Pribral pätnásť kíl, a tak zmenil šport. Príbeh čašníka z Levoče, z ktorého sa za tri roky stal úspešný ultramaratónec
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Levočan Július Huszthy má 36 rokov a v Bratislave pracuje ako čašník. Pred štyrmi rokmi absolvoval svoj prvý horský ultramaratón v živote a vo výsledkovej listine mal pri mene uvedený vymyslený klub ŠK Zrýchlená turistika. Potom sa však za veľmi krátky čas začal na dlhých vzdialenostiach tak výrazne zlepšovať, že po troch rokoch sa stal členom Slovak Ultra Trail Teamu. Do tohto klubu patria viacerí poprední slovenskí ultramaratónci.
Počas druhého septembrového víkendu si aj vďaka tomu splnil veľký bežecký sen a v Bulharsku absolvoval svoje prvé stomíľové preteky Pirin Ultra – vyše 160 km s prevýšením až 10 000 m. Zvládol to za necelých 34 hodín a skončil piaty.
Začiatky vo fitku
Jeho športové aktivity po vysokej škole boli pritom úplne iné.
„Začal som cvičiť v posilňovni, lebo som chcel byť skrátka väčší. To sa mi však nedarilo, zo zvýšeného príjmu kalórií som akurát dosť priberal v páse. Z približne 65 kíl som sa dostal až na 80. Takže som sa rozhodol pre zmenu.“
Z fitka sa presunul do squashového centra a popritom začal behávať v meste.
„Okruhy v Bratislave okolo Štrkovca, Kuchajdy. Postupne prišli preteky na ceste, polmaratóny, maratón. Potom som si raz skúsil vybehnúť z mesta hore na Kamzík a tam som zistil, že beh do kopca je úplne iný šport.“
S partiou kamarátov zo Spiša, v ktorej boli Michal Šváb, Blažej Gonda a Jozef Nagy, začal chodievať na viacdňovú turistiku. Práve vďaka nim objavil lásku k horám. Okrem domácich hrebeňoviek absolvovali treky aj v Rumunsku, Rakúsku či Pakistane.
„Môj príbeh je podobný ako u mnohých trailových bežcov. Keď som chodieval do lesa, stretával som bežcov, ako si to naľahko ‚rúbu‘ do kopca, a vravím si: ‚Toto by som raz chcel dokázať.'“
Napríklad v októbri 2016, napriek mimoriadne zlým poveternostným podmienkam, prešla partia počas predĺženého víkendu celý nízkotatranský hrebeň z Donovál cez Čertovicu do Telgártu, teda vyše 100 km s prevýšením viac než 5000 metrov.
O necelé štyri roky neskôr ho už Julo v rámci pretekov Nízkotatranská stíhačka v opačnom smere sám prebehol za necelých pätnásť hodín.
„Vtedy pred rokmi sme dumali, či by sme ho turisticky zvládli prejsť aj za dva dni. Nuž, zvládli,“ spomínal po dobehnutí do cieľa, kam prišiel ako šiesty najrýchlejší pretekár. Stíhačka bola zároveň spomienkou na dobrého kamaráta mesiac po tom, čo Jozef Nagy vo veku 33 rokov nečakane zomrel.
Prvé preteky a prvá stovka
Na štart svojho prvého horského ultramaratónu (vzdialenosť nad maratónskych 42 195 m – pozn. red.) sa Július Huszthy postavil v apríli 2019. Z bratislavského Kamzíka na Pezinskú Babu a späť, 53 km s prevýšením asi 1300 m zvládol za päť a pol hodiny. Potom absolvoval 77-kilometrový Severný živloplaz v okolí Starej Ľubovne a napokon – dnes už takisto neexistujúcu – Ponitriansku stovku. Bežal vtedy 105 km z Handlovej do Nitry a takmer 4000 výškových metrov prekonal za menej než 14 hodín.
Táto stovka bola medzi ultramaratóncami všeobecne považovaná za najľahšiu na Slovensku, lebo pozostávala z viacerých dobre behateľných úsekov. Scenériou sa síce nemohla vyrovnať napríklad Malofatranskej stovke, ale tá je zasa omnoho technickejšia, čiže je na nej oveľa menej behateľných úsekov. Pretekár tam skrátka oveľa viac kráča.
„Pretekové kilometre som pridával postupne. Ponitrianska stovka mi mala ukázať, kde sa bežecky nachádzam. Mám odtiaľ fotku z 83. kilometra, kde som síce poriadne ‚dosolený‘, lebo tam mám tričko celé biele od soli, ale cítil som sa napriek prekonanej vzdialenosti celkom dobre. Keď som pri záverečnom stúpaní na Zobor prvý raz v živote pokoril stý kilometer, potešil som sa s touto informáciou s inými pretekármi. Tí mi vraveli: ‚Na to, že máš v nohách sto kilometrov, vyzeráš dobre,'“ spomína Julo.
Na Ponitriansku stovku sa ešte vrátil a v porovnaní s prvým pokusom bol v cieli až o dve a pol hodiny skôr.
To však bolo už po tom, čo sa trochu viac sprofesionalizoval. Po svojej prvej stovke totiž začal spolupracovať s elitným ultrabežcom Martinom Halászom a výsledky pod trénerským vedením boli uňho rýchlo viditeľné.
„Behával som
