Medveď v čistej košeli

Debatovali sme s priateľmi. Ako to už za letných večerov býva, s postupujúcou nocou sme prešli od vecí, ktoré nás tešia, k tým, ktoré nás desia. Keď debata dospela do bodu, v ktorom sme sa nevedeli dohodnúť, či bol na hornom konci Detvy skôr medveď alebo človek, kamarátka Alena, duša zmierlivá a obetavá aj milujúca matka, úspešná podnikateľka a vášnivá bedmintonistka, sa v snahe tlmiť vášne a podotknúť, že máme aj vážnejšie starosti, priznala, že v záchvate úzkosti na rodinnej oslave medzi druhým chodom a múčnikom – oboje v excelentnej kvalite – poradila dávno dospelým synom, aby si aj s rodinami čo najskôr našli nejaké odľahlé miesto vo vesmíre a prerušili styky s rodnou krajinou. Lebo tu ich nič dobré nečaká. Poľahčujúcou okolnosťou nech jej je skutočnosť, že tesne pred obedom si z neopatrnosti zapla rádio a vypočula predvolebnú kortešačku predsedov dvoch politických strán.

Nie je dôležité, ktorí predsedovia ktorých strán to boli. K nedeľnému obedu skrátka debaty o politike v dobre spravovanej spoločnosti nepatria, čo ukazuje aj prípad už spomínanej kamarátky Alenky. Keby synovia dali na matkine rady, jej by vzápätí puklo srdce, ako ju poznám. Nie, toto leto nezáväznému kláboseniu nežičilo. Vo vzduchu viselo a stále visí priveľa existenciálnej úzkosti, a hoci to nie atmosférický jav, meteorológovia by sa mali zamyslieť nad tým, či ju nepridať k monitorovaným javom podobne ako trebárs záťažové stupne v biopredpovedi. Povedzme, že tento stav spoločenskej skepsy akútne vyvolanej ľahkovážnou dramaturgiou, ktorá človeku nedodá radosti zo života ani pri krájaní petržlenovej vňate, bol len výkrikom vnímavej mysle rozbúrenej vášnivou láskou k vnúčatám, deťom, manželovi, rodnému kraju, vlasti a bedmintonu. No toto leto sa ozýval a v mnohých obmenách ešte stále ozýva všade, kam som prišiel. Možno som ho z hlbín podvedomia hostiteľov vyvolal svojou iritujúcou prítomnosťou. „Čo to tam v tej Bratislave stvárate?“ zaznievalo po srdečnom zvítaní sa s krajanmi, čitateľmi a rodákmi častejšie, než mi bolo milé. Metafyzická temnota šíriaca sa z centra sa počtom jej nositeľov násobí a so zväčšujúcou sa vzdialenosťou aj exponenciálne narastá jej váha. Jeden by neveril, ako dokáže cyklopruh na Vajanského nábreží v Bratislave rozvášniť debatu o stacionárnej doprave vo Vranove nad Topľou. Ešte minútu predtým sme sa s miestnymi gymnazistami bavili o tom, či by Hviezdoslav mohol vyhrať Tour de France. Budovanie historickej pamäti u mladého človeka za horizontom stanoveným dátumom jeho narodenia potrebuje takéto pomocné konštrukcie.

Slovensko som toto leto prebrázdil severnou trasou, prešiel som ho južnou trasou, prekľučkoval som pomedzi dopravné kužele a semafory regulujúce premávku na miestach, kde cestári opravujú mosty aj trasy prekonávajúce masívy Fatry, Tatry aj Matry, aj jeho stredom. Velebné výhľady a bukolické scenérie mi kazili bilbordy s tvárami, ktoré sľubovali rast, poriadok, stabilitu a ďalšie stavebné kamene dobre spravovanej spoločnosti. No mne pamäť zatiaľ slúži, a tak som sa tomu bezbrehému ohlupovaniu okoloidúcich naplno oddať nedokázal. Znepokojovalo ma napríklad aj to, že medzi Breznom a Červenou Skalou na mňa multiplikovane hľadela výrazne nesvätá trojica Kotleba – Uhrík – Danko. Dokonca aj argaláš Fico im vyprázdnil priestor. Z tejto empirickej skúsenosti vyplýva jedno; v okresoch pevne usadených na dne tabuliek, signalizujúcich prosperitu, mali drvivú prevahu bilbordy s tvárami ostrieľaných vagabundov, sľubujúcich nemožné.

Cestoval som krajinou a uvažoval som nad tým, čo by si o Kotlebovi, Uhríkovi, Dankovi či Ficovi povedal taký Bendegúz, hrdina Chalupkovej donkichotiády, humoristicky ladeného cestopisu z devätnásteho storočia, ak na adresu istého turčianskeho zemana, ktorý sa pred pastierom svíň za Necpalmi vydával za pravoverného dediča Attilu a ctiteľa Thora, poznamenal – každý, kto toto videl, dá mi za pravdu, že takáto humoristická avantúra je aspoň na to dobrá, že sa mi pohýbala bránica, a na dva dni mi tak uľahčila hypochondrické utrpenia, čo veru v mojom veku mnoho znamená.

Mne napadlo, že možno by stálo za úvahu zvoliť ich pod podmienkou, že až do najbližších volieb nesmú robiť nič iné, len stále dookola opakovať svoje predvolebné sľuby. Žiadne hlasovanie, žiadne interpelácie, vôbec nič, len budú sedieť v tých svojich poslaneckých laviciach a dookola omieľať to, čo sľubujú z bilbordov. Kotleba bude tvrdiť, že si bude vládnuť sám. Uhrík urobí poriadok a my vieme, že úplne postačí, ak sa sústredí na seba. Danko zastaví bláznov. Ak on sám ostane na mieste, má po fajronte. Fico bude stabilizovať a stabilizovať a stabilizovať, takže žiadne búrky nás neohrozia. A raz za mesiac môžu ísť pózovať naživo všade tam, kde ich podobizne toto leto generovali vizuálny smog. Nech vedia, ako sa cíti obyvateľ krajného domu v dedine, cez ktorú denne prefrčia stovky rumunských, tureckých a poľských kamiónov. Rozumiete tomu, že niekto, kto vezie tovar z Istanbulu do Kodane, ide cez Vaľkovňu? Neviete, kde dedina s týmto názvom leží? No vidíte! A Mehmet z istanbulského predmestia Fenerbahce – z Ulice Malika Kemala – to vie! Tomu hovorím reforma vzdelávania v praxi.

Na jednej z letných ciest ma sprevádzal aj šikovný mladý človek, ročník 1993, inak naslovovzatý odborník na fotovoltiku. Naozaj bolo za socializmu lepšie?, opýtal sa ma za Púchovom. Po Bytču som lapal po dychu a potom som sa pustil do uvádzania príkladov. Tak prečo tak veľa ľudí tvrdí – zlatí komunisti?, opýtal sa ma pri Poprade. Znova som sa nadýchol…

Kým jedni chodili po svete a zbierali skúsenosti, iní sedeli doma a konzumovali beznádejné štatistiky, pesimistické vyhliadky a nezodpovedné spravovanie verejných záležitostí na vlastnej koži. Rozbité cesty, zrušené linkové spoje, arogantné predavačky, ktoré vám už hodinu pred koncom pracovného času oznámia, že salámu vám predajú iba vcelku, lebo stroj na jej krájanie už umyli. Úradníkov ako z Gogoľa, ktorí s nimi pre jedno potvrdenie pozametali aj desaťkrát.

Mesto opovrhuje vidiekom, vidiek mestom. Bratislava Košicami, Košice Bratislavou. Horný koniec dolným. A pritom máme stále živú spoločnú formatívnu skúsenosť, dokonca hneď niekoľko. S globálnym otepľovaním, s pandémiou, s postojom k vojnovým utečencom zo susednej krajiny. S povodňami, veternými smršťami, so skrachovanými podnikmi, s rodinami rozdelenými vinou Novembra, Mečiara aj Kotlebu, Mazureka, Kuffu, Blahu či Fica. Nemáme viac právo tváriť sa sami pred sebou, že sme nemali príležitosť zaujať postoj k veľkým udalostiam. Politicky a občiansky dozrieť. Do NATO sme vstúpili po referende, ktoré dopadlo pomerne presvedčivo. Pointa? Nie sú žiadni oni a my, sme len my. Voliči. Vieme byť skeptickí, zbabelí, vyslovene hlúpi, ale aj prezieraví, statoční a odvážni.

Mnohí z nás sa pohli z rodných dolín, usilujeme sa žiť a pracovať najlepšie, ako vieme. Veľa mladých ľudí sa rozhodlo žiť a podnikať tu, doma. Vrátili sa s dobrým vzdelaním, vrátili sa nie ako tí, ktorých z miest, kde sa žije dobre, vyhnali. Prišli dobrovoľne a svojou vitalitou a skúsenosťami dokážu nadchnúť domácich aj cezpoľných v každom jednom kúte Slovenska. Sadia stromy, zachraňujú staré odrody, tradičné remeslá, prinášajú najnovšie poznatky. Sú takí, ktorí sa z rodného chotára prakticky nepohli a beznádeji a malodušnosti odolali a odolávajú.

Máme pred sebou posledné dva týždne na to, aby sme nakukli za trápne ploché bilbordy a zmerali priepasť, ktorá sa medzi slovami a skutkami tých prefláknutých tvárí otvára. Nie je to žiadna nadľudská úloha. Stačí si na chvíľu v pokoji sadnúť a rozmýšľať. Spomínať. Zapojiť predstavivosť. Ako keď plánujete prestavbu kúpeľne alebo kúpu nového auta. Dreva na zimu, lebo veď sused povedal, že ktovie ako to bude zase s tým plynom. Jedno je isté – ruský nebude.

Mám suseda, ktorý zásadne nakupuje tovar z akciovej ponuky diskontného reťazca. Vie, že kačacie prsia mu nerobia dobre, atlantického lososa vyslovene neznáša. No ale nekúp to, keď je to luxus za rozumnú cenu! Predvolebná kampaň populistov využíva také isté nekalé obchodné praktiky. Len s oveľa závažnejšími dôsledkami. Uhrík sa bije do hrude, že on Slovensko nerozkradol. Všetci vieme, že iba preto, lebo na to ešte nemal príležitosť. Prečo sa o tom cez plot so susedom neporozprávať?

Nedarujme Uhríkovi tak lacno svoju kožu. Neostaňme doma. Nevyprázdnime priestor notorickým klamárom a nepoctivcom à la Fico. Inak, keď sa pozerám do žiarivých očí mladého Kaliňáka, je mi toho chlapca úprimne ľúto. A všetkých, podobne zneužitých, neprimerane mladých a neskrotne ambicióznych vo všetkých politických stranách. Nemôžem tu vymenovať všetky pozoruhodné a kuriózne tváre z kampane a netvrdím, že niet koho voliť. O priazeň voličov sa uchádzajú aj političky a politici, ktoré/ktorí majú aj osobnostnú, aj profesionálnu výbavu, aj morálnu integritu, ktoré/ktorí sú dobrým predpokladom na zvládnutie takej nevďačnej a neľahkej úlohy, ako je dobré spravovanie krajiny. A že nie sú o nič lepšie/lepší ako my? Ako by mohli byť, keď sú to naši susedia, spolužiaci a synovia a dcéry?

Nie je čas na emočne podfarbené občianske gestá. Ani na veľké slová o vlastenectve, poriadku či národe. Všetky veľké slová už dámy a páni, ktoré a ktorí sa nám prihovárajú z bilbordov už roky, vysali až na samú dreň. Nemáme právo ľutovať sa. Ohŕňať nosom. Už som spomínal spoločnú historickú skúsenosť s pandémiou. Počiatočnú súdržnosť, solidaritu a empatiu sme premrhali. Bolo to preto, lebo spoločnosť sa rozpadla na dve polovice, síce rovnako angažované, no len pokiaľ ide o mieru vášní. Ruku na srdce – to tá uvedomelá, disciplinovaná a racionálna časť spoločnosti, ktorú antirúškari dodnes nazývajú ovcami, hodila uterák do ringu prvá. Nesúdim, konštatujem. Pripomínam. Neveselo sa pritom uškŕňam.

Sloboda, demokracia, prosperita a budúcnosť nás nepotrebuje doma rozhorčených a zabarikádovaných vo veži povýšenecky sa týčiacej nad barinami na nohách z principiálnych postojov, v sieňach excelentnosti vysvietených krištáľovými lustrami hodnotovej nadradenosti. Časy, keď sme sa učili šermovať vznešenými ideami v galantných súbojoch, sme premárnili. Premrhali sme ich rovnako ako potenciál nežnej revolúcie, spoločenskej užitočnosti plynúci z počiatočnej fázy pandémie. A opakujem, boli sme to my – vépeenkári, bicyklisti, slniečkari, liberáli, prozápadne orientovaní ctitelia zásad demokracie, kto prvý hodil uterák do ringu. Mám taký zlozvyk; novú košeľu si zababrem prvým jedlom, ktoré v nej konzumujem. Ak si namiesto košele do tej vety dosadíme moc a namiesto paradajkovej polievky dôveru voličov, dá sa tento zlozvyk rozšíriť aj na všetkých, ktorí doteraz na Slovensku získali parlamentnú väčšinu. No moja žena verí, že svitne deň, keď v čistej košeli budem z domu nielen odchádzať. A ja zasa verím svojej žene.

Netreba sa hrať na proroka. Voľbami sa všetko ešte len začína. Nech dopadnú akokoľvek. Ale sebaľútosť fungujúcu vládnu koalíciu nezostaví. Nefňukajme, že nám vidiek aj tak prehrá voľby. V sobotu bez veľkých rečí, možno cestou z nákupu, možno cestou na záhradku, idúc na výlet (nezabudni si vybaviť voličský preukaz, milý turista!), choď a voľ! Príď starkým vykopať grule, krumple, švábku, erteple a spolu zájdite do volebnej miestnosti v miestnom kulturáku. Porozprávaj sa s nimi o tom, že tí na bilbordoch nie sú mimozemšťania ani dosadení z Bruselu, Moskvy ani Washingtonu. Sú to naši susedia, švagriné, bývalí učitelia, žiaci, spolužiaci. Keď babka vedela, s kým si má sadnúť do lavice, keď dedo vie, ku komu si v krčme sadne za jeden stôl, zvládne aj volebné rozhodovanie.

Nemáme sa na čo vyhovárať, nemáme sa pred kým hrať na pekných, sme v tom všetci. Pozrime sa na Britov, Američanov. Pár tisíc hlasov rozhodlo o výsledku volieb. Na Slovensku, v rádovo menej ľudnatej krajine, to môže byť práve ten môj. Toto sú také jednoduché počty, že keby sme dali volebné právo medveďom, zvládli by to aj ony. A ani by si košeľu nezababrali.