na pivo a k svokre na koláče, ale teraz som prišiel do úplne inej situácie. Niektoré veci ma zasiahli viac, než som očakával, a niektoré sú, naopak, veľmi v pohode.
Napríklad?
Doteraz som sa nestretol so žiadnym hejtom, čo je skvelé. Naopak, všetci, s ktorými som osobne hovoril, boli veľmi empatickí a podporní. Ako sa cítite? Ako to zvládate? Všetko je v poriadku? To sú slová, ktoré posledné dni počúvam najviac.
A čo vás zasiahlo viac, než ste očakávali?
Hneď na druhý deň po príchode sme sa zastavili v Teplárni, kde prebiehal prvý z rozhovorov k filmu. A to bolo veľmi intenzívne. Sedeli sme na lavičke, na ktorej vlani tí dvaja mladí ľudia zomreli, a bolo to pre mňa nesmierne silné.
Filmárka Soňa G. Luther, ktorá o vás nakrútila film, spomínala, že prvýkrát ste sa stretli v roku 2008 na letisku cestou do Švédska, ona so svojím partnerom, vy so svojím manželom Ivanom. Ako stojí v opise filmu, v tom čase ste boli „bežná česká žena“. Ako by ste sa charakterizovali vy v tomto období?
Bol som niekto, kto napĺňal očakávania, svoju rolu.
